Aký impulz ste mali na napísanie svojej nielen spomienkovej publikácie?
Dôvodom je zamyslenie, aby sme pochopili, čo sa zrodilo na začiatku storočia a kam to smerovalo. Sedemdesiat rokov existencie ZSSR, to je jeden solídny ľudský život, a ako sa ukázalo aj život jednej utópie. Súčasne som chcel v tejto knihe vyjadriť svoj politický a osobný názor, pretože kniha je nielen biografiou, ale aj lekciou 20. storočia. A aj toho, že ľudia môžu žiť v tom, že sa budú podrobovať jednému projektu, jednej ideológii, ktoré im bude navyše nanútené. Bol som rád, že som bol súčasťou Gorbačovovho tímu na to, aby sme opustili túto zlú minulosť a načrtli cestu k lepšej budúcnosti.
Akú teda urobil Michail Sergejevič Gorbačov chybu?
Nenazval by som to chybou Gorbačova. Dráma Gorbačova a spoločne s tým dráma celej krajiny a možno aj celého sveta bola v tom, že Gorbačov prišiel príliš neskoro, aby oživil projekt, ktorý sa začal v roku 1917 – a súčasne príliš skoro, aby ruská spoločnosť mohla skutočne uvidieť tú kozmickú perspektívu, ktorú on sám navrhoval. Spočívala v tom, aby sa vytvorila jednotná ľudská civilizácia.
Ako sa dnes podľa vás v Rusku všeobecne žije?
Gorbačov potvrdzuje, že bez prestavby, ktorú začal, ruská, respektíve sovietska spoločnosť by zostávala žiť v tej minulosti. Bola by to dráma a nebezpečná nielen pre Rusko, ale aj pre celý svet. Je však veľmi znepokojený aktuálnym rozvojom vzťahov súčasného Ruska s ostatným svetom. Pretože vidí jednak zo strany Ruska, jednak zo strany Západu veľkú snahu vrátiť sa do veľmi pohodlného zákopu studenej vojny. Takáto neočakávaná kvázi stabilita minulej epochy bola, samozrejme, založená na obojstrannom strachu. Ale bola politicky komfortná a ľudia si na to na oboch stranách železnej opony zvykli.
Ruský vzťah alebo postup proti Ukrajine je však prinajmenšom problematický…
Vzťahy medzi Ukrajinou a Ruskom sa, samozrejme, nezačali pred tromi-štyrmi rokmi. Projekt Gorbačova by dovoľoval týmto dvom štátom, ako aj iným republikám bývalého Sovietskeho zväzu, vybudovať nový, spoločný, súčasný a všeobecný dom, ktorý by sa napríklad nazýval alebo nenazýval Sovietskym zväzom. Pretože sme nedokázali prekonať atmosféru vzájomnej nedôvery, Ukrajina sa stala novou hranicou medzi Východom a Západom. A v istom zmysle sa stala frontovým štátom, čím je poznamenaná nielen ona, ale aj Rusko.
Na území Ukrajiny sa stretli obavy a výstrahy jednak zo strany Západu, jednak z druhej strany. Západ považuje Ruskú federáciu za budovateľa nového impéria, možno nového Sovietskeho zväzu – a zo strany Moskvy sa dívajú na Západ na tú ich expanziu, ktorá chce obmedziť Rusko, zmariť jeho úsilie, aby na svetovej mape zaujalo miesto, ktoré si myslí, že by malo zaujať. Ukrajina sa môže stať územím novej železnej opony, ktorá rozdelí samotnú ukrajinskú spoločnosť. To je najsmutnejšie konštatovanie po roku 1989, keď sa nám podarilo zjednotiť Berlín, Nemecko a tým aj Európu.
Dá sa povedať, že Gorbačov je obľúbenejší v zahraničí ako v Rusku?
Ja s tým nesúhlasím. V Rusku je veľa ľudí, ktorí ľutujú zánik Sovietskeho zväzu a obviňujú Gorbačova z toho, že ho de facto zničil. Obviňujú ho z toho, že bol príliš nerozhodný, že si nepočínal tak, ako by si na jeho mieste v minulosti počínal Stalin alebo Milošević v Juhoslávii. Ale Gorbačov otvoril pre svoju krajinu cestu do vonkajšieho sveta a do nového veku. Nemyslím si, že by sa v Rusku našlo mnoho tých, ktorí by si mysleli, že bez Gorbačova mohlo Rusko smerovať k takému gigantickému projektu.
Niektorí ten nový režim, ktorý nastal revolúciou v Rusku, v Československu či v Poľsku nazývajú revolúciou zhora. Napríklad podľa Poliakov to nespôsobili ľudia na námestiach a túžba po demokracii, ale v podstate tí prezieravejší reformátori z rámca vtedajších vedúcich predstaviteľov minulého režimu…
Dvadsiate storočie nám dalo veľa príkladov revolúcií. Počnúc tou ruskou v sedemnástom roku. Tá bola možno prvou farebnou, teda červenou revolúciou. Druhá vec je, že každá revolúcia sa potom aj tak ocitá v rukách politikov. Gorbačov bol možno unikátny v tom, že inicioval revolúciu zhora a, som si istý, že aj ľudia v krajinách východnej Európy so mnou budú súhlasiť, že bez Gorbačova by nevideli svoje farebné revolúcie osemdesiateho deviateho roka. A hlavne by nedosiahli také revolúcie, ktoré boli farebné, ale nie krvavé. Gorbačov akoby otvoril dvere veľkej klietky a je také príslovie, možno smutné pre reformátorov, ale Gorbačov a Mlynář svoju knižku nazvali Dialóg šťastných reformátorov. Človeka, ktorý vychádza z horiacej miestnosti ako prvý, obvykle ako prvého zalejú vodou.
Vráťme sa ešte o niekoľko rokov späť, keď Michail Gorbačov prichádzal do krajín východného bloku a, samozrejme, do vtedajšieho Československa. Bolo evidentné, že sa ten bývalý komunistický establishment vyložene bojí. Zaznamenali ste obavy týchto politikov práve z Michaila Gorbačova?
Je známa okrídlená fráza, ktorú vyslovil na zasadnutí východonemeckej SED. Povedal: „Kto ide príliš pomaly, kto mešká, toho potrestá história.“ Myslel tým aj to, čo vyvodil zo svojich osobných skúseností, rovnako ako želanie obyvateľstvu východnej Európy. Ale on už nedomyslel, že okrem občanov vo východnej Európe ho počúvajú aj vo vlastnej krajine. A preto túto jeho výzvu, že si každý národ môže vyberať svoju vlastnú cestu, počuli, samozrejme, aj národy bývalého Sovietskeho zväzu. A tým si vlastne Gorbačov skrátil svoj oficiálny mandát. A ja som sa stal historickou postavou ako tlačový tajomník, keď som 25. decembra 1991 oznámil zánik Sovietskeho zväzu. A dostal som exkluzívne právo napísať knihu o zániku Sovietskeho zväzu. A zásluhou Milana Syručka, ktorý ju preložil, si ju môžu prečítať ľudia aj v češtine.
Žijete už nejaký čas vo Francúzsku. Ako vnímate tamojší vývoj, ste spokojný s tým, ako sa tam skončili prezidentské voľby, a ako by ste hodnotili súčasné vzťahy Francúzska a Ruska?
Pri politickom živote vo Francúzsku je vždy živo a nikdy sa tam nenudíte. Nechcem robiť zjednodušené závery, ale v súvislosti s minulými voľbami sa objavila tendencia, ktorá sa objavuje aj v iných častiach sveta. Totiž, že politický establishment, ktorý si žil veľmi komfortne, došiel prakticky na koniec svojej cesty, svojho legitímneho obdobia. A preto ľudia nehlasovali ani tak za nových kandidátov ako za nové mená, nové tváre a nové pokolenia.
A je teda podľa vás dobré, že zvíťazil mladý kandidát Macron?
Myslím si, že je to rozhodne lepšie ako Marine Le Penová. Čo sa týka výsledkov Macrona, aké teda budú, či sa mu podarí preraziť mandát jedného človeka, čo sa nepodarilo ani Sarkozymu, ani Hollandovi…
Emmanuel Macron Zdroj: TASR
Je tu móda „strašiť Ruskom“. Máme sa ho podľa vás báť?
Nemáte sa báť nikoho, pretože potom by ste neboli demokrati. A po druhé, mali by ste mať dostatočne otvorené oči, aby ste pochopili, či Rusko zaradiť do tábora protivníkov a súperov a o to viac ešte spojencov Číny. Európa z toho len tratí. Mne sa zdá, že paradoxne nový americký prezident postrkuje Európu smerom k Rusku.
Stále vidíme, že marxizmus je v Európe pomerne rozšírená ideológia a odkaz Karla Marxa napríklad aj medzi západoeurópskou mládežou nie je vôbec zabudnutý… Niekto by povedal, že je iná doba a iné podmienky, ale ľavica nie je v Európe „popoluškou“…
Marxizmus zrodila konkrétna skutočnosť v 19. storočí. A konkrétna geografia, západná Európa. Uskutočňovať sa začal na inej pôde a to sa stalo tragédiou nielen pre Rusko, ale aj pre samotný marxizmus. Ale pretože ja som optimista a demokrat, tak krach takej karikatúry marxizmu, aká bola v Rusku, súčasne núti reálne sily vrátiť sa k reálnym problémom, ktoré zrodili marxizmus v Európe, a tiež hľadať iné odpovede.
Z éry, keď sme mali jasných nepriateľov, sa stáva obdobie viacerých nepriateľov, ktorých pritom nevieme tak ľahko identifikovať. Ako sa na to dívate?
Prečítajte si knihu a v nej nájdete odpoveď…
Prečo si však myslíte, že prezident Trump postrkuje Európu k Rusku? Takéto veci azda z mainstreamových médií ešte nezazneli… Alebo skôr v tom negatívnom zmysle slova…
Podľa môjho názoru je to jednoduché. Donald Trump tým, ako Amerika vyhlasuje, že nie je pripravená niesť zodpovednosť za Európu, ju núti, aby prehodnotila otázku svojej vlastnej bezpečnosti. A s kým teda? Potom sa vynára otázka, či by teda nebolo lepšie sa na tejto bezpečnosti dohodnúť s Ruskom a nebyť proti sebe. Tak, ako to už navrhoval Gorbačov vo svojom projekte spoločného európskeho domu.
Pretože v tomto multipolárnom svete sa po páde Berlínskeho múra objavilo mnoho skutočných nebezpečenstiev namiesto tých zdanlivých a vymyslených. Nie je síce ideologický konflikt medzi komunizmom a kapitalizmom, nie je železná opona, nie sú dve armády, ktoré stáli na oboch stranách železnej opony. Ale sú nové hrozby. Ide o hrozbu radikalizmu, tretieho sveta, islamského sveta, ekologické hrozby, sociálne kontrasty vo svete, keď môže povstať osem miliárd proti jednej miliarde „zlatého teľaťa“, ktorá je na druhej strane. A v tejto situácii má zmysel, aby Európa a Rusko hľadali spoločné cesty namiesto toho, aby nostalgicky listovali v albume studenej vojny. Aby sme spoločne otvorili oči na novú realitu, ktorá nás zjednocuje.
Andrej Gračov Zdroj: Václav Fiala