Špeciálny pedagóg Albín Škoviera podotýka, že terorizmus je aj smrť a smrť je téma, ktorá by nemala byť v konverzácii s deťmi tabuizovaná. Podľa jeho slov sa nemôžeme ani pred dieťaťom tváriť, že smrť neexistuje, a preto otázka nestojí tak, či o nej rozprávať, ale ako o nej rozprávať.
Podstatou je podľa Škovieru dialóg, ktorý vedie dieťa s rodičom, nie naopak. „Nejde teda primárne o našu tému, ktorú chceme sprostredkovať dieťaťu, nejde o našu iniciatívu. Ide o tému, ktorú nastoľuje dieťa a obracia sa s dôverou a zvedavosťou na nás. A keď bude chcieť vedieť viac, ako sme mu povedali, celkom iste sa opýta,“ vysvetľuje pre denník Postoj.
Smrť ako skutočnosť je však podľa pedagóga iba jedna rovina hovorenia o terorizme. Druhá úloha rodiča je potom zaujatie hodnotového stanoviska. „My rodičia sme aj vychovávatelia, ktorí majú voči dieťaťu povinnosť každé očividné zlo pomenovať. Terorizmus je zlo, dieťa má vedieť, že ho tak vnímame,“ prízvukuje.
Hovoriť, až keď je to potrebné
Psychologička Daniela Čechová súhlasí s tým, že iniciatíva nadviazať rozhovor na túto tému by nemala vychádzať od rodiča. „V tomto veku neodporúčam, aby rodičia iniciatívne sami začínali rozprávať s dieťaťom o terorizme,“ hovorí. Mnohým deťom sa totiž podľa nej táto téma vyhne, lebo ju nezachytia, čo je aj vzhľadom na ich vývinové možnosti dobré.
Najmä pri malých školákoch je však už pravdepodobnosť, že sa k nim správy o terorizme dostanú a začnú sa o ne zaujímať, vyššia. Ich chápanie je už totiž viac rozvinuté ako u predškolákov a deti začínajú byť postupne schopné abstraktných operácií a logických záverov, čo sa týka aj morálneho uvažovania a citového zrenia.
Na rozhovor s dieťaťom o vážnych témach je dobré sa pripraviť, radí psychologička. Zdroj: pixabay.com
Čechová preto odporúča rodičom pripraviť sa dopredu na možnosť, že s nimi dieťa nadviaže takýto rozhovor, premyslieť si ho. „Ako pri každom dobrom rozhovore je dôležité vytvoriť dobrú, pozitívnu, a v tomto prípade aj bezpečnú atmosféru,“ zdôrazňuje. Pri rozhovore na tému teroristického útoku je vhodné podľa nej dodržiavať konkrétny postup.
V prvom rade sa treba dieťaťa spýtať, čo o útoku počulo, a nechať si vysvetliť, ako pochopilo to, čo sa stalo. Hovoriť pravdu, avšak reagovať iba na informácie, ktoré dieťa má, nezahlcovať ho ďalšími tragickými správami. Ďalej korigovať skreslenia dieťaťa o udalosti vzhľadom na vekové schopnosti dieťaťa. Určite je vhodné spomenúť nejaké pozitívne aspekty udalosti, napríklad nezištnú pomoc, ktorú poskytli ľudia obetiam a podobne, radí Čechová. No a na záver inštalovať nádej a optimizmus, zdôrazniť, že väčšina ľudí je dobrá, a porozmýšľať s dieťaťom, či je nejaká možnosť, ako prejaviť spolupatričnosť s obeťami útoku, a zrealizovať to.
Kresby a hry
Rovnako ako Škoviera a Čechová aj psychologička Denisa Zlevská súhlasí, že nie je nevyhnutné preberať s dieťaťom ihneď všetky témy, ktoré rodič považuje za výchovne potrebné či spoločensky aktuálne. „Každé dieťa má svoj čas na rozhovor o nich a je potrebné ho vnímať. Je vhodné otvárať akékoľvek pálčivé a komplikované témy až vtedy, pokiaľ vidíme, že to dieťa potrebuje a je to pre neho aktuálna téma,“ objasňuje.
Zlevská však zároveň zdôrazňuje, že deti majú iný spôsob vyjadrovania ako dospelí. Dieťa teda za rodičom priamo nemusí prísť s tým, že ho trápi otázka terorizmu. „To, či to dieťa potrebuje, dáva rodičom na známosť nielen verbálne, ale aj obsahom hier, ktoré hrá. Deti totiž obyčajne svoje dilemy, starosti či radosti vkladajú do hier, ktoré hrajú, či kresieb, ktoré nám kreslia,“ zdôrazňuje psychologička.
Deti reflektujú svoje dilemy, starosti či radosti prostredníctvom hier. Zdroj: pixabay.com
Ak si podľa Zlevskej rodič všimne takéto obsahy v hre detí, užitočné je hru pozorovať alebo sa k nej osobne pripojiť a pomocou dialógu hračiek sa vložiť do deja a zistiť to, ako tematiku dieťa uchopuje. „Ak vidíme, že je potrebné informácie doplniť či porozumieť pocitom alebo korigovať správanie, či vložiť do neho hodnoty, treba tak urobiť primerane veku a mysleniu dieťaťa,“ dopĺňa.
Odborníci sa ale vo všeobecnosti zhodujú, že najdôležitejšie je, aby mal otázku postoja k terorizmu vyjasnenú najmä sám rodič. Dieťa ho totiž vníma ako autoritu, a teda prijíma od neho aj koncept vnímania dobra a zla. On poukazuje cez svoje správanie a vyjadrenia na hodnoty, ktoré v tejto téme považuje za dôležité, a dieťa si ich preberá.
