Donald Trump hodil do koša dohodu s Iránom. Celosvetová odozva je jasná: Je to chyba a je to nebezpečné. Čo tým DJT sleduje? Do akej miery tým zaťal sekeru medzi seba a Európu? Čo nám od Iránu vlastne hrozí? A, mimochodom, Izrael stupňuje svoje akcie v Sýrii, lebo sa bojí, že tam Peržania prisúvajú “nebezpečné zbrane, ktoré Izrael môžu ohroziť”.
Áno, Donald Trump splnil svoje predvolebné sľuby, ktoré dal predovšetkým svojim sponzorom z radov americkej židovskej loby, a vypovedal zmluvu o iránskom jadrovom programe. Inými slovami, tento jeho krok bol motivovaný skôr domácou politikou, a nie tou zahraničnou. Je pozoruhodné, že tak urobil bez ohľadu na silný nesúhlas vnútri “svojej” Republikánskej strany a v rozpore s názorom väčšiny amerických voličov, ale čo už. Stalo sa.
Teraz bude dôležité počkať, aké sankcie vlastne USA na Irán uvalia, ale predovšetkým na to, ako sa zachovajú ostatní signatári dohody. Práve ich postojom svoju reakciu na americký postup napokon podmieňuje aj Irán. A Nemecko, Francúzsko, Británia rovnako ako podľa očakávania Čína a Rusko americký postup odmietli s tým, že budú dodržiavať dohodu ďalej. A koniec koncov aj Medzinárodná agentúra pre atómovú energiu opakovane potvrdzuje, že Irán svoje dohodnuté záväzky dodržiava, takže nikto (okrem Trumpa) nemá dôvod zmluvu vypovedať.
Nie je bez zaujímavosti, že obnovenie amerických sankcií z dôležitých štátov odmietlo aj Turecko, ktoré oznámilo, že bude s Iránom obchodovať ďalej bez ohľadu na to, čo hlása Washington. Skrátka, aktuálne sa zdá, že z dohody s Iránom vystúpila “šestina” členov, aj keď uznávam, že šestina významná.
Keď ale ostatné povedia, že odmietajú akceptovať americký nátlak, znamená to, že USA budú znovu o niečo izolovanejšie. Na druhej strane platí, že Európa – prostredníctvom svojich volených “zástupcov ľudu” – viac-menej od druhej svetovej vojny nevie rokovať v záujme Európy, ale len nasledovať USA, takže je vysoká pravdepodobnosť, že sa nakoniec primkneme k USA a budeme spolu s nimi a Izraelom klamať o tom, že Irán porušuje svoje záväzky… Hoci v roku 1996 sa Západ od USA odklonil v otázke reštrikcií voči Kube, keď Washington hrozil sankciami firmám, ktoré budú s Kubou obchodovať. Vtedy sa EÚ nedala a presadila si svoju voľnosť konania. Nuž, uvidíme, čo príde tentoraz.
Pritom je to všetko vlastne len Trumpov všeobecnejší trend, lebo už vystúpil napríklad z klimatickej dohody, vyviedol Spojené štáty z UNESCO alebo zrušil normalizáciu vzťahov s Kubou. Na jednej strane to, samozrejme, zodpovedá jeho izolacionistickým heslám o “Amerike predovšetkým”, na druhej strane sa tým ale súčasne citeľne znižuje dôveryhodnosť USA ako partnera k akýmkoľvek rokovaniam a dohodám, nehovoriac už o ich súvisiacej (ne)schopnosti presadzovať vo svete “svoju vôľu”. S tým, mimochodom, úzko súvisí podľa mňa úplne fantazmagorická vízia, podľa ktorej sa teraz – po vypovedaní zmluvy – Trumpovi má podariť Teheránu vnútiť novú dohodu, pre USA výhodnejšiu a pre Irán nevýhodnejšiu.
Na základe toho predpokladám, že sa severokórejský Kim na samit s Trumpom už veľmi neteší a skôr sa poriadne škrabe po hlave, či má nejaká dohoda s USA aj väčšiu cenu než len krátkodobo symbolickú a píárovú. Koniec koncov, základy celého toho procesu beztak položili Južná Kórea a predovšetkým Čína. Tak či nie je pre Pchjongjang akosi “spoľahlivejšie” dohodnúť sa s nimi a Trumpa rovno vynechať?
Je to ale pri tom všetkom súčasne ďalšia rana “transatlantickým vzťahom”, lebo Európa znovu zisťuje, že jej názor vo Washingtone prakticky nikoho nezaujíma, a to sa ešte ani poriadne nerozhodlo, či USA naozaj vyhlási Európskej únii obchodnú vojnu. A ak sa týmto spôsobom drobia väzby medzi USA a EÚ, ako potom asi môže vyzerať spolupráca v rámci NATO, ktoré tvoria prakticky identické štáty? Skrátka, budúce mesiace a roky budú zaujímavé.
A keď sa pýtate, čo nám od Iránu hrozí, tak sa priznám, že mi nič nenapadá. To, že izraelský premiér Netanjahu neustále “kreslí na stenu iránskych čertov”, je jedna vec, pretože tak robí už od svojho vstupu do najvyššej politiky niekedy na začiatku 90. rokov a je to jednoducho jeho “životná téma”. Včera ale v Moskve pochodoval spolu s Putinom (a srbským prezidentom) v radoch Nesmrteľného pluku a mnohé analýzy naznačujú, že svoje už ôsme priame rozhovory s ruským prezidentom počas posledných troch rokov venoval snahám znížiť napätie medzi Izraelom a Iránom, lebo Rusko je v poslednom čase považované za “nárazník” alebo aspoň za “retardér” medzi oboma štátmi.
A ak tú silu naozaj má, malo by ju rýchlo využiť, pretože cez hranicu anektovaných sýrskych Golanských výšin už vo štvrtok lietali izraelské a iránske rakety. Opakujem, uvidíme v ďalšom období, aký vývoj nastane, ale žiadnu “veľkú vojnu” medzi Izraelom a Iránom by som ešte stále nečakala…
Vladimir Putin sa nechal znova inaugurovať, vcelku povinne vyjadril optimizmus z budúcnosti Ruska. Je to oprávnený optimizmus? Mnohí analytici tvrdia, že Rusko vymiera, zaostáva a že ho primárne ohrozuje Čína, ktorá ho môže adoptovať ako svoj satelit potom, ako upadlo do izolácie od Európy a USA. Čo s tým? A čo povedať na Putinov zámer čo najviac sa odpútať od amerického dolára?
Čo sa týka oných “mnohých analytikov”, mám dojem, že citujete predovšetkým expertov z obrazovky ČT24, že? Neviem, nemá zmysel tu uvádzať demografické štatistiky, ktoré sú porovnateľné so západnou Európou, alebo nejaké čísla o ruskej ekonomike. Nedávno niečo o jej katastrofálnom stave predniesol Barack Obama, a tak ho obratom pozvali do Ruska, nech sa príde pozrieť sám. Nešiel.
Mňa skôr zaujal prieskum verejnej mienky, v ktorom Rusi doterajšie Putinovo vládnutie hodnotili z hľadiska plusov a mínusov. Za hlavnú Putinovu zásluhu 47 percent opýtaných označilo opätovný vzostup Ruska medzi rešpektované svetové veľmoci, aj keď v roku 2015 sa to isté pozdávalo ešte o niečo viac ľuďom. Až na 38 percent vzrástla tiež spokojnosť so stabilizáciou situácie na “džihádistickom” Severnom Kaukaze, pričom v roku 2010 s otázkou na túto tému súhlasilo len 10 percent občanov Ruskej federácie. Na treťom mieste s 27 percentami hlasov sa Rusom páči, ako Putin prekonal separatistické tendencie v RF, hoci pred tromi rokmi spokojnosť v tomto smere vyjadrovalo ešte 33 percent.
A hlavné výhrady sa týkajú ekonomickej alebo skôr sociálnej sféry – podľa 45 percent sa Putinovi nepodarilo “zabezpečiť spravodlivé prerozdelenie príjmov v záujme obyčajných ľudí”, zatiaľ čo pred tromi rokmi bolo takýchto nespokojencov “len” 39 percent. A zhruba rovnaký počet ľudí si myslí, že sa Putinovi “nepodarilo vrátiť obyčajným ľuďom prostriedky, o ktoré prišli počas reforiem” – pred tromi rokmi si na to sťažovalo len 15 percent ľudí. Inými slovami, skoro polovica občanov Ruskej federácie si myslí, že byť znovu veľmocou nie je vôbec zlé, ale plná chladnička by tiež bola veľmi fajn. A ak nevypukne skutočná vojna, v ktorej by utrpenie bolo asi očakávané a pochopiteľné, tak nespokojnosť len porastie.
Čo s tým Putin narobí počas svojho ďalšieho mandátu, neviem. V každom prípade sa zdá, že zloženie novej vlády, na ktorej čele je znovu premiérom “nemastný-neslaný” Medvedev, napovedá, že sa Rusko nebude vrhať do žiadnych neoliberálnych reforiem a pôjde si ďalej vo svojom pomalom tempíčku bez toho, aby riešilo všetky tie nabaľujúce sa problémy zo dňa na deň, alebo aby sa nejako radikálne stavalo Spojeným štátom ako ich vyzývateľ v otvorenom konflikte.
Aj preto sa mi tá zmienka o odchode od amerického dolára zdala zo všetkého najviac ako “obeta” domácim nacionalistom a jastrabom – na jednej strane je to, samozrejme, cieľ, a to nielen Ruska, ale aj Číny, Indie, Iránu a mnohých ďalších štátov, ktorých rady sa neustále rozširujú, na druhej strane v globálne previazanej ekonomike nemožno robiť radikálne škrty bez rizika radikálnych dôsledkov. Takže áno, oficiálne k tomuto cieľu “všetci” kráčajú, ale bude to ešte veľmi dlhý pochod…
Oslávili sme koniec vojny a našim priestorom znela vážna myšlienka: Že nie je veľa dôvodov ďakovať Červenej armáde, pretože červenoarmejci nás len previedli od jednej diktatúry k druhej. Je to prijateľný výklad?
No áno, každý režim skúša prepisovať dejiny, takže sa vlastne nedeje nič až také zásadne nové, aj keď je to úplne bizarný prístup na princípe “keby”. A bizarnejšie je to o to, že si spomínané časy ešte veľa ľudí pamätá z vlastného života. Ale vysvetľovať dnes niekomu, že sa správa ako pred ním komunisti, ktorí sa pokúšali o niečo podobné z inej strany? Nie je to až trápne?
Jean-Claude Juncker to možno trochu domrvil, keď verejne oslávil Karla Marxa. Aj najväčší priaznivci EÚ typu Miroslava Kalouska mu nadávali. Nadávate mu tiež?
Nenadávam, pretože nechápem. Nechcem teraz rozoberať Marxove diela, lebo som ich nečítala, lebo to bolo “za mojich mladých čias” povinné, a mne celoživotne, dodnes, prekáža všetko, čo mi niekto vnucuje.
Chápem však jednu vec: bol to filozof, ktorý dodnes oslovuje svojím popisom kapitalizmu, ktorý sa síce od jeho čias technologicky zmenil, ale jadro myšlienok vraj zostáva. A to je po sto rokoch a v záplave pominuteľnosti určite veľmi zaujímavé. A nie je bez zaujímavosti, že po dekádach marxizmu-leninizmu sa k Marxovi ako takému začali vracať až sovietski lídri, ktorí otvorili dvere koncu Sovietskeho zväzu – Andropov a Gorbačov. A po nich Marxa verejne obdivoval trebárs aj Jacques Attali, niekdajší šéf Svetovej banky, ktorý dokonca spísal jeho oslavnú biografiu. Ešte v roku 2006 potom Attali tvrdil, že sa Marx nemýlil a že kapitalizmus vystrieda socializmus. A teraz Juncker…
Tie paralely medzi ZSSR a EÚ sa prosto vnucujú samy. Súčasne ale platí, že tunajší “odporcovia Marxa” s ním spájajú čosi nespojiteľné. Wagnera alebo Nietzscheho predsa tiež žiadny súdny človek neobviňuje, že si z nich nacisti neskôr vyzobali, čo potrebovali pre svoju vlastnú víziu sveta.
Je tu však stále to, že nechápem, prečo Juncker musel oslavne rečniť pri odhaľovaní Marxovej sochy, a je mi fakt ukradnutá tá násobná irónia, že samotnú sochu dodali Číňania. Napokon, ten ich socializmus budovaný prostredníctvom kapitalizmu tiež veľmi nechápem. Mimochodom, napadla vám niekedy predstava, že nám – strednej Európe – Brusel pre migračnú neposlušnosť škrtne “fondy” a prídu Číňania a finančne nám celý ten Brusel nahradia? Že by Brusel, ktorý oslavuje Marxa, nahradil Peking, ktorý o ňom síce nehovorí, ale…?
Skrátka, nechápem, kam smerujeme. Netýka sa to, samozrejme, len Marxa, ale trebárs aj tej do značnej miery organizovanej migrácie do Európy, ktorou sa “ktosi” snaží už rovno inštitucionalizovať, hoci zatiaľ len “nezáväzne”. Prekáža mi, že nechápem, prečo chce niekto mnohými rôznymi spôsobmi naraz “preorať” náš život od základov bez toho, že by povedal, čo má byť výsledným cieľovým bodom.
Prekáža mi, že sa tu bavíme o solidarite a tak podobne, ale nikto pri pohľade na realitu nehovorí aspoň o základných pilieroch našich európskych spoločností, ktoré by sme si mali uchovať. Odpovede, ktoré sa akoby ponúkajú, sú pre mňa neuveriteľné, deštruktívne. A neviem si ani odpovedať, prečo by to niekto robil. Čo z toho bude kto mať, že Európa už nebude Európou? Ale racionálne odpovede, bohužiaľ, nie sú. A fakt by som čím ďalej viac potrebovala, aby niekto z tých “bábkarov”, ktorí hýbu naším svetom, povstal a povedal veci na rovinu. Mne neprekáža negatívna, trebárs aj strašidelná odpoveď, prekáža mi neistota…
- Reklama -
