Prezident Turecka vo voľbách obhájil svoj mandát už v prvom kole volieb. Podporu mu vyjadrilo asi 52 percent voličov. V minulom rozhovore som sa vás pýtala na to, či by sa Erdogan mohol so svojou rétorikou a politikou po voľbách upokojiť. Vy ste mi odpovedali, že záleží na tom, ako sa voľby skončia: „Ak sa skončia, ako Erdogan chce, tak by sa mohlo zdať, že sa môže upokojiť. Nevieme však, čo Erdogan skutočne chce.“ Mandát obhájil, čo nás teraz čaká? Dá sa to odhadnúť?
Samozrejme, je to veľmi ťažká otázka krátko po voľbách. Je pravda, že zvíťazil v prvom kole. Je evidentné, že jeho podpora je veľmi vysoká a že opozícia voči nemu je slabá a nie je schopná sa prevažne zjednotiť. Ale aj niektoré metódy, ktoré používal, asi nepatria do arzenálu klasickej demokracie, na ktorú sme zvyknutí. Nemyslím si, že by došlo v blízkom čase k nejakému uvoľneniu režimu, a ani nepredpokladám, že by desaťtisíce ľudí, ktoré nechal po zmarenom pokuse o puč zatvoriť, prepustil. Otázkou je, ako sa bude ďalej vyvíjať situácia so zavedením trestu smrti a jeho nejakou retroaktivitou. On sa sám vyjadril, že ak parlament prijme trest smrti, on ho schváli, čo bude zásadne diskriminovať akékoľvek šance, aby sa Turecko stalo členskou krajinou Európskej únie. Predpokladám, že príklon k Saudskej Arábii a orientácia na Blízky východ bude pokračovať. Môžeme očakávať spor so Spojenými štátmi ohľadom lietadiel F35, ktoré boli zaplatené, ale na ktoré dal americký komodor stopku. Pokiaľ viem, tak to vyzerá, že sú v Spojených štátoch a oni sa na nich učia. Ako to bude vyzerať ďalej? Tento konflikt môže prepuknúť.
Ďalej je rozhodujúce – pokiaľ ide o účasť Turecka na Blízkom východe –, že dostali od Spojených štátov voľnú ruku, aby si vyriešili problém v boji proti islamistom, kde oni veľmi intenzívne a exekutívne eliminujú Kurdov, a to nielen sýrskych, ale aj tých ďalších. Myslím si, že tá obsesia Turecka v otázke emancipácie Kurdov sa neskončila, ale je pravda, že majú väčšiu možnosť si ten problém vyriešiť. Respektíve že Spojené štáty hodili cez palubu tých sýrskych Kurdov, Islamský štát je porazený, evidentne sa im už teraz až tak nehodia a netreba rozdúchavať väčší spor s Tureckom, ktorý by bol výsledkom emancipačných ambícií Kurdov ako takých v oblastiach Blízkeho východu.
Jeho najsilnejší protikandidát Muharrem Ince vyhlásil: „Turecko prerušilo svoje spojenie s demokraciou a s parlamentným systémom. Prechádza do systému jedného muža.“ Súhlasíte s tým?
Nazval som to, že zásadne bledne Atatürkov obraz sekulárneho Turecka, obraz jeho idey, keď za niektorých vlád bola kompletne odmontovaná Otomanská ríša a Turecko nastúpilo cestu sekulárneho štátu. Tu vidíme pravý opak. Aj právomoci, ktoré si Erdogan nechal posvätiť v referende a do ktorých sa teraz kvalifikoval z jeho pohľadu tým volebným víťazstvom, sú silné a on si ich určite nechal odhlasovať preto, aby ich používal. Je, samozrejme, otázka, ako s nimi bude zaobchádzať a ako zvládne viac moci koncentrovanej v jedných rukách. Ja sa obávam, že prichádza odklon Turecka od toho, čo by sme od neho očakávali ako jednak krajiny ašpirujúcej na členstvo v Európskej únii – aj keď si myslím, že to dnes chápu, že je to mimo akéhokoľvek konsenzu –, jednak ako členskej krajiny Severoatlantickej aliancie.
Myslím si, že Turecko je veľmi vykoľajené a že to nie je tá krajina, ktorú by sme tam radi videli. Respektíve ten politický systém nie je taký, aký by sme radi videli. Otázka je, čo sa s tým dá robiť, Turecko bude ďalej vystupovať vo vzťahu k Európskej únii, vo vzťahu k Rusku, vo vzťahu k Blízkemu východu a podobne, ale z hľadiska domácej politiky je tu veľký náklon k islamizácii, odklon od sekularizácie. Je otázka, ako to budú brať v tých veľkých mestách, kde predsa len Erdoganova podpora nie je taká a kde si ľudia zvykli na sekulárny spôsob života. Aj toto bude musieť dôkladne zvažovať. Predsa len nejaké nepokoje veľkého rázu by sa mu asi nehodili.
Práve pre politiku v režime Erdogana nebude Európska únia pokračovať v prístupových rozhovoroch s Tureckom, ako rozhodli ministri členských krajín v Luxemburgu. Upozorňujú na nedodržiavanie práv, narušené vzťahy s Cyprom, debaty o treste smrti, narušovanie slobody opozície a podobne. Domnievate sa teda, že sa bude prístup Turecka viac a viac vzďaľovať práve pre Erdoganovu politiku?
Turecko pochopilo, že niektoré členské krajiny budú blokovať vstup do Európskej únie, náhodne môžeme menovať napríklad Rakúsko alebo Grécko. Evidentne sa dlhé roky nedarí napĺňať niektoré kapitoly prístupových rozhovorov. Aj to, čo sme videli pred tými voľbami, pred referendom a podobne. Urážlivé výroky tureckých politikov voči veľkým krajinám Európskej únie boli podľa mňa za hranicou vkusu a za hranicou akceptovateľného. Podľa tých výrokov by sa dal ťažko odhadovať akýkoľvek priateľský vzťah, hoci chápem, že to malo orientáciu na tureckú menšinu a podporu. Keď som videl, ako nemeckí futbalisti Mesut Özil a Ilkay Gündogan dávali Erdoganovi klubové dresy a to nechutné divadlo okolo toho, tak si myslím, že ich mal tréner Löw okamžite vyhodiť z reprezentácie. Pretože panáčikovia by si mali uvedomiť, že môžu byť Turci, ktorí sa narodili dajme tomu v Nemecku alebo majú nemecké štátne občianstvo, ale sú to predovšetkým občania Nemecka. Ale čo tam predviedli, bolo podľa mňa nechutné a mali ich okamžite vykopnúť. Ale nestalo sa tak.
This picture has landed Ozil in hot water with German football chiefs https://t.co/7CClL2lRFd pic.twitter.com/cr4fp8SZbA
— Mirror Football (@MirrorFootball) May 15, 2018
Zdroj: Twitter/Mirror Football
Turecko pokračuje v podobných krokoch. Odmietlo vpustiť do krajiny poslancov z Nemecka a zo Švédska, ktorí mali pri voľbách pôsobiť ako pozorovatelia. Navyše sa prehlbujú ekonomické problémy Turecka, ktoré teraz pripúšťa, že bude potrebovať zahraničnú pomoc. Aj keď finančná otázka nie je úplne pre vás, zaujímalo by ma, či tušíte, na koho sa v tomto smere obráti.
To je dobrá otázka. Správne ste predznamenali, že nie je úplne pre mňa. Samozrejme, aj predtým bola turecká ekonomika diverzifikovaná. Veľký obchod mali s Európskou úniou, veľké a dobré vzťahy mali s Izraelom, keď mu dodávali pitnú vodu v tankeroch a prebiehalo zásobovanie vojenskou technikou, majú teraz Rusko, ktoré im môže v nejakej podobe a v nejakom limitovanom rozsahu pomôcť. Ale, samozrejme, pre Erdogana bude ťažké toto celé vybalansovať, aby minimálne udržal stav ekonomiky, ktorý – ako ste správne povedali – nie je vôbec optimálny, klesá aj kurz tureckej líry a podobne. Bude to ťažké… Ako si s tým poradí, neviem.
Ešte k Európskej únii. Európski poslanci schválili program na podporu obranného priemyslu s rozpočtom 500 miliónov eur. Podľa servera iDnes.cz majú peniaze putovať na nákup zbraní a zlepšenie technológií a zvýšiť tak konkurencieschopnosť európskeho obranného priemyslu. Je to správny postup?
Všeobecne môžeme povedať, že je nutné, aby Európska únia prešla od slov k činom. Ak hovorí o tom, že potrebuje vziať obranu do svojich rúk a nebyť taká závislá od Spojených štátov, tak sme bohužiaľ v minulosti počuli veľa rečí, ale málo sa toho udialo. Ide, pochopiteľne, o správny krok, ale zostáva otázne, ako sa to bude prakticky analyzovať a čo krajiny, ktoré do toho dajú najväčšiu časť financií. Budú peniaze chcieť dostať nejakým spôsobom späť. Ale ťažko odhadnúť, ako sa to bude v praxi prejavovať. Povedal by som, že by sa Európska únia, pokiaľ ide o obranu členských krajín Európskej únie, mala kompletne oveľa viac emancipovať a postaviť sa na vlastné nohy.
To neznamená, že musí budovať, čo by bolo zlé, paralelné štruktúry vo vzťahu k Severoatlantickej aliancii, to asi nie, ale uvidíme, ako sa skončí summit Severoatlantickej aliancie. Trump už ukazuje svoju nechuť ďalej financovať obranu Európy, vidíme, ako sa zachoval pri rokovaní G7. Nemyslím si, že nás čakajú ktovieako úžasné roky, skôr roky pod psa, čo si musíme pripustiť a zvyknúť si, že medzi európskymi členmi Severoatlantickej aliancie a Spojenými štátmi – inými slovami transatlantické väzby – jednoducho nebudú také ako za Billa Clintona. Musíme sa s tým zmieriť, ale mali by sme zároveň správne a adekvátne reagovať, či bude toho Európa schopná komplexne, to si vôbec nie som istý. Obzvlášť po tom, ako odchádza Veľká Británia, ktorá má s Francúzskom najlepšie vyzbrojenú, nasaditeľnú a udržateľnú armádu. To je fakt, britská armáda je z tohto pohľadu najlepšia z Európskej únie a odchádza. Európa s ňou bude môcť ťažko počítať a zvyšovanie financií Európskej únie je vzdialené tomu, čo by sa čakalo od Veľkej Británie ako od ozbrojených síl najsilnejšej európskej krajiny. O tom podľa mňa niet pochýb. Nemecko by sa malo zbaviť reminiscencie na druhú svetovú vojnu a skutočne hrať jednu z vodcovských rolí, aj pokiaľ ide o obranné a vojenské kapacity.
Angela Merkelová vyhlásila, že riešenie migrácie rozhodne o prežití Európskej únie. Navyše silnejú cesty migrantov cez Španielsko práve v dôsledku rázneho prístupu Talianska a Malty, Európska únia chce budovať tábory v Afrike. Je už neskoro, rozhodne skutočne migrácia o budúcnosti Európskej únie?
Angela Merkelová zvolila expresívny výraz. Najskôr by asi neprežil Schengen a prežila Európska únia, to po prvé. Po druhé, vyhrotená debata o migrácii nie je odrazom skutočnej výšky migrácie. Dnes nie sú počty migrantov, vďakabohu, také vysoké ako v čase, keď Angela Merkelová ohrozovala migračné procesy Európskej únie práve tým, že nedodržiavala rokovania a vyzývala migrantov na vstup do Nemecka, a keď zásadne skomplikovala vnútropolitickú situáciu, čo dnes vidíme. A antagonizovala mnoho krajín Európskej únie, ktoré nechceli jej spôsob videnia a riešenia migrácie. Vrátane prezidenta Macrona a ďalších v otázke kvót a podobne. V tejto chvíli mi príde, že je mnoho politikov proti, ale kričíme oveľa viac, než je realita. To, že do Španielska prúdia migranti, je väčšinou preto, že Španieli prijímajú lode, ktoré do svojich prístavov odmietli vpustiť predovšetkým Taliansko alebo Malta, čo považujem za správne.
Angela Merkelová. Zdroj: TASR
Ale, viete, riešenie migrácie medzi šéfom CSU Seehoferom a Angelou Merkelovou ako šéfkou CDU je ukážkou toho – ako chceme nájsť optimálne riešenie migrácie v rámci dvadsaťosmičky, keď nie sú schopní sa dohodnúť dvaja koaliční partneri na nemeckej politickej scéne, teda CDU a CSU? A je evidentné, že opatrenie Merkelovej z roku 2015 a 2016 narušilo vzťahy a negatívne ovplyvnilo vnímanie tejto záležitosti v Bavorsku, kde budú voľby. Bavorsko sa vyjadrilo, že najväčším problémom Bavorska je CDU. Je očividné, akí sú politici CSU Seehofer aj predseda bavorskej vlády Markus Söder nervózni zo situácie, ktorá tam vládne. Nemyslím si, že v tejto chvíli a za týchto podmienok je ohrozená Európska únia, pretože k nejakej dohode došlo.
Teraz však prichádza to podstatnejšie, v čom má Európska únia vždy problém. A to je – uviesť všetko do praxe. Takže vytvoriť nejaké centrá rýchlej selekcie migrantov na území Európskej únie, pričom vytvoriť také centrá na území niektorých štátov severnej Afriky je ešte väčší problém. Teraz ide o to, aby všetko, na čom sme sa dohodli, bol jasný signál všetkým pašerákom a migrantom – neoplatí sa vám to. Minimálny počet z vás dostane azyl a ostatní budete vrátení späť, to znamená peniaze, ktoré ste vynaložili na cestu a dali ste ich pašerákom, sa minuli účinku. A to treba urobiť. Ak efektívne uchránime vonkajšiu hranicu, vyšleme tento signál všetkým migrantom a pašerákom a budeme schopní komunikovať so štátmi, odkiaľ tá predovšetkým ekonomická migrácia plynie, potom bude šanca s migráciou niečo urobiť. Migrácia sa nezastaví, to je jasné, migrujú k nám ľudia z krajín tretieho sveta, migrovali k nám pred desiatimi, dvadsiatimi rokmi, budú migrovať ďalej. Musíme len zaistiť, aby to bolo v udržateľnej miere.
Inými slovami, najväčší problém Európskej únie je v tom, že ak nebudeme na tie veci pripravení, tak ich nepomenujeme správne. Ak ich nepomenujeme správne, tak logicky môžeme prijať neadekvátne a zlé riešenia problémov, čo sa nám následne vypomstí. Bol by som rád, keby takých politikov, akým je rakúsky premiér Kurz – keď ho pripočítam k ľuďom, ktorí už predtým zastávali voči migrácii jednoznačný postoj –, bolo viac. A že by si prezident Macron mal spytovať svedomie a nemal by sa Česku ani iným štátom Vyšehradskej štvorky vyhrážať, pokiaľ ide o migráciu, pretože to bolo priamo Sarkozyho Francúzsko s Cameronovou Britániou, kto zničil Líbyu. Posledné bombardovanie bolo v roku 2011.
