Čo ste hovorili na to, ako nemecká záchranná loď s migrantmi pendlovala týždeň medzi talianskymi prístavmi, lebo Taliansko odmietalo prijať zachránených utečencov vylovených z mora neďaleko líbyjských brehov?
Oni ich nezbierajú v líbyjských pobrežných vodách, ale v medzinárodných vodách, to je zásadný problém. Keby išlo o líbyjské vody, predpokladám, že by to bola vec Líbye. Ale v prípadoch, o ktorých viem, ide o ľudí z medzinárodných vôd.
Podstatné je, že krajiny, ktoré dnes nesú podstatnú záťaž dnešného systému, ktorým sa migrácia rieši, to znamená, že to sú tie prvé vonkajšie krajiny, do ktorých sa migranti dostávajú, dávajú veľmi intenzívne najavo nespokojnosť s týmto systémom. A súčasne veľkú netrpezlivosť, ktorá súvisí s tým, že nevzniknú nejaké dohody, ktoré by podľa ich názoru férovejšie rozložili náklad spojený s migráciou, ktorý v Európe vždy bol, aj keď teraz klesá, ale je stále vysoký. Takže je to taký prechod od prejavenia verbálnej nespokojnosti až po akciu, ktorá, samozrejme, môže vytvoriť až neriešiteľnú situáciu na Stredozemnom mori.
Nepristupuje Taliansko k zúfalému kroku preto, že po tej veľkej migrácii, ktorá sa síce zmiernila, ale neustáva, sa nič zásadné nezmenilo, že Európa stále nedokáže nájsť nejaké prijateľné riešenie, ktoré by viedlo k zásadnému zníženiu migrácie?
Európa všeličo urobila. Máme určite lepšiu kontrolu hraníc, snažíme sa spolupracovať s krajinami, ktoré sú pôvodcom migrácie. Pripravuje sa niečo, čomu sa hovorí Marshallov plán pre Afriku, ktorý by mal pomôcť vytvoriť v Afrike také podmienky pre život, aby odtiaľ ľudia neodchádzali, aby videli, že tam majú životnú perspektívu.
Veľmi dôležitý je jasný dôraz na to, kto má nárok na azyl a kto ho nemá, a s tým spojenú návratovú politiku. Takže stalo sa toho veľa a výsledkom toho je, že ten tlak naozaj nie je a pravdepodobne nebude porovnateľný s tým, čomu Európa čelila počas sýrskej krízy. Ale zároveň sa veľmi radikalizovala domáca politická situácia a to vedie taliansku vládu, ale nielen ju, napríklad aj rakúsku vládu, k postoju, že nie je možné, aby zásadný podiel na tomto probléme nieslo len pár krajín a tie ostatné sa na tom nepodieľali.
Brusel chce uvoľniť na migráciu a ochranu hraníc trikrát viac peňazí ako doteraz. Myslíte si, že to bude dostačujúce?
Ono nie je nič dostačujúce. Zlepšiť situáciu môže len celý balík rôznych krokov. Ako som už hovoril, je to ochrana hraníc, lepšia návratová politika, pomoc krajinám, odkiaľ ľudia utekajú, snaha o prevenciu vzniku konfliktov, ktoré dvíhajú migračnú vlnu. Je to teda množstvo opatrení a peniaze do toho patria. Pokiaľ súvisia s lepšími systémami, pretože s migráciou je spojená bezpečnosť a tiež kvalitný systém, ktorý bude jasne evidovať, kto prechádza európske hranice.
Peniaze sú jednoducho súčasťou, ale nie jedinou. Je tam aj veľká súčasť, ktorá musí stáť na zahraničnej diplomacii Európskej únie, lebo je absolútne jasné, že ak niekto môže s tými krajinami niečo dohodnúť, potom je to Európska únia ako celok a nie jednotlivé krajiny. Je tam ďalej to, na čo tlačia európske krajiny, ako sú Grécko a Taliansko, to znamená nájdenie nejakého férovejšieho podielu na riešení problému s ľuďmi, ktorí prichádzajú. Vzhľadom na to, že Európa má veľkú hranicu, a predovšetkým, že má námornú hranicu, je úplnou ilúziou a zástavou populistov tvrdenie, že zabráni tomu, aby niekto tú hranicu prekročil. To je nerealistické a zároveň naše hodnoty nepripúšťajú, aby sa okolo našich lodí v medzinárodných vodách topili ľudia a aby sme im nepomohli.
Európska únia rozhodla o rôznych krokoch, ale ako to funguje v praxi? Nie je tajomstvom, že napríklad v prípade návratovej politiky sa objavuje problém, že niektoré krajiny, odkiaľ utečenci prichádzajú, odmietajú prijať svojich občanov, ktorí nezískajú v Európe azyl. Alebo tých, ktorí majú byť vyhostení, úrady členských krajín EÚ ani nie sú schopné nájsť. V Európe sa takto stratili státisíce ľudí, o ktorých nikto nevie, kde sú.
Na to sa musia nájsť zdroje. Keď to preženiem, je to dôležitejšie ako čokoľvek iné. V prípade, že sa rozhodneme pomáhať v utečeneckých táboroch, keď uplatníme ten Marshallov plán pre Afriku, teda pomoc jednotlivým krajinám, odkiaľ utečenci prichádzajú, tak musíme nájsť vhodných prostredníkov, ktorí to budú realizovať. Určite nechceme, aby peniaze smerovali do nejakých krajín, ktoré nie úplne dobre fungujú, skončili v rukách tamojších elít alebo nejakých podivných skupín a neriešili problém, ktorý chceme riešiť. To je otázka nájdenia správnych ciest a veľmi jasných zmlúv. Tie podmienky musia byť také, aby boli pre tie krajiny natoľko atraktívne, aby boli ochotné do partnerstva s nami ísť.
Pokiaľ ide o návratovú politiku, tak my musíme spoluprácu v tejto oblasti prepojiť s našou celkovou diplomaciou, pretože s množstvom týchto krajín vytvárame nejaké ekonomické partnerstvá, ktoré pomáhajú riešiť situáciu v ich krajinách. A je ťažko predstaviteľné, aby sme vynakladali veľké zdroje na to, aby sme týmto krajinám pomáhali, a zároveň by sa tieto krajiny nepostavili korektne k problémom ľudí, ktorí sú ich občanmi, požiadajú v Európe o azyl, a keď sa následne na základe zákonov ukáže, že na azyl nemajú právo. To všetko sú veci, ktoré – keď sa prepoja – začnú fungovať lepšie, a myslím si, že je veľká vôľa, aby sa prepájali. Aj keď mnohé krajiny neboli naklonené tomu, aby sa rozvojová pomoc týmto krajinám prepájala s touto oblasťou, sú už tieto rozdiely prekonané.
Hovorili ste, že by malo dôjsť k solidarite s členskými krajinami Európskej únie, ktoré sú najviac na rane, pretože sú pri tej vonkajšej hranici Európskej únie. Ale dá sa to urobiť inak ako nejakou solidaritou spojenou s rozdeľovaním migrantov, či už to bude pomocou povinných kvót, alebo dobrovoľne? Nemecká kancelárka Angela Merkelová pripustila, že povinné kvóty sú už mŕtve, ale dodala, že by sa krajiny, ktoré nechcú prijímať migrantov, mali viac podieľať na riešení migrácie aspoň finančne.
Myslím si, že je veľmi rozšírený názor, že treba nájsť nejaké riešenie, na ktorom sa dohodnú všetci a všetci ho budú podporovať. Veľmi málo politikov, aj keď sú takí, hovorí, že to musí byť práve také riešenie, čím striktnejšie, tým lepšie. Myslím si, že to nie je v Európe prevládajúci názor, ale je veľmi silný.
Vstupuje do hry termín, ktorý napríklad používa rakúsky premiér Kurz, ktorý hovorí o flexibilnej solidarite, o koncepte, že sa do toho každý zapojí podľa svojich predstáv, ale že s tým budú všetci súhlasiť, že sa zapoja všetky krajiny. A potom je na tom, keď má niekto problém prijímať utečencov napríklad z Afriky, teda tých, ktorí majú nárok na azyl, že musí ponúknuť niečo, čo budú ostatní považovať za dostatočný podiel.
Ale je neľahké presvedčiť napríklad Taliansko o nejakej inej forme solidarity než o rozdelení utečencov, lebo Taliansko je významný čistý platca do európskeho rozpočtu a to, že sa mu vráti časť peňazí, ktoré odvádza do európskeho rozpočtu, sa mu nemusí zdať dostatočné. Ale sú určite iné možnosti, napríklad vyšší podiel na bezpečnostnej politike. Podľa mňa je najdôležitejšie, aby nejaká dohoda medzi európskou dvadsaťsedmičkou vznikla. Nemusia byť z tej dohody nutne všetci nadšení, ale je dôležité, aby ju považovali za prijateľnú.
Sebastian Kurz Zdroj: TASR
Už v minulosti sme v súvislosti s tým hovorili, že ak Európska únia nenájde nejaké prijateľné spoločné riešenie problému migrácie, môže sa stať, že v jednotlivých krajinách sa dostanú k moci rôzne pravicové strany alebo dokonca radikálne, extrémistické, ktoré budú ostro proti migrácii, a bude to viesť ku krokom, ktoré budú EÚ štiepiť. V Taliansku alebo Rakúsku už k takejto zmene dochádza. Nemôže to nastať aj inde? A neprispievajú k tomu aj tragické udalosti, ktoré sa stali v ostatných týždňoch v Nemecku, kde bola verejnosť šokovaná prípadmi znásilnených a zavraždených dievčat, a hoci bola doteraz k utečencom veľmi ústretová, začína sa možno obracať proti nim?
To presne neviem. Myslím si, že rovnako, ako keď u nás spácha trestný čin nejaký jedinec, verejnosť chápe, že ho spáchal jedinec a nie jeho rodina, nie jeho kamaráti, nie jeho spoluhráči vo futbalovom klube alebo niektorí ľudia, ktorí majú podobnú farbu vlasov alebo pleti. Myslím si, že je veľmi nebezpečné, keď niektorí politici a médiá naskakujú na vytváranie nejakých konceptov kolektívnej viny. Musím povedať, že vonku toto naprieč spoločnosťou nezaznamenávam. A keď hovoríme o Nemecku, nie je zlé sa pozrieť na výsledky volieb a na to, aké postoje v tejto veci zastávajú strany, ktoré voľby vyhrali a uspeli v nich. Či už je to CDU/CSU, socialisti, slobodní.
Nakoniec zistíte, že ten podiel hlasov, o ktorých hovoríte, nie je zase taký veľký. Ale, samozrejme, extrémisti môžu vyhrať tam či onam v okamihu, keď verejnosť nebude mať dôveru v štandardnú politiku a môže sa zísť oveľa viac partnerov. Ale oveľa viac sa bojím, aby sme sa nevrátili do roku 2016, keď jednotlivé krajiny budú voliť jednotlivé zdanlivo tzv. jednoduché riešenia, a na konci toho bude veľmi rýchla cesta k rozpadu schengenského systému alebo k niečomu podobnému. Koniec koncov kancelárka Merkelová vyhlásila, že ak nenájdeme dohodu v tejto oblasti, teda nejaké spoločné riešenie, môže sa stať, že aj iné spoločné politiky Európskej únie prestanú fungovať. A to je podľa mňa to najvážnejšie riziko, ktoré si musia všetky krajiny uvedomiť. Je úplne zásadné, aby sa tá spoločná dohoda našla, pretože len spoločné riešenia sú to, čo drží spoločnú Európu.
