Bývalí „skoro“ kamaráti Porošenko a Saakašvili sa pravdepodobne nadobro rozkmotrili. A gruzínsky exprezident, ktorý je vo svojej krajine persona non grata, vyvoláva ďalšie nepokoje a dokonca nové majdany. Čo si o tom má bežný občan Ukrajiny myslieť?
Minulú sobotu sa konal v Kyjeve automajdan, keď sa asi 50 áut vypravilo do sídliska Stojanka, kde býva generálny prokurátor Ukrajiny Jurij Lucenko, aby mu odovzdali pokrývku so zeleno-bielymi štvorcami ako symbol korupcie. Súvislosť so Saakašvilim spočíva v tom, že tento bývalý gruzínsky prezident, na ktorého je vydaný v jeho rodnej krajine zatykač, ale ktorý prešiel na Ukrajinu, stal sa Ukrajincom a odeským guvernérom a tento rok v júli bol zase ukrajinským prezidentom zbavený občianstva tejto krajiny, sa do nej aj napriek tomu nedávno vrátil, aby sa tam stal symbolom boja proti vládnej korupcii.
Už jeho návrat bol predmetom vášnivých sporov a bojov medzi jeho stúpencami a vládnou mocou. Stúpenci ho niekoľkokrát ochránili pred jeho zatknutím. Stíhajú ho nielen za to, že nelegálne prekročil hranice, ale predovšetkým za to, že sa chce aktívne zúčastňovať politického života v krajine. Založil novú politickú organizáciu Ruch (hnutie) nových síl, aby ďalej pokračoval v boji proti korupcii. V Kyjeve mu poskytol úkryt plukovník Jurij Pokinboroda, inak pracovník orgánov na ochranu práva od roku 1995. V roku 2015 sa stal náčelníkom správy ministerstva vnútra pre Luhanskú oblasť, ale v máji 2016 z tejto funkcie odišiel.
V piatok v jeho byte Saakašviliho zatkli. Pokinborodu však ponechali na slobode, v byte len urobili prehliadku a spísali protokol o zhabaných veciach. Ten k tomu okamžite uverejnil na svojej facebookovej stránke vyhlásenie, že jeho predsa mali zadržať tiež. Ale neurobili to, aby na neho zviedli podozrenie, že udal Saakašviliho, a tak zamaskovali tých skutočných vinníkov, ktorí úkryt bývalého Gruzínca prezradili. Márne Pokinboroda žiadal o svoje zatknutie, pretože sa obáva o svoj život a v cele by mal väčšiu istotu.
Michail Saakašvili Zdroj: TASR
„Urobím vlastné šetrenie, a ak sa so mnou niečo stane, bude to dôkaz, že som na správnej stope. Zostal som na slobode len preto, lebo počítajú s tým, že ma niekto zlikviduje ako pomstu za zatknutie Miša,“ uviedol na Facebooku.
Saakašviliho zatkli 8. decembra večer a umiestnili do cely dočasného zadržania SBU v Askoldovej uličke. Ako spresnila hovorkyňa Hnutia nových síl Mariana Počtacová, u Saakašviliho okamžite vykonali osobnú prehliadku. Z generálnej prokuratúry oznámili, že zatknutie prebehlo za prítomnosti Saakašviliho advokátov. Prokuratúra pre neho bude žiadať zatiaľ domáce väzenie, ako povedala hovorkyňa generálneho prokurátora Larisa Surganová. Doplnila, že zatknutý dostal elektronický náramok. Ďalej uviedla, že je obvinený z porušenia čl. 2 paragrafu 256 „zo spolupráce so zločineckými organizáciami a utajovania ich zločineckej činnosti“.
Medzitým sa pred budovou, kde ho zadržiavajú, strhla bitka medzi jeho stúpencami, ktorí tam chceli postaviť stan, a políciou, ktorá im v tom chcela zabrániť. Súd so Saakašvilim by sa mal začať už v pondelok. Ešte uvidíme, aký dramatický to bude proces, a, samozrejme, ešte viac udalosti okolo neho, pretože práve na pondelok sa chystá veľká demonštrácia zameraná predovšetkým proti Porošenkovi.
Budúci rok v marci sa budú v Ruskej federácii konať prezidentské voľby a Putin už ohlásil svoju kandidatúru. Akú má šancu byť znovu zvolený?
Ak bude, stane sa tak už štvrtýkrát. V tom je rovnako nedostihnuteľný ako v tom, že by sa namiesto neho ocitol v Kremli niekto iný. Zatiaľ má päť protikandidátov, ktorými sú: liberálny ekonóm a bývalý predseda opozičného hnutia Jabloko Grigorij Javlinskij, opozičný aktivista Alexej Navaľnyj – hrozí mu však vyradenie, ak odvolací súd potvrdí jeho odsúdenie za údajnú spreneveru –, novinár Sergej Bizjukin, televízna moderátorka Xenija Sobčaková a nacionalista, predseda ruskej Liberálnodemokratickej strany Vladimir Žirinovskij. Najvážnejší z nich by bol asi Navaľnyj, ale je dosť možné, že nebude môcť kandidovať. Doterajšie prieskumy dávajú najväčšiu šancu opäť Putinovi, jeho popularita v prieskumoch verejnej mienky neklesá pod 85 percent.
Putinovo stanovisko k olympijským hrám a účasti ruského tímu mu asi pomohlo ďalšími plusovými bodmi…
Úprimne povedané, aj mňa prekvapil jeho zmierlivý postoj k rozhodnutiu Medzinárodného olympijského výboru, že ruský hokejový tím môže hrať len pod neutrálnou vlajkou vzhľadom na množstvo dopingových škandálov ruských športovcov. „Treba priamo priznať, že sme si to sami zavinili, lebo sme na to poskytli dôvod. Ale myslím si, že tento dôvod použili – mierne povedané – nie príliš čestne,“ povedal Putin, aby aspoň čiastočne ospravedlnil svoje priznanie, pretože v Rusku sa už rozmnožili hlasy požadujúce bojkot olympiády.
Putin všetko zviedol na šéfa ruského antidopingového laboratória, ktorý sa síce priznal k podvodom, ale súčasne nie je podľa Putina pre svoje nízke morálne a etické kvality príliš vierohodný. A podľa prezidenta iné doložiteľné dôkazy k dispozícii nie sú. Osobne si myslím, že Putinove slová sa ani zďaleka netýkajú len športovcov a olympijských hier, ale v ich zmierlivosti je skrytá ponuka na isté zmierenie aj v iných oblastiach. Pozoruhodný je tiež fakt, že Putin o tom hovoril v prejave v nižnonovgorodskej automobilke, v ktorom súčasne oznámil svoju kandidatúru na prezidenta. Náznak toho, že bude taký zmierlivý predovšetkým ako budúci prezident? Pretože toto nie je prvý prípad škandálu s ruskými športovcami a predtým ruský prezident k medzinárodnému verdiktu taký zhovievavý nebol.
Vladimir Putin Zdroj: TASR
Pretože Medzinárodný olympijský výbor okrem tohto rozhodnutia ešte Rusku uložil zaplatiť 15 miliónov dolárov za náklady vyšetrovania ruskej dopingovej kauzy, podpredseda ruskej vlády Vitalij Mutko prisľúbil ochotu ich zaplatiť v prípade, že sa MOV zaviaže neviesť proti Rusku žiadne disciplinárne konanie. Mimochodom, Mutko, ktorý bol v tom čase ministrom športu, dostal za svoju ústrednú úlohu v celej afére trest doživotného zákazu činnosti v olympijskom hnutí. Predseda ruských olympionikov Alexander Žukov k tomu dodal, že pre tých športovcov, ktorí odmietnu účasť pod neutrálnou vlajkou, sa usporiadajú alternatívne súťaže.
Vrcholový šport v Rusku musí byť predsa totožný alebo aspoň minimálne podobný ako inde. Ide predsa o neuveriteľné výkony na hranici existencie človeka, točia sa v tom obrovské peniaze…
A prečo by nemal byť vrcholový šport v Rusku biznisom ako všade vo svete? To len za sovietskeho režimu, u nás socialistického, sa všetko kamuflovalo a vrcholoví športovci boli formálne vedení ako pracovníci závodov, ktoré možno nikdy v živote ani nevideli, ak si tam niektorí nechodili aspoň raz mesačne po výplaty. A keď to nebola kamufláž na závodoch, skrývala sa pod hlavičkou armády. Možno by sa našli disciplíny amatérskeho vrcholového športu, ale len takého, ktorý neláka divákov, a teda neprináša zisky zo vstupeniek a hlavne z reklám a televíznych prenosov. Naozaj neviem, prečo by malo byť súčasné Rusko výnimkou. Veď koľko našich hokejistov vyplácajú ruské kluby!
Nezabúdajme, že naopak súčasné Rusko je vo svete príkladom najdivokejšieho kapitalizmu, aký si vôbec dokážeme predstaviť. Už som o tom v Parlamentných listoch hovoril a nechcem sa opakovať. Len pripomeniem fakt, že jedno percento najbohatších občanov má príjem rovnajúci sa príjmu zvyšných 71 percent. Ak je nerovnosť vo všetkom ostatnom, prečo by nemala byť aj medzi vrcholovým a amatérskym športom?
Poďme do vojenskej a bezpečnostnej oblasti. Ruské základne v Sýrii, zbližovanie sa s Tureckom, ktoré naopak prejavuje určitý chlad k NATO. Úspechy v Sýrii sú však nepopierateľné…
Vladimir Putin oznámil, že ruské vojenské jednotky dosiahli totálne víťazstvo nad Islamským štátom na oboch brehoch Eufratu v Sýrii a odvolal sa pritom na hlásenie ruského ministra obrany Sergeja Šojgua. „Prirodzene, môžu existovať aj izolované ohniská odporu, ale bojové akcie v tejto fáze a na tomto území boli všeobecne ukončené,“ uviedol Putin. Podľa ruského prezidenta sa teraz treba sústrediť na politický vývoj, čo budú predovšetkým prezidentské a parlamentné voľby, ako o tom hovoril v Soči s najvyššími predstaviteľmi Turecka, Iránu a Sýrie. To súčasne vyjadruje fakt, že do mierového procesu zahŕňa všetky tieto krajiny.
Ruská intervencia v Sýrii sa začala 30. septembra 2015 na základe žiadosti prezidenta Asada a schválenia ruským parlamentom. Súčasne začalo Rusko posilňovať svoje základne v Sýrii, či už išlo o leteckú v Chumajním pri Latakii, alebo Kaspickú flotilu a ďalšie. Pritom personál písal na bomby nápisy „naša pomsta za mŕtvych“ alebo „za Paríž“ po tom, ako bolo zničené ruské lietadlo a uskutočnil sa atentát v Paríži. V marci 2016 Putin oznámil, že „boli dosiahnuté stanovené ciele“ a súčasne sa začalo sťahovanie ruských jednotiek, okrem tých, ktoré chránili ruské vojenské základne. V auguste 2016 Rusko rozmiestnilo v Iráne na základni Hamadán svoje strategické bombardéry Tu-22M3, s ktorými bombardovalo ciele v Sýrii. V marci 2017 dobyla sýrska armáda s pomocou ruského letectva Palmýru. Názory na účinnosť ich akcií sa rozchádzajú, najmä pokiaľ ide o ciele útokov – či všetky smerovali skutočne proti základniam Islamského štátu, alebo či ich terčom neboli aj odporcovia Asadovho režimu. A nedarí sa ani celková zásadná dohoda o spolupráci všetkých, ktorí bojujú proti Islamskému štátu.
Ruské vzťahy s Tureckom sú pomerne zložitou záležitosťou. Skomplikovalo ich zostrelenie ruského bombardéra tureckou protivzdušnou obranou, zbližujú ich niektoré spoločné záujmy v danej oblasti. Turecko je tiež kľúčovou krajinou pre Rusko vo veci čiernomorskej flotily v Sevastopole, ktorej uplatnenie mimo Čierneho mora je možné len s tureckým povolením, pretože musí preplávať cez koridor, ktorý stráži Turecko, ktoré je zároveň členom NATO. Táto spleť vzťahov, taká typická vôbec pre celú oblasť, sťažuje vzájomnú koordináciu akcií.
Hoci sa vzťahy Ukrajiny a EÚ naoko otvorili obmedzeným bezvízovým stykom, táto krajina je stále vnímaná ako „neposlušné a problematické dieťa“, ktorému napokon okrem jeho susedov a Českej republiky tak nejako nikto veľmi nerozumie…
Vzťahy Ukrajiny vôbec so Západom sa v ostatných dňoch dostali na najnižší bod od takzvanej revolúcie dôstojnosti. Ešte minulý mesiac prezident Porošenko uisťoval pri svojej návšteve Bruselu o tom, že Ukrajinu čaká „jeseň reforiem“, ale jeseň je za nami a december sa začal prijatím množstva zákonov, ktoré znamenajú citeľné ochladenie vzťahov: nielenže odporujú asociačnej dohode, ale znamenajú aj zrušenie už dosiahnutého pokroku. Kritiku Bruselu, ako aj Washingtonu vyvolala idea vodcov vládnej koalície priamo riadiť všetky protikorupčné orgány. MMF pohrozil zastaviť pôžičky, Brusel pohrozil pozastaviť bezvízový režim. Potom túto iniciatívu odložili.
Ale štvrtkové rokovanie ukrajinského parlamentu bolo označené ako „čierny štvrtok“. Predovšetkým bolo o rok predĺžené moratórium na predaj pôdy určenej na poľnohospodársku činnosť. A práve trh s pôdou bol jednou z podmienok spolupráce s MMF. Ďalšie dve rozhodnutia odporujú asociačnej dohode s EÚ: parlament dovolil prezidentovi na tri mesiace odložiť povinnosť vypísať konkurz na obsadenie miest v národnej komisii pre štátnu reguláciu energetiky a komunálnych služieb, takže si tam môže naďalej dosadzovať svojich ľudí a tým reguláciu kontrolovať.
Ešte škandálnejší je zákon, ktorý zatiaľ prešiel prvým čítaním a nazýva sa „kupuj ukrajinské, plať Ukrajincom“. Znamená výhody pre tie spoločnosti, ktoré budú mať potvrdenie, že v ich výrobkoch je obsiahnutých najmenej 20 percent domácej produkcie. Tie budú mať prednosť pred inými aj v tom prípade, že ich produkcia bude až o 43 percent drahšia. Dokonca sa proti zákonu vôbec prvýkrát postavil aj štátny orgán – ministerstvo ekonomického rozvoja. Zatiaľ tento návrh Radikálnej strany Olega Ljaška prešiel v parlamente len z toho dôvodu, že hlasy poslancov tejto strany boli potrebné na schválenie rozpočtu na budúci rok. Pritom tento zákon škodí nielen zahraničným spoločnostiam, ale aj ukrajinským, pretože jeho realizácia si bude vyžadovať nepomerne viac administratívnej práce a zhromažďovania nevyhnutných dokladov, nehľadiac na jeho všeobecnú neprípustnosť aj z medzinárodného hľadiska.
Oleg Ljaško Zdroj: ReproFoto YouTube
Pritom sa prezident Porošenko pri svojej návšteve Bruselu dohodol na novom programe MMF pre Ukrajinu v hodnote dvoch miliárd eur. Ale Európska únia bude súhlasiť s touto pomocou Ukrajine len za predpokladu, že Ukrajina splní svoje záväzky. Napríklad vytvorí úplne nezávislý protikorupčný súd, lenže to je práve záväzok, ktorý sa Ukrajina snaží všemožne obísť. Korupcia je hlavným problémom krajiny aj preto, že sa predovšetkým dotýka tých, ktorí ju zneužívajú. Tak sa vlastne vraciam k vašej prvej otázke o protikorupčnom bojovníkovi Saakašvilim.
Pravidelne sledujete ruskú tlač. Čo vás v nej v poslednom čase najviac zaujalo?
V Komsomolskej pravde spomienka na Christine Keelerovú, ktorá zomrela minulý týždeň. Bola ešte slávnejšia než známa Mata Hari, ktorej špiónstvo bolo trochu sporné. Christine pomohla splniť Chruščovov príkaz tajným službám, ktorý sa zdal nemožný: aby dosiahli zmenu anglickej vlády a jej predsedom sa namiesto antisovietskeho Macmillana stal oveľa prijateľnejší Harold Wilson, s ktorým sa sovietsky predstaviteľ zoznámil pri svojej návšteve Londýna v roku 1956 a zapáčil sa mu jeho prosovietsky postoj.
A predsa sa zdanlivo nemožné stalo skutočným: prispel k tomu azda najväčší sexuálny škandál storočia. V 60. rokoch preslávený anglický umelec a lekár, ktorý liečil Indiru Gándhiovú, Winstona Churchilla a ďalšie osobnosti, Stephen Ward sa priatelil s Jevgenijom Ivanovom, vojenským námorným atašé sovietskeho veľvyslanectva v Londýne, ktorý bol súčasne dôstojníkom KGB. Ward si tiež udržiaval doslova hárem prostitútok, ktoré ponúkal vysokopostaveným osobnostiam, aby si sám vylepšil svoju spoločenskú pozíciu. Jedným zo zákazníkov bol lord Astor, ktorý bol preslávený svojimi kontaktmi doma aj v zahraničí. A jedného letného večera 1961 sa u neho zišlo asi štyridsať hostí, medzi ktorými bol napríklad nielen pakistanský prezident, ale aj poslanci a britský minister obrany John Profumo. O ich zábavu sa starali dievčatá, ktoré sa v bazéne kúpali nahé. Do jednej z nich, Christine Keelerovej, sa na prvý pohľad až po uši zamiloval Profumo. Počas zábavy jej ponúkol prehliadku tohto paláca, ktorá sa skončila v spálni. Vtedy mala Christine 19 rokov, John 46. Profumo mal výsadné postavenie – nielenže mal veľmi priateľské vzťahy s premiérom Macmillanom, ale obľúbila si ho aj kráľovná a stal sa jej tajným poradcom. Okrem toho mal ohromný majetok. V USA s ním počítali ako s budúcim premiérom a fandili mu, pretože bol presvedčeným priateľom USA a tvrdým zástancom NATO.
Keď si Christine začala tento milostný románik s britským ministrom, v Moskve sa rozhodli využiť to, aby získali Profuma na spoluprácu. O to viac, že Christine spala súčasne aj s Ivanovom. Stretnutia sa konali väčšinou v jej byte, a tak tam s pomocou Ivanova umiestnili tajné kamery a odpočúvacie zariadenie, aby získali dokumenty, ktoré by ministra kompromitovali. Potom stačilo ich ukázať Profumovi, aby súhlasil. Lenže stalo sa nečakané: do Wardovho bytu sa dobýval nejaký chuligán, práve keď u neho bola Christine. Cudzí návštevník začal do dverí strieľať, keď ich Ward neotvoril, na to reagovala polícia a jej v pätách novinári. Tak objavili aj túto ženu, ktorá s nimi síce najprv odmietala hovoriť, ale potom ju ponuka tučných honorárov zlomila, a tak vypovedala. Tak sa zrodil škandál, jeden z najväčších v minulom storočí. Ivanov stačil s rodinou odísť do Moskvy, ale chudák Profumo to odniesol v plnej miere. S ním padla celá konzervatívna vláda a z nových volieb skutočne vznikla nová vláda labouristov na čele s Haroldom Wilsonom.
