“Včera, dňa 20. augusta 1968, okolo 23. hodiny večer prekročili vojská Zväzu sovietskych socialistických republík (ZSSR), Poľskej ľudovej republiky (PĽR), Nemeckej demokratickej republiky (NDR), Maďarskej ľudovej republiky (MĽR) a Bulharskej ľudovej republiky (BĽR) štátne hranice Československej socialistickej republiky (ČSSR). Stalo sa tak bez vedomia prezidenta republiky, predsedníctva Národného zhromaždenia (NZ) ČSSR, predsedníctva vlády a prvého tajomníka Ústredného výboru (ÚV) Komunistickej strany Československa (KSČ) a bez vedomia týchto orgánov…” Tak znelo oficiálne stanovisko najvyšších štátnych predstaviteľov vtedajšieho Československa, ktoré sa ráno 21. augusta 1968 nepretržite vysielalo v Československom rozhlase a televízii až do násilného prerušenia ich vysielania.
Súčasne s letectvom sa začal zo štyroch smerov pozemný postup okupačných vojsk s celkovým počtom 28 divízií. Štruktúru okupačných vojsk tvorilo 12 tankových divízií, 13 motostreleckých divízií, dve výsadkové divízie a jedna letecká armáda. Celkom to predstavovalo 6300 tankov, 2000 delostreleckých kompletov, 550 bojových a 250 dopravných lietadiel.
Následné rozmiestenie sovietskych vojsk sa uskutočnilo podľa zmluvy medzi vládou Československej socialistickej republiky a vládou Zväzu sovietskych socialistických republík o podmienkach dočasného pobytu sovietskych vojsk na území Československej socialistickej republiky z 18. októbra 1968, ktorú v ten deň odhlasovalo Národné zhromaždenie ČSSR a ktorá vytvorila základ vzniku Strednej skupiny sovietskych vojsk v Československu. Štvrtého novembra 1968 opustilo územie Československa 25 divízií ZSSR, ako aj divízie Poľska, Maďarska, Bulharska a NDR, medzi nimi aj útvary letectva.
Prvé odchody v roku 1989
“Dočasný” pobyt zvyšných sovietskych vojsk, ktoré potom v mnohých českých a slovenských mestách ostali, trval spolu takmer 23 rokov. Ich definitívny odchod sa uskutočnil až po Nežnej revolúcii v novembri 1989, keď sa požiadavka na odsun sovietskych vojsk stala jednou z prvoradých tém. Prvé sovietske jednotky opustili Československo už v máji 1989, išlo ale len o zníženie počtu ozbrojených síl v perestrojkovom období Michaila Gorbačova.
Po politickej línii prebiehali nekonečné rozhovory medzi československou a sovietskou stranou. Napríklad ministra zahraničných vecí ČSSR Jiřího Dienstbiera so sovietskym kolegom Eduardom Ševardnadzem už 20. decembra 1989. Ševardnadze odchod odmietal a vytrvalo hovoril o potrebe udržať v stredoeurópskom regióne vojensko-politickú stabilitu. Ďalšie rokovania boli aj v Prahe v januári a februári 1990. Boli vytvorené rezortné komisie, expertné delegácie, boli vymenovaní splnomocnenci – generál Rudolf Ducháček a veliteľ Strednej skupiny sovietskych vojsk, generál Eduard Vorobjov.
Hlavným garantom a koordinátorom odchodu sovietskych vojsk z územia Československa bola Československá ľudová armáda (ČSĽA). Na tento účel bola vytvorená Správa na zabezpečenie odchodu sovietskych vojsk z ČSSR, za náčelníka ktorej 20. februára 1990 vymenoval minister obrany ČSSR generálmajora Ing. Svetozára Naďoviča.
Dohoda medzi Havlom a Gorbačovom
Činnosti ČSĽA predchádzali politické rokovania medzi oboma štátmi na úrovni hláv štátov, ministrov zahraničných vecí a ostatných organizátorov odsunu vojsk. Bolo to rokovanie prezidenta ČSSR Václava Havla so sovietskou hlavou štátu Michailom Gorbačovom na ich stretnutí v Moskve 26. a 27. februára 1990, na ktorom bola podpísaná deklarácia o vzťahoch medzi Československom a ZSSR a dohoda o odchode sovietskych vojsk z Československa. Súčasne vznikla na pôde Národného zhromaždenia (NZ) ČSSR v Prahe parlamentná komisia pre dohľad nad odsunom sovietskych vojsk, ktorej predsedom a hlavným garantom odsunu sa stal Michael Kocáb a ktorej členmi boli aj viacerí Slováci. Komisia dohliadala aj na organizáciu odsunu.
Podpisom dohody v Moskve sa začalo prvé obdobie odsunu sovietskych vojsk z Československa od 26. februára do 31. mája 1990.
Pre druhú etapu, od 1. júna do 31. decembra 1990, boli charakteristické politické rokovania medzi Československom a ZSSR a problémy ZSSR týkajúce sa návratu veľkého množstva mladých vojakov a ich rodín aj z okolitých štátov domov.
V rámci tretej (poslednej) etapy odsunu sovietskych vojsk z Československa boli dôležité štyri míľniky: odlet bojových stíhačiek, odchod posledného tanku, likvidácia jedného z najväčších muničných skladov, kde sa nachádzali desiatky tisíc ton munície, a zložité rokovania o kompenzácii obrovských ekologických škôd napáchaných na našom území.
Významným medzníkom v tomto zmysle je dátum 27. júna 1991, keď odišiel z územia Československa posledný sovietsky vojak.
Nasledujúci deň 28. júna 1991 podpísali v Orientálnom salóniku Černínskeho paláca v Prahe splnomocnenci pre odsun sovietskej armády z vtedy už Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ČSFR), generálporučík Rudolf Ducháček a generálplukovník Eduard Vorobjov, protokol o ukončení odsunu sovietskych vojsk z československého územia.
Počas odchodu sovietskych vojakov a techniky sa za 16 mesiacov dalo do pohybu 73.000 vojakov, ktorí na území Československa ostali po okupácii, a 39.921 ich rodinných príslušníkov. Na prepravu vojenskej techniky a ľudí sa použilo 825 vlakových súprav zložených z 33.000 vagónov, ktoré by pri zoradení za sebou utvorili 465 kilometrov dlhú kolónu. Partnerom pri organizovaní odsunu vojsk bol vtedajší generál sovietskej armády Eduard Vorobjov, ktorý prišiel do Československa v roku 1968 ako kapitán. Československo opúšťal ako posledný, dva dni po poslednom transporte.
