Čo sľuboval Západ po roku 1989 Gorbačovovi a ako sa to skončilo? Milan Syruček pre vás rozobral výbušné dokumenty, ktoré boli nedávno odtajnené

    0
    Knihu preložil spisovateľ Milan Syruček (Autor: Jan Rychetský)

    Tieto dokumenty sú cenné nielen pre historikov zaoberajúcich sa súčasnými dejinami Európy, ale sú poučné aj pre politikov, ktorí sa zúčastňujú na medzinárodných rokovaniach. Môžu podľa nich posúdiť, nakoľko majú alebo nemajú veriť slovám svojich partnerov, s ktorými diskutujú o súčasných a budúcich vzťahoch svojich krajín a vôbec problémoch súčasného sveta.

    Zjednotenie Nemecka bolo najdôležitejším výsledkom politických premien, ktoré sa odohrali vo východnej Európe a v Rusku v druhej polovici roka 1989. Prispelo k tomu, že sa v Európe vytvoril štát, ktorý je dodnes rozhodujúcim hráčom na európskom kontinente, štát, ktorý dnes aj do budúcna spoluurčuje politiku Európskej únie. Nielen to, Nemecko je zároveň členom Severoatlantickej aliancie. A práve otázka tohto členstva bola kľúčovou pri formulácii podmienok, za ktorých bude vtedajší Sovietsky zväz súhlasiť s tým, aby sa NDR, ktorá bola vtedy členom Varšavskej zmluvy, rozplynula a vstúpila so západným Nemeckom do jedného nemeckého štátu. Bez sovietskeho súhlasu by k tomuto zjednoteniu mierovou cestou nebolo možné dôjsť. Vtedy pre Západ vyvstal zásadný problém: bude vôbec ZSSR súhlasiť a za akých podmienok?

    Pokúsim sa jednak nahliadnuť do odtajnených archívov, jednak za pomoci pamätníkov a zvlášť Andreja Gračova, ktorý sa stal tlačovým hovorcom prvého ruského a posledného sovietskeho prezidenta Michaila Gorbačova, ale v roku 1990 ešte pracoval ako zástupca vedúceho medzinárodného oddelenia ÚV KSSZ, opísať, ako to všetko prebiehalo a ako beh týchto udalostí, vzdialených štvrť storočia, ovplyvňuje aj dnešok.

    Skrotenie Nemecka?

    Pretože práve na tomto oddelení u Gračovovho nadriadeného Valentina Falina a jeho podriadeného Nikolaja Portugalova vznikla myšlienka, ako konečne vyriešiť ten „sud prachu“, ktorý stále predstavovalo rozdelené Nemecko. Síce z neho vznikli dva samostatné štáty – SRN a NDR, ale stále s prítomnosťou okupačných vojsk. Pravda, sovietsky kontingent v NDR sa znížil z pôvodných troch miliónov sovietskych vojakov na 300 000 a americký v SRN na štvrť milióna, ale spolu s britskými a francúzskymi vojenskými jednotkami tu bol rovnaký pomer vojenských síl.

    Pád Berlínskeho múra 9. novembra 1989 však ukázal, ako Nemci prahnú po svojom zjednotení. Napokon už predtým nastal masový útek občanov NDR do západného Nemecka, či už cez západonemecké veľvyslanectvo v Prahe, alebo otvorený hraničný priechod z Maďarska do Rakúska. Bolo zjednotenie vôbec možné? Veď po páde toho najhmatateľnejšieho symbolu železnej opony nielen britská premiérka Thatcherová, francúzsky prezident Mitterrand, ale aj americký prezident Bush radili Gorbačovovi, aby využil sovietsku prítomnosť a „skrotil“ nemecké nadšenie po svojom zjednotení. Taliansky premiér Andreotti potom vyhlasoval, pravda, nie verejne, že „má tak rád Nemecko, že bol najradšej, keď boli dve“. Napokon toto rozdelenie potvrdila aj Helsinská konferencia v roku 1975. To už nehovorím o sovietskych generáloch bažiacich po tom, aby sa „Nemci skrotili“.

    Ale to by zásadným spôsobom odporovalo Gorbačovovej politike, ktorý po rokoch studenej vojny videl európsku perspektívu v „spoločnom dome“, teda vo vzájomnom partnerstve a spoločnom úsilí spojiť celú Európu vo vzájomne prospešnej spolupráci. Spojiť Európu znamenalo spojiť predovšetkým rozdelené Nemecko.

    Michail Gorbačov

    Michail Gorbačov. Zdroj: SITA

    Bol tu však zásadný problém: Európa bola rozdelená nielen Berlínskym múrom a hranicami s ostnatými drôtmi, ale aj dvoma vojensko-politickými paktmi – NATO a Varšavskou zmluvou. Každý z oboch nemeckých štátov patril do iného paktu. Ako by to bolo s týmito paktmi po prípadnom nemeckom zjednotení?

    Bez pričinenia, takže odsúhlasené…

    Prezident Václav Havel síce hovoril o tom, že by bolo najlepšie, keby sa oba pakty rozpustili a na pôdoryse Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe (ktorá sa premenila na trvalú organizáciu) vzniklo vlastné riešenie problému európskej bezpečnosti. Citujem Havla zvlášť preto, že práve v Prahe došlo 1. júla 1991 k formálnemu podpisu dohody o rozpustení Varšavskej zmluvy, ale otázka jej zániku sa vynorila už v roku 1990.

    Ale to už sa v plnej miere rozbiehali rokovania o nemeckom znovuzjednotení, ktoré mali rôznu podobu, tajnú aj verejnú, dvojstrannú aj vo formulácii 2 + 4, teda dva nemecké štáty a štyria vojnoví spojenci, ktorí zaisťovali okupačnú správu: ZSSR, USA, Veľká Británia a Francúzsko. Málokto však vie, že impulz na to prišiel práve z krajiny, ktorá držala kľúč k otvoreniu tejto „Pandorinej skrinky“, zo Sovietskeho zväzu. Práve Valentin Falin vtedy vymyslel projekt konfederácie nemeckých štátov, ktoré by určitý čas existovali bok po boku, než by sa spojili. Uvedomoval si však, že s ním zatiaľ nemôže predstúpiť ani pred Gorbačova, ani pred ministra zahraničia Ševardnadzeho, pretože na takú myšlienku neboli jednoducho pripravení. Ku Gorbačovovmu štýlu patrilo, že najradšej prijímal a potom odobroval záležitosti, ktoré sa akosi pohli bez jeho pričinenia, ale s ktorými potom súhlasil. Gorbačov s takou ideou nemohol vystúpiť ako prvý aj preto, že by ho pravdepodobne už druhý deň jeho odporcovia zvrhli – tak, ako sa o to pokúsili v auguste nasledujúceho roka. Ak však takýto impulz vzíde priamo od nemeckého kancelára, bude to iná vec.

    Tento plán teda poslal tajne západonemeckému kancelárovi Helmutovi Kohlovi prostredníctvom Portugalova. Ten bol jeho podriadeným v medzinárodnom oddelení ÚV KSSZ, ale v čase, keď Falin pôsobil v Bonne ako veľvyslanec, bol oficiálne akreditovaný ako sovietsky novinár v SRN, neoficiálne bol agentom so stykmi s nemeckými agentmi. Ich prostredníctvom Portugalov zašiel za kancelárovým tajomníkom Teltschikom, aby mu odovzdal Falinovo posolstvo s plánom konfederácie. K tomu poznamenal, že nech si s Kohlom premyslia tento variant, po ktorom „bude možné všetko“. Ten nechcel veriť svojim ušiam, a preto sa radšej opýtal: „Všetko? Aj zjednotenie?“ Portugalov prikývol. Onedlho Kohl vystúpil v Bundestagu s preslávenými desiatimi bodmi o ceste k nemeckému zjednoteniu. Všetkých – od Paríža cez Londýn a Washington po Moskvu – tým šokoval. Ale vlak už nebolo možné zastaviť a z toho vychádzali všetky nasledujúce rokovania. Nakoniec sa ukázalo, že nebola potrebná ani konfederácia, 3. októbra sa zrodilo zjednotené Nemecko.

    Dodnes mnohí Gorbačovovi zazlievajú, že za také historické rozhodnutie, presnejšie povedané ústupok, ani nežiadal iné finančné a politické odškodnenie. Politické napríklad v tom zmysle, aby bolo písomne zaručené, že zjednotené Nemecko zostane neutrálne, nevstúpi do žiadnej vojenskej aliancie a na jeho území nebudú rozmiestnené jadrové zbrane. Finančné „odškodnenie“ by vtedy ZSSR až zúfalo potreboval vzhľadom na stále sa zhoršujúci až katastrofálny stav sovietskej ekonomiky. Možno by jej vzkriesenie udržalo tento štát, aby sa nerozpadol a nezanikol a Gorbačov nebol jeho posledným prezidentom. Práve neutralizácia Nemecka, zadržiavanie NATO bolo hlavnou starosťou sovietskej generality.

    Ani o piaď…

    Dokumenty zverejnené minulý december, o ktorých bola reč v úvode, obsahovali vyjadrenia prakticky všetkých západných štátnikov počas roka 1990 s uistením Gorbačovovi, že v súvislosti so znovuzjednotením Nemecka, s ktorým súhlasil, sa NATO „ani o piaď“ nepohne na východ. Nielenže nevytvorí svoje základne na území už bývalej NDR, čo bolo potvrdené písomne v zmluve o zjednotení Nemecka podpísanej 12. septembra 1990, ale ani sa nebude usilovať o svoje rozšírenie, teda o prijatie štátov, ktoré patrili do sovietskej sféry vplyvu a boli členmi Varšavskej zmluvy.

    Ako prvý to vyhlásil západonemecký minister zahraničia Hans-Dietrich Genscher 31. januára 1990 vo svojom prejave v bavorskom Tutzingu. To obsahuje prvý dokument, čo bolo hlásenie amerického veľvyslanectva v Bonne, že Genscher dal jasne najavo, že „zmeny vo východnej Európe a proces nemeckého zjednotenia sa nesmú nijako dotknúť sovietskych bezpečnostných záujmov“. Ani po zjednotení, keď Nemecko zostane členom NATO, nebudú vojenské štruktúry NATO rozšírené na východonemecké územie. Podobné uistenia dávali po celý rok 1990 západní predstavitelia na najvyšších úrovniach – Genscher, Kohl, Baker, Gates, Bush starší, Mitterrand, Thatcherová, Major, Wörner a ďalší. Spolu s tým boli vyslovené aj uistenia o tom, že ZSSR bude zahrnutý do európskych štruktúr, aby mal možnosť hájiť svoje bezpečnostné záujmy.

    Genscherova formulácia z Tutzingu bola v centre diskusií medzi Gorbačovom a Kohlom vo februári 1990 v Moskve. Genscher pri stretnutí so svojím britským náprotivkom Douglasom Hurdom 6. februára 1990 povedal: „Rusi musia mať istotu, že napríklad poľská vláda jeden deň neopustí Varšavskú zmluvu a druhý deň sa nepripojí k NATO.“ Na to poukazuje druhý dokument. Americký minister Baker to isté zopakoval pri svojom stretnutí so sovietskym ministrom Eduardom Ševardnadzem 9. februára. Nie raz, ale trikrát Baker zopakoval, že „NATO sa nepohne ani o piaď na východ“. V tom uisťoval aj priamo Gorbačova. Potom Baker napísal Kohlovi, že pri rokovaní s Gorbačovom položil otázku: „Dávali by ste prednosť tomu, aby zjednotené Nemecko bolo mimo NATO a bez prítomnosti amerických vojenských síl alebo aby zostalo v NATO s uistením, že NATO sa ani o piaď nepohne zo súčasných pozícií?“ Gorbačov odpovedal, že „každý posun NATO by bol neprijateľný“. Z toho Baker usúdil, že „NATO v súčasných zónach je prijateľné“. O to viac, že súčasne západní politici dávali jasne najavo, že práve členstvo Nemecka v NATO a prítomnosť amerických jednotiek umožní jeho kontrolu, aby samo nepodniklo nejaké nepredvídateľné kroky.

    V tomto duchu pokračujú ďalšie citáty z dokumentov. Baker predložil 18. mája v Moskve Gorbačovovi svojich deväť bodov vrátane transformácie NATO, upevnenia európskych štruktúr, udržania Nemecka v bezjadrovej zóne, ohľadu na sovietske bezpečnostné záujmy. Baker tiež uviedol, že k tomuto plánu dodal uistenie, že americká politika nepovedie k tomu, aby sa pokúsila oddeliť od ZSSR východnú Európu. „Taká bola naša predchádzajúca politika. Ale dnes existuje záujem budovať stabilnú Európu s vami.“

    ZSSR a Rusko v Európe, nie mimo nej

    V osobnom liste americkému prezidentovi, ktorý sa začína slovami „Drahý George“, Mitterrand o svojom stretnutí s Gorbačovom v Moskve 25. mája napísal, že Gorbačov by radšej videl, keby sa postupne oba vojenské pakty rozpustili. Mitterrand ho uisťoval, že Západ musí vytvoriť rovnaké bezpečnostné podmienky pre ZSSR ako pre celú Európu.

    Na archívnej snímke z roku 1984 nemecký kancelár Helmut Kohl (vpravo) a francúzky prezident François Mitterrand

    Na archívnej snímke z roku 1984 nemecký kancelár Helmut Kohl (vpravo) a francúzsky prezident François Mitterrand. Zdroj: TASR

    Pri Gorbačovovej návšteve vo Washingtone 31. mája Bush uisťoval sovietskeho vodcu: „Verte mi, netlačili sme Nemecko k zjednoteniu a nemali sme záujem tým ohroziť Sovietsky zväz. Hovorili sme v NATO o nemeckom zjednocovaní, a pritom sme neignorovali európsku konferenciu o bezpečnosti a spolupráci. Brali sme do úvahy tradičné ekonomické vzťahy oboch nemeckých štátov a myslíme si, že tento model vyhovuje aj ZSSR.“

    V telefonickom rozhovore 17. júla Bush uisťoval Gorbačova podporou jeho rozhovorov s Kohlom a tiež ponukou, aby prišiel do NATO, ktoré je pripravené otvoriť diplomatické kontakty so sovietskou vládou a vládami štátov východnej Európy.

    Gorbačovov súhlas so zjednotením Nemecka bol teda sprevádzaný celou kaskádou uisťovaní o tom, že bude vždy rešpektovaná bezpečnosť ZSSR. Tak to ešte potvrdil v marci 1991 pri svojej návšteve Gorbačova v Moskve britský premiér John Major. Aspoň to sa uvádza v zápise britského veľvyslanca v Moskve, čo je jeden z ďalších dokumentov.

    Zväzok odtajnených dokumentov obsahuje aj zápis panelovej diskusie z 10. novembra 2017 na výročnej konferencii Združenia pre slovanské, východoeurópske a eurázijské štúdiá v Chicagu s názvom „Kto čo komu sľúbil o rozširovaní NATO?“.

    Problém je v tom, že všetky citované dokumenty sú iba zápisy toho, čo bolo povedané. Žiadne z vyslovených uistení nenadobudlo písomnú podobu, na čo sa odvolávajú niektorí politici a komentátori. Majú pravdu? Keď Churchill predkladal v roku 1944 svoj návrh na povojnové rozdelenie sfér vplyvu v Európe načrtnutý na kúsku papiera, Stalin to po chvíľke váhania podpísal a podstrčil britskému premiérovi: „Ak chcete, vezmite si ho na pamiatku.“ Napriek tomu bola táto dohoda verne dodržiavaná – prinajmenšom za Stalinovho života.

    Slová štátnikov, či už vyrieknuté, alebo napísané, by mali platiť. Ale záleží na ich zodpovednosti, či za svoje slová ručia, či už boli vyslovené, alebo napísané na papier, pretože aj písaný text sa môže stať len zdrapom papiera. Najhoršie je, keď sa pritom riešia životné otázky nás všetkých.

    autor: Milan Syruček

    - Reklama -