Česko trúchli za tromi vojakmi, ktorí zomreli v Afganistane. Problematike vleklej vojny v tejto krajine sme sa už v posledných týždňoch venovali. Na úvod teda len stručne vysvetlime čitateľom: Ako sa boj proti Talibanu za ten čas vyvíjal a v čom koaličné vojská zlyhali, že dodnes nie je vyhraté?
Áno, Česko trúchli a politici prelievajú krokodíly slzy a vyslovujú celé haldy pustých slov. Obzvlášť ma fascinuje, keď hovoria, že naši vojaci sú v Afganistane pre boj proti terorizmu alebo také niečo. Áno, Bush po 11. septembri ukázal na Afganistan a pripísal vtedajšie teroristické útoky v New Yorku a Washingtone al-Káide, ktorú si USA s Pakistanom a za saudské peniaze zriadili na boj proti sovietskej okupácii Afganistanu. Áno, vedenie al-Káidy sa v tom čase aktuálne nachádzalo práve v Afganistane. V Kábule vtedy vládli talibanci a ponúkli Američanom, že Usámu bin Ládina vydajú, ale Washington odmietol, napokon rovnako, ako keď Amerike už skôr Usámu ponúkal Sudán. To by bolo všetko príliš jednoduché a neboli by dostatočné zámienky na rozpútanie vojen. Nezabúdajme, že v amerických plánoch bolo nielen ovládnutie obrieho surovinového bohatstva Afganistanu, ale aj kontrola nad plynovodmi cez jeho územie alebo možnosť destabilizovať Rusko a Strednú Áziu.
Takže hlavní teroristi museli jednoducho „byť z Kábulu“, aby existoval dôvod na útok a začatie okupácie, samozrejme, pod všetkými tými nevyhnutnými heslami o demokracii a tak podobne. Keď však v roku 2016 nechala Obamova administratíva odtajniť kľúčových 28 strán vyšetrovacieho spisu z teroristických útokov z 11. septembra, tak sa ukázalo, že vtedajší atentátnici, prevažne Saudi, boli priamo napojení aj na saudskú ambasádu vo Washingtone a dostávali odtiaľ peniaze. Ale pretože Bushova rodina so saudskou kráľovskou rodinou obchodovala a mala z toho miliardy, tak sa jednoducho ukázalo na „teroristov“ v Afganistane, ktorí však nikdy mimo územia svojej krajiny neútočili a nikdy žiadne také chúťky ani nenaznačili. Chcem povedať, ak naozaj budeme chcieť „bojovať proti terorizmu“, tak by sme mali našich vojakov presunúť z Afganistanu niekam úplne inam…
Ale keď Bush zaútočil na Afganistan a pomerne rýchlo zvrhol vládu Talibanu, väčšina jeho bojovníkov sa „rozpustila“ po území alebo odišla do Pakistanu, pričom sa úplne rovnako „rozplynula“ aj al-Káida. Za takejto situácie USA odmietli afganských kmeňových vodcov, ktorí chceli obnoviť kráľovstvo, a namiesto toho im silou začali vnucovať úplne cudziu formu vlády, „západnú demokraciu“. Do novej vlády, vyfutrovanej americkými a všeobecne západnými miliardami, boli dosadení vodcovia „prozápadnej“ Severnej aliancie, z ktorých mnohí však neboli ničím iným než masovými vrahmi, pridalo sa aj niekoľko afganských exulantov. Všetkým išlo hlavne o americké peniaze, skutočne vládnuť – nieto sa starať o národ – chcel málokto. A boje, mučenie ľudí hoci len podozrivých z kontaktov s Talibanom alebo al-Káidou alebo, samozrejme, zabíjanie civilistov potom vo finále pomerne rýchlo pomohlo tomu, že Západ si Afgancov znepriatelil. Iste nie všetkých, pretože mnohí z okupácie ťažia alebo aspoň žijú a prežívajú, ale Taliban už štyri roky po svojom zvrhnutí znovu ožil a v mnohých oblastiach krajiny mal okamžite významnú podporu naštvaných miestnych obyvateľov.
Americká armáda bola v tom čase ponorená do bojov v Iraku a Afganistan, v ktorom predsa už „zvíťazila“, nevnímala ako problém. Reagovali roztržito, striedavo posilňovali a zase sťahovali svoje oddiely aj sily NATO, ale čím dlhšie sa bojovalo, tým viac Afgancov sa proti nemu stavalo, čo napokon platí dodnes. A situáciu nijako nevylepšili ani miliardy, ktoré USA do Afganistanu posielali, prevažne však len na rozkradnutie, či už miestnymi, alebo americkými a západnými „kontraktormi“. Vo výsledku tak dnes Západ vrátane Českej republiky v Afganistane už osemnásť rokov „bojuje proti terorizmu“, ale – prekvapenie! – Taliban ovláda viac ako polovicu územia a o zvyšok sa s rôznou intenzitou bojuje.
A, mimochodom, celá tá „vojna proti terorizmu“, ktorú začal Bush a v ktorej ostatní pokračujú, podľa rôznych odhadov už stála životy 1,3 milióna ľudí. Koľko medzi nimi bolo naozaj teroristov, nikto nevie. Niekoľko určite. Ale väčšinu aj tak určite tvoria obyčajní civilisti. A je celkom logické, že napríklad po takej vybombardovanej svadbe, ktorú si americké letectvo v Afganistane z času na čas pomýli s nebožtíkom Usámom a jeho pobočníkmi, vyrastajú noví nepriatelia Západu. Čiže čím viac proti terorizmu doterajšími spôsobmi bojujeme, tým viac nepriateľov si vytvárame. A možno predpokladať, že nejaké percento z nich sa k skutočným teroristom naozaj pridá. A príde k nám.
Preberali sme aj rokovanie, ktoré údajne prebieha medzi USA a Talibanom. Pretože je Afganistan rôznorodá a členitá krajina, isté vrstvy sú aj vnútri hnutia Taliban. Aké frakcie obsahuje? Aké silné sú tie sily Talibanu, s ktorými sa „dá hovoriť“, v porovnaní s tými, ktoré nás túžia zmasakrovať za každú cenu? Dokážete si predstaviť mierovú koexistenciu s tými „lepšími“ z nich? Viete si predstaviť, že by pod vidinou integrácie do mierového života v krajine a podielu na moci bojovali títo prípadní naši „spojenci“ proti svojim bývalým druhom, prípadne proti Daešu a al-Káide?
Myslím si, že takto problém vôbec nestojí. Iste, Taliban tvorí niekoľko rôznych prúdov s rôznymi veliteľmi a rôznymi lokálnymi záujmami aj taktikami, ale nezdá sa, že by sa medzi nimi dalo rozlišovať, že s niektorými sa „dá hovoriť“ a iní nás chcú „zmasakrovať“. Všeobecne totiž platí, že všetky prúdy sa usilujú o „afganský“ Afganistan, teda bez akýchkoľvek zahraničných okupantov. A jedni sú len ochotní rokovať o podmienkach, za ktorých americké a všeobecne aliančné jednotky z krajiny odídu, zatiaľ čo iným to pripadá zbytočné. Takže nie, o žiadnej mierovej koexistencii s Talibanom nemôže byť reč alebo, lepšie povedané, oni naozaj o nejakej koexistencii s „nami“ ani nepremýšľajú. A to, že bojujú proti al-Káide alebo proti Daešu, by nás v žiadnom prípade nemalo mýliť, že sú to nejakí naši spojenci. V prvom rade platí, že s ohľadom na pozície Západu voči al-Káide či Daešu v Sýrii nie je úplne isté, či obe skupiny naozaj považuje za „teroristov“ určených na likvidáciu alebo za „vhodné nástroje“ na presadzovanie svojich cieľov. V druhom rade platí, že Daeš do Afganistanu vedome zavliekli Američania z Iraku a Sýrie, kde už svoju úlohu splnili a prehrali – hovorí o tom otvorene napríklad prvý „americký“ prezident Afganistanu Hámid Karzaj. A v treťom rade platí, že pre Taliban sú „nadnárodné“ islamistické skupiny typu Daeša alebo al-Káidy rovnako neprijateľné ako NATO a USA, pretože Taliban zastupuje afganských „nacionalistov“, ktorí si vo svojej krajine chcú vládnuť sami. Bez kohokoľvek cudzieho, či už je to americký, alebo český vojak, prípadne na prvý pohľad spriaznený islamistický fundamentalista, ale zo Saudskej Arábie alebo Čečenska.
Bývalý afganský prezident Hámid Karzaj Zdroj: TASR
Ako by ste vlastne opísali politický systém Afganistanu? Prebiehajú tam voľby, aspoň formálne. Akúsi demokraciu sme tam teda zaviedli. Ako sa to snúbi s kmeňovými, klanovými a vojenskými vodcami? Každé údolie vlastne môže mať svojho „warlorda“. Do akej miery teda funguje štát, armáda, polícia a pod.?
O politickom systéme by som ani nehovorila, pretože v skutočnosti sa o moc v Kábule delia – alebo skôr bijú – Tadžici s Paštúnmi a netalibanskými islamistami. Okrem toho sa do afganskej metropoly vrátil „mäsiar z Kábulu“ Gulbuddin Hekmatjár, líder džihádistickej Islamskej strany. Jeho besnenie pri „presadzovaní islamu“ bolo kedysi príliš aj na Taliban, ktorý ho pred dvadsiatimi rokmi vyhnal do Pakistanu, ale teraz v ňom ktosi, kto o chode Kábulu rozhoduje, vidí asi nejakého „žolíka“ alebo také niečo. Skrátka chaos. A to, že tam majú voľby, by som všeobecne azda tiež nespomínala, pretože keď sa povie A, tak by sa malo povedať aj B, teda ako tie voľby vyzerajú, ako sú do nich pripustení len „preverení“ kandidáti, ktorí Západu vyhovujú, a víťaz býva známy vopred, aké brutálne zmanipulované je „hlasovanie“ a tak ďalej. Mimochodom, v polovici júna išiel do Kábulu šéf OSN António Guterres. Nie je veľmi jasné, prečo tam vôbec chodil, ale tým, čo na mieste uvidel, bol podľa oficiálneho vyhlásenia „otrasený“.
A keď nefunguje štát, tak je celkom logické, že nefunguje ani armáda, ktorá ani po sedemnástich rokoch výcviku nie je bojaschopná a trpí vysokou mierou dezercií – to sa tak niekto prihlási, prejde výcvikom, dostane výzbroj a výstroj a so všetkým odíde späť k Talibanu. A „miznú“ dokonca aj „elitní“ vojaci, ktorí sa dostanú na výcvik až do USA a tam sa po nich zľahne zem… Bizarné. Šéf americkej zvláštnej inšpekcie pre rekonštrukciu Afganistanu (SIGAR) John Sopko nedávno situáciu zhrnul takto: „Problém spočíva aj v afganskej vláde, ktorú miestni obyvatelia často vnímajú veľmi negatívne, zatiaľ čo my potrebujeme nastoliť vládu, ktorá by mala ľudovú podporu, vládu, ktorá by nebola predátorská, vládu, ktorá by nebola len bandou warlordov, pre ktorých neplatia žiadne zákony. V zásade platí, že vláda, ktorú sme inštalovali, najmä niektoré miestne policajné zložky, ktoré sú v skutočnosti len niekdajšie ozbrojené milície navlečené do nejakých uniforiem, sú rovnako zlé ako teroristi pred nimi.“
Alebo inak. Tu u nás sa ozýva hurónsky krik zakaždým, keď niekto označí „pobyt“ vojsk NATO v Afganistane za okupáciu. Skúsme si teda len na chvíľu predstaviť, kto je okupovanejší: Krym alebo Afganistan? Odvážili by sme sa v Afganistane uskutočniť nejaké ľudové referendum o tom, akú budúcnosť pre svoju krajinu vidia Afganci?
Odpoveď nie je potrebná.
Ak zmeníme tému na oblasť Sýrie, tak minule sme uviedli, že Baššár Asad víťazí, Kurdi sa mu pomaly podvoľujú a Turecko na svojom severozápade krajiny nerušene úraduje. Ako tieto tri entity rozoznajú v hromade utečencov niekdajších fanatikov Daeša? Veď „utečenec“ ešte pred časom mohol rezať hlavy, potom sa oholil… A dal na cestu? Existuje aspoň nejaká filtrácia týchto osôb? A vôbec, kam mieria? Do Turecka? Alebo ešte ďalej?
Vychádzate z bežnej logiky „bieleho muža“, ktorému všetci tí „Arabi“ pripadajú rovnakí. V zásade je fakt, že naše oči a mozgy dokážu rozlišovať rysy „našich“ tvárí, zatiaľ čo „ich“ tváre nám pripadajú všetky rovnaké. Aj ja mám takú skúsenosť. Keď som kedysi začínala v Káhire, niekoľko týždňov mi trvalo, než som sa naučila spoznať svojho tlmočníka. Dali sme si zraz niekde v meste a ja tam stojím a v tej záplave prevažne čiernych hláv čakám, až ma niekto potiahne za rukáv, že je to akože on… A potom mám ešte jednu pozoruhodnú skúsenosť. Kedysi som bývala tu v Prahe za rohom od afrického baru. Občas som tam zašla na skvelé palmové víno a bavila sa s barmanom. Bol z Konga. Všetci okolo čierni a podľa mňa tkaní na jednom brde, ale on mi ukazoval, že ten je z Pobrežia Slonoviny, onen zase odinakiaľ. Keď som sa pýtala, či ich všetkých pozná, zavrtel hlavou, že vraj ich predsa ľahko rozoznáva, podľa tváre…
Takže áno, miestni sa medzi sebou vedia rozoznávať a navyše je tu jazyk. Vzhľadom na to, že väčšina teroristov Daeša pochádza zo zahraničia, tak nehovoria sýrskym dialektom arabčiny a sú pre miestnych ľahko rozpoznateľní. A potom sú v hre, samozrejme, tajné služby všetkých troch vami spomínaných entít, ktoré majú dobre zmapovaný pohyb tých, proti ktorým bojujú.
Takým „sitom“ drvivá väčšina teroristov neprejde, ak teda „prejsť nemá“, čiže nie je prepustená zámerne. Turecko-sýrska hranica bola pre teroristov donedávna úplne otvorená a z tureckej strany im v pohybe nikto nebránil, bohvie, koľko skutočných – tým myslím vycvičených, v bojoch zocelených a ideovo dostatočne zaslepených – teroristov prešlo až do Európy. Ale určite ich budú tisícky. Daeš pred pár dňami vyzval svojich „osamelých vlkov“, aby proti Západu použili biologické zbrane, hoci aj napríklad len v podobe vírusov z krysích výkalov… „Donútime vás báť sa vzduchu, ktorý dýchate,“ sľubujú…
Predseda európskeho výboru Poslaneckej snemovne Ondřej Benešík (KDU-ČSL) povedal, že Západ v Sýrii neprehral, pretože tam vlastne ani nebojoval. A že Česko neprehralo vôbec, pretože držalo umiernenú líniu. Benešík takisto pochválil českú veľvyslankyňu v Damasku Evu Filipi. Vnímate tú zmenu v KDU-ČSL po tom, ako Ivan Gabal zmenil politický dres a kandiduje teraz za Zelených?
Západ že v Sýrii nebojoval? Americké, britské, francúzske a iné nálety v Sýrii, americké, britské, francúzske a iné špeciálne oddiely operujúce a bojujúce priamo v Sýrii, americké, britské, francúzske raketové útoky proti Sýrii… Celých sedem rokov. Pán Benešík si asi myslí, že „bojovanie“, aby stálo za jeho pozornosť, sa začína vyslaním povedzme 100-tisíc vojakov, alebo také niečo. Ale ak to vezmeme poctivo, tak Západ v Sýrii bojoval. A bojoval, pretože chcel zvrhnúť Asadov režim, na čo si vyzbrojoval a financoval množstvo džihádistických skupín vrátane al-Káidy. A až časom sa zrejme ukáže, ako to bolo so vznikom Daeša, ktorý bol ustanovený vlastne v jednej z amerických väzníc v Iraku. To len tak na okraj k tej už preberanej „vojne proti terorizmu“. Ale Asad na čele štátu zostáva, džihádisti prehrali, takže prehral aj Západ. To sa nedá „zahovoriť“.
Sýrsky prezident Baššár Asad Zdroj: TASR
Ale k vašej otázke, fakt neviem, či má zmysel sa zaoberať zmenou názorov v KDU-ČSL, lebo som si „skoro istá“, že ani taký dôležitý mentálny kotrmelec našich ľudovcov nebude mať na situáciu v Sýrii žiadny veľký vplyv. Ale každý príklon k racionalite je všeobecne, samozrejme, fajn. A pani Filipi si obrovský rešpekt zaslúži.
Vladimir Putin má problém – rozhodol sa osekať štedrý ruský dôchodkový systém, a preto mu spadla popularita na úroveň z obdobia pred ukrajinskou krízou. Je to pre ruského prezidenta problém? Mimochodom, veľmi hlasno protestujú ani nie tak „naši“ liberáli ako skôr ruskí komunisti. Mohli by sme sa jedného dňa prebudiť s tým, že Rusko bude buď komunistické, alebo tam budú mať komunisti významný vplyv?
Predstava, že sa jedného dňa zobudíme a Rusko bude komunistické, mi pripadá zábavná, prinajmenšom aj s ohľadom na fakt, že komunistický protikandidát, ktorý stál proti Putinovi v posledných voľbách, je úspešný biznismen s tučnými kontami vo Švajčiarsku aj inde. Nesledujem Rusko natoľko dôkladne, aby som mala poňatie o súčasnom programe tamojšej komunistickej strany, ale stavím topánky, že aj keby boli „súdruhovia kapitalisti“ neviem akí kovaní, tak žiadny návrat napríklad do tridsiatych rokov minulého storočia na obzore nie je. Dejiny sa totiž nevracajú späť, to jednoducho ani nejde. Všetko sa uberá dopredu a nikdy sa nič neopakuje ako cez kopirák…
Pripomína sa 10 rokov od začiatku rusko-gruzínskej vojny. Gruzínci ruské pôsobenie v Abcházsku a Južnom Osetsku vnímajú ako bohapustú okupáciu svojej krajiny. Majú v tom pravdu? Ako vnímate slová ruského premiéra Medvedeva, že vstup Gruzínska do NATO by mal veľmi vážne následky?
A keď sa spýtate Abcházcov a obyvateľov Južného Osetska, tak vám povedia, že Gruzínsko pre zmenu okupovalo ich. A že majú pod Ruskou federáciou väčšiu voľnosť než predtým za Gruzíncov. A čo s tým? Má pravdu Gruzínsko len preto, že ho potrebujeme na destabilizáciu ruského Kaukazu? Alebo budeme mať na pamäti skutočnosť, že všetko je – takmer vždy – oveľa zložitejšie a nemusí nám to zapadať do píárovo vytýčeného obrázku?
Áno, z pohľadu Ruska by vstup Gruzínska do NATO nejaký negatívny význam, samozrejme, mal, ale prečo by Gruzínsko vôbec do NATO vstupovalo? Preboha! Veď už vďaka neúnavnej osvetovej snahe pána Trumpa vieme, že „kvôli nejakej Čiernej Hore“ predsa USA do vojny nepôjdu – a Gruzínsko presne takou nevýznamnou „Čiernou Horou“ je. A keď do takej vojny, navyše proti Rusku, nepôjdu USA, tak Európania už vôbec nie. A keď k tomu už vieme, že hlavným zmyslom súčasného NATO je nakupovať zbrane od amerických zbrojoviek a za čoraz väčšie miliardy, tak na kýho čerta sa Tbilisi tlačí do NATO? Už tam predsa majú televíziu aj internet, nie? Už to predsa všetko musia vedieť, nie? Alebo sú ich lídri len natoľko dobre zaplatení, že obetujú HDP svojej neveľkej krajiny pre dobro amerických zbrojárov? Alebo len, podobne ako tí naši, nie sú schopní samostatného myslenia a dokážu žiť len v „blokovej mentalite“, keď za nich myslí a rozhoduje niekto iný?
Nechápem to, ale je to koniec koncov problém Gruzínska… A, samozrejme, NATO. Ak máme stále potrebu na Rusko tlačiť a obopínať ho svojimi základňami, tak to niekomu asi nejaký zmysel dáva. Len pozor, aby zase niekto nevystrelil nejakú tú raketu ako v utorok ten Španiel nad Estónskom. Mimochodom, naozaj sa dá raketa z modernej stíhačky odpáliť len tak „omylom“? Fakt by ma zaujímalo, ako blízko sme v tej chvíli boli k tretej svetovej – mimochodom, asi poslednej číslovanej – vojne…
Čo by sme mali v najbližších týždňoch sledovať?
Nič konkrétne mi nenapadá, každý deň prináša niečo zaujímavé…
