Normalizácia vzťahov s Ruskom pôjde asi ľahšie, ak sa EÚ nebude pridržiavať toho, čo jej servírujú USA a NATO, myslí si František Škvrnda

0
František Škvrnda (Autor: ReproFoto: YouTube/ExtraPlus)
Ako na integráciu alebo celkovo EÚ zapôsobí brexit? Je to začiatok konca EÚ, ako poniektorí varujú, alebo sa tým naopak otvára možnosť reformovať Úniu?
Ide o to, ako na túto udalosť zareaguje EÚ. Vo Veľkej Británii voliči rozhodli tak, ako rozhodli, pričom existujú takmer konšpiračné výklady, že výsledok hlasovania mal byť opačný – 52 % malo byť za zotrvanie v EÚ a 48 % proti – čím by sa vytvoril nový priestor na nátlak na EÚ zo strany Veľkej Británie. Jej výhody pritom nemalo dokopy ani všetkých jedenásť nových členských štátov EÚ, ktoré niekedy patrili do socialistického tábora. Nátlak by bol spojený s vplyvom nadnárodných finančných spoločností, ktoré napriek bezbrehému ekonomickému neoliberalizmu EÚ stále neboli spokojné s možnosťami, ktoré mali.  
 
Patrím k tým, ktorí vidia vývoj EÚ po brexite ako osudovú nevyhnutnosť jej zmeny. Vzniká historická šanca budovať EÚ ako kontinentálnu organizáciu. Nebude v nej pôsobiť anglosaský prvok, ktorý viac tlačil na transatlantické riešenie problémov bez ohľadu na záujmy a situáciu na európskom kontinente. Je tu ešte jeden chúlostivý moment, ktorý je v súčasnosti deformovaný až démonizovaný a tým sú vzťahy EÚ k RF. Nemožno predpokladať, že RF sa stane súčasťou EÚ, ale obom aktérom prospeje otvorená, rovnocenná, vzájomne výhodná spolupráca. 
 
Mierový charakter európskej integrácie v druhej polovici 20. storočia bol o. i. spojený aj so zmierením Nemecka a Francúzska. V prvej tretine 21. storočia môže mier a stabilitu priniesť rozvinutie spolupráce s RF, na ktorú by sa malo prestať hľadieť ako na nepriateľa či nebezpečenstvo. Treba vidieť aj to, že RF nemá k EÚ nepriateľský vzťah a za nebezpečenstvo považuje predovšetkým NATO, ktoré je anglosaským projektom.  
 
Nedá mi neopýtať sa na novembrové vystúpenie predsedu NR SR Andreja Danka v ruskej Štátnej dume. Súhlasíte s kritikou, ktorá sa na jeho hlavu zniesla, pre vyjadrenia o slovanskej vzájomnosti a blízkom vzťahu s Ruskom? 
Do úvahy treba brať, že išlo o zdvorilostný prejav, ktorý nebol spojený so sériou ekonomických a bezpečnostných rokovaní ani prijímaním zmlúv či iným zaväzovaním Slovenska. Ak niekto vyjadrí úctu a obdiv ruskému národu s jeho bohatou a zložitou minulosťou i s obrovským vkladom do svetovej kultúry, umenia a vedy, nerobí nič zlé. Podobne aj pripomenutie slovanskej spolupatričnosti je momentom, ktorý mnoho našich ľudí považuje za kultúrny fenomén majúci pre nich symbolický význam. Okrem toho išlo aj o prvý prejav slovenského ústavného činiteľa v tejto inštitúcii, ktorému by útočný charakter ničím neprospel. 
 
Neviem, kde sa vzala mediálno-politická fikcia, že zahraničná (aj bezpečnostná) politika musí byť konsenzuálna. Čo má byť vlastne základom tohto konsenzu? Podľa mňa v súčasnej podobe vznikol tento názor pod tlakom transatlantických síl, ktoré potrebovali spracovať verejnú mienku v záujme vstupu bývalých socialistických štátov do NATO, keď nie všade bol tento krok prijímaný konsenzuálne ani najvplyvnejšími politickými stranami a už vôbec nie verejnosťou. 
 
Iracionálne je, keď sa jedným dychom vyslovuje EÚ s NATO (rozhodujúcim hráčom v ňom je USA, ktoré to dáva ostentatívne najavo), lebo ide o asymetrický vzťah.  EÚ sa pod plášťom bezpečnosti musí podriaďovať NATO. NATO však komplexne nie je schopné zaistiť bezpečnosť EÚ. Opačný vzťah však už neplatí – NATO sa EÚ nemusí podriaďovať, o čom nás presviedčajú, žiaľ, aj viacerí slovenskí „akože politici“. Dvojaký meter vidno na príklade Poľska, kde pre NATO neplatia tie isté kritériá ako pre EÚ. Poľsko počíta s tým, že môže fungovať aj napriek problémom s EÚ viac v euroatlantickom priestore práve cez vzťahy s NATO (a USA). 
 
EÚ sa nielen v Poľsku kritizuje hlava-nehlava, ale NATO je politicky nedotknuteľná posvätná krava. Aj Gréci, ktorí pred rokmi mali k NATO kritické stanovisko, od neho ustúpili a stále patria k jednému z mála štátov v EÚ, ktorý dodržuje požiadavky Washingtonu a centrály NATO o vydávaní najmenej dvoch percent z HDP na vojenské účely.  
 
A tak na poplach trúbia len ľudia s klapkami na očiach, ortodoxní vyznávači rusofóbie šírenej z anglosaských zdrojov, čo im nedovolí ani na chvíľu pripustiť, že nie všetko je len americké či západné. Obrazne povedané krása a dobro, ale aj stabilita sveta je v harmónii, ktorá súvisí aj s tým, že sa ctia aj iné názory než len naše vlastné (a tie, ktoré musíme povinne vyznávať). Tolerancia nemá byť len voči všelijakým menšinám, ale aj k iným veľkým kultúram.  
 
Je trvanie sankcií voči Moskve správne a potrebné, keď vidíme, že Nemecko ich pri budovaní plynovodu Nord Stream de facto aj tak nedodržiava, keď spolupracuje s Ruskom na tomto veľkom energetickom projekte, ktorý má obísť Ukrajinu? 
Po nejakom čase štáty EÚ zistili, že na sankcie voči Moskve a jej odvetné opatrenia doplácajú. Iste voči spôsobu pripojenia Krymu k RF možno mať mnoho právnych námietok. Ale je tu aj jeho humánny rozmer – zabránilo sa obetiam na životoch, ktoré by tam po tom, čo sa dialo na Euromajdane v Kyjeve začiatkom roku 2014, iste boli (a vidíme, čo sa deje na východe Ukrajiny). Ďalšie dve kolá zostrovania sankcií – v súvislosti s „neochotou“ Moskvy spolupracovať pri vyšetrovaní zostrelenia lietadla alebo pri jej obviňovaní z nedostatočného tlaku na vlády Doneckej ľudovej republiky a Luhanskej ľudovej republiky pri implementácii Minských dohôd II – boli už príliš vykonštruované a skutočné dôvody v nich sa nedajú precizovať. 
 
Vo viacerých štátoch EÚ existuje kritika postupu Bruselu pri predlžovaní sankcií či už zo strany hospodárskych kruhov alebo politických strán či občanov. Treba povedať, že sankciami sa nič podstatné nedosiahlo a straty, resp. škody pre štáty EÚ sa vyčíslujú rôzne a odhadujú sa na niekoľko desiatok miliárd USD. 
 
Pre ilustráciu uvediem, že vývoz štátov EÚ do RF podľa zdrojov z oblasti medzinárodného obchodu v roku 2016 v porovnaní s rokom 2013 poklesol spolu o viac ako 63 miliárd USD. Najviac to pocítili Nemecko (18,6 mld. USD), Taliansko (6,8 mld. USD), Veľká Británia (4,7 mld. USD), Francúzsko (4,5 mld. USD) a Poľsko (4,4 mld. USD). Jediný štát, ktorý zvýšil vývoz do Ruska, bol Cyprus (o 0,01 mld. USD). V prípade USA to bolo 5,6 mld. USD. Percentuálne viac ako o polovicu vývoz do RF poklesol z Belgicka, Dánska, Fínska, Grécka, Poľska, Rakúska, Slovenska, Švédska a Veľkej Británie. V prípade Litvy a Lotyšska to bolo o viac ako 60 %. 
 
Dovoz z Ruska do štátov EÚ poklesol o takmer 156 mld. USD. Najviac to bolo do Holandska (40,8 mld. USD), Talianska (27,3 mld. USD), Nemecka (15,6 mld. USD), Poľska (10,5 mld. USD) a Veľkej Británie (9,5 mld. USD). Mierne sa dovoz zvýšil alebo zostal rovnaký v Bulharsku, Dánsku, Írsku, Portugalsku, Rumunsku a Slovinsku. V prípade USA poklesol len o 1,9 mld. USD. 
 
Uzavrieme, že v prípade sankcií ide o negatívny prvok rozvoja vzťahov medzi RF a štátmi EÚ. Úžitok z neho nemá ani jedna z týchto strán. Možno však na tom zarobia USA, ktoré chcú v zmätku, ktorý nastáva, dosiahnuť, aby štáty EÚ znížili dovoz plynu z RF a nakupovali zaň drahší zo Spojených štátov. Mimoriadne aktívne tento proces podporuje Poľsko.
 
Sú podľa vás opodstatnené obavy pobaltských štátov, že by im Rusko mohlo urobiť niečo podobné ako Ukrajincom? 
Považujem za potrebné zdôrazniť, že to, čo sa označuje za fenomén, „Rusko urobilo Ukrajincom“, vyvolali procesy Euromajdanu na prelome rokov 2013 a 2014. Možno odpovedať aj iným smerom, ako bola položená otázka – „Ukrajine urobila“ oveľa viac (horšie) ako Rusko nová moc v Kyjeve, ktorej najvýznamnejším, ak nie jediným znakom (okrem korupcie) je zúrivá rusofóbia… 
 
Tieto obavy nie sú ničím opodstatnené. Sú živené rusofóbiou, ktorá je navyše spojená s mýtom šíreným niektorými kruhmi na Západe, že dnešná ruská Moskva chce nejakým zakukleným spôsobom oživiť Sovietsky zväz. Pobaltské štáty však doplácajú aj na snahu úplne sa ekonomicky oddeliť od Ruska, čo je v podmienkach ich polohy nepremyslený čin. Najmä dopravná infraštruktúra musí rešpektovať realitu – lebo okrem svojej špecifickej polohy sú pobaltské štáty také malé, že sa nová infraštruktúra pre ne neoplatí budovať, pokiaľ nezohľadní možnosti ekonomickej i inej spolupráce s Ruskom. Samozrejme, v týchto štátoch sú politické kruhy i elity, ktoré rusofóbiu a výmysel o ruskej vojenskej (či priam vojnovej) hrozbe využívajú vo svoj prospech.
 
Podstatný rozdiel je aj v tom, že Estónci, Litovčania a Lotyši nie sú slovanskými národmi, ako je ukrajinský, čo vytvára celkom iný vzťah. Je síce pravda, že v Lotyšsku a Estónsku žije početná ruská menšina – okolo štvrtiny obyvateľstva. Na Litve to je výrazne menej – len necelých šesť percent. Zlé svedomie môžu mať najmä v Estónsku a Lotyšsku, kde existuje štatút „neobčana“, ktorými sú spravidla bývalí občania ZSSR (prevažne ruskej národnosti), ktorí nedostali po vzniku samostatných štátov jeho občianstvo. Ich počet sa z objektívnych dôvodov znižuje a v súčasnosti ich je oveľa menej ako pred štvrťstoročím. Ide o svojrázny spôsob porušovania ľudských práv, ktorý sa v EÚ (a nehovoriac už o NATO) blahosklonne prehliada.   
Vytváranie špecifického napätia v pobaltských štátoch vidieť aj na tom, o čom sa dnes médiá málo zmieňujú. Ide o prehliadanie nacistickej nostalgie – v tom sa v niečom podobajú aj Ukrajine. 
 
Nechcem byť zlým prorokom, ale vzhľadom na situáciu a vývoj na Ukrajine sa blíži čas, keď sa možno začať pýtať „čo urobil Ukrajine Západ“. Čo z jeho sľubov sa naplnilo, na čo išla jeho pomoc, ktorú budú musieť v budúcnosti Ukrajinci vrátiť aj s obrovskými úrokmi – finančnými i inými. Posledný summit Východného partnerstva nepriniesol pre Ukrajinu nič z toho, čo chcela kyjevská moc, ktorá vedie štát do slepej uličky a úpadku. 
 
Je zmrazený ukrajinský konflikt podľa vášho názoru jedinou prekážkou na urovnanie pošramotených vzťahov medzi Ruskom a EÚ? 
Vznik ukrajinskej krízy vážne narušil vzťahy medzi EÚ a RF. Treba však vidieť, že rusofóbia má hlbšie historické korene a vo viacerých štátoch pretrváva ešte z čias bipolarity. Záujem na udržiavaní napätia medzi EÚ a RF má aj USA, ktoré tým môžu zdôvodňovať potrebu svojej vojenskej prítomnosti v Európe, na čo sa napája aj NATO.
 
Zložitý a mnohostranný ukrajinský konflikt sa svojou už zhruba štvorročnou existenciou vyhrotil a napriek všetkým výhradám voči RF sa bez jej zaangažovania nevyrieši. Otázne je však, k čomu povedie angažovanosť USA v tomto prípade. Aké môžu byť ich záujmy v priestore ďaleko od svojho územia a k čomu v tomto smere nútia aj EÚ. 
 
Problém Ukrajiny je dnes vo vzťahoch EÚ a RF veľmi citlivý. Jeho vyriešenie, ktoré je momentálne v nedohľadne, ale ani potom všetky problémy, ktoré sa nakopili vo vzťahoch RF a EÚ šmahom ruky neodstráni. Bude potrebná štátnická múdrosť a vzájomné rešpektovanie, aby sa odstránili komplikácie medzi nimi. 
 
Zakončím to tým, že zlepšovanie (normalizácia) vzťahov s RF pôjde asi ľahšie, ak sa EÚ nebude pridržiavať toho, čo jej servírujú USA a NATO. Možno sa situácia zlepší po brexite, lebo Veľká Británia sa netajila už od 19. storočia nepriateľstvom k Rusku. Treba pritom vidieť aj to, že zahraničná a bezpečnostná politika ani USA, ani EÚ, ani RF nie je len priamočiara, má viacero vrstiev, oblastí, ale aj svoje „zákruty“ a pozadie. Vychádza pri tom najmä zo záujmov, ktoré sa však niekedy menia a tým aj problémy, ktoré treba riešiť.
 

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu