Americké súdy zatiaľ pokračujú v „rozplietaní“ kauzy ruského vplyvu na voľby v USA štýlom Járu Cimrmana, ktorý intenzívnym sledovaním jedného cieľa došiel k úplne inému cieľu. V tomto prípade sa exšéf kampane Donalda J. Trumpa Manafort ukázal byť daňovým podvodníkom a Trumpov právnik Cohen niekým, kto peniazmi zapcháva ústa niekdajším prezidentovým neviestkam. Je to vážny úder? Myslíte si, že sa nejaké to prepojenie s Rusmi nakoniec nájde?
Neviem, či sa nakoniec nájde a hlavne navyše aj preukáže nejaká „ruská stopa“, ale po devätnástich mesiacoch urputného „pátrania“ nenašli vôbec nič. A to je pritom reč o amerických tajných a bezpečnostných službách, ktoré patria k najväčším, najmodernejším a peniazmi najvyfutrovanejším na svete. Napriek tomu nič. Nezabúdajte však, že celá tá „ruská stopa“ bola predovšetkým nástrojom, prostredníctvom ktorého sa niekto rozhodol zbaviť Trumpa. A celé to „ruské zasahovanie“ môžu pokojne zabaliť alebo zmeniť jeho účel, keď sa im podarí „zarezať“ Trumpa inak. Samozrejme, paralela s Al Caponem, ktorého dostali nie za bezpočet vrážd, ale okľukou, za daňové úniky, sa priamo vnucuje.
A tak práve 21. august 2018 môže vstúpiť do amerických dejín ako deň, keď sa – prvýkrát od škandálu Watergate – americký prezident ocitol v pozícii síce zatiaľ neobžalovaného, ale napriek tomu spolusprisahanca pri zločinoch, ku ktorým sa teraz doznáva jeho advokát Cohen. Netuším, či sa to skončí impeachmentom alebo nie, ale možno očakávať, že výkon prezidentskej funkcie a manévrovací priestor bude od tejto chvíle pre Trumpa ešte komplikovanejší a obmedzenejší než doteraz…
A to bude platiť aj v situácii, keby Trump využil svoje právo a svojich „parťákov“ omilostil a vytiahol ich tak z problémov. To je, mimochodom, zaujímavá téma. Napríklad už Bill Clinton, manžel tej pani, pre ktorej nezvolenie sa celý ten teáter s „ruskými stopami“ v Amerike vlastne odohráva, omilostil svojho nevlastného brata obvineného v súvislosti s drogami. A odpustil basu aj jednému kongresmanovi usvedčenému zo sprenevery, ďalší kongresman sa vďaka Clintonovi vyhol base za bankový podvod a zneužívanie detí a šírenie detskej pornografie. A len pár hodín pred koncom svojho mandátu Clinton omilostil aj biznismena, ktorý dlhoval 48 miliónov na daniach, ale jeho žena ešte na poslednú chvíľu stihla významne prispieť na Clintonovu knižnicu a do volebného fondu Hillary, keď vtedy kandidovala na senátorku v New Yorku. No a do basy nakoniec nešiel ani Richard Nixon po Watergate, pretože ho jeho nástupca Ford omilostil… To len tak, pre zaujímavosť. Ale, ako hovorím, odhalenie, že okolo neho síce nie sú ruskí agenti, ale zato partia podvodníkov, Trumpovi na pohode a suverenite rozhodne nepridá…
Bill Clinton Zdroj: TASR
Americká administratíva a Kongres USA uvaľujú na Rusko sankcie ako na krajinu, ktorá používa chemické zbrane. Dôvodom je kauza Skripaľ. Sú to tvrdé sankcie, ktoré obmedzia dovoz technológií do Ruska. Niektorí radikáli by radi znemožnili Rusku prístup na významné dolárové trhy. Pozorovatelia si pochvaľujú, že Putin sa topí a dochádzajú mu peniaze. Čo na to všetko poviete?
Neviem, akých pozorovateľov máte na mysli, ale treba mať pred sebou celý obrázok. USA už dnes uvaľujú sankcie na každého – na Rusko, Čínu, Európsku úniu, Turecko, Irán, Pakistan… Strieľam to len tak od boku, veľa krajín som určite vynechala. Ale aj tie, ktoré som vymenovala, utvárajú obrovskú silu. Aj americké establishmentové médiá typu Washington Post už začínajú mierne panikáriť, že to Kongres s tou svojou sankčnou posadnutosťou preháňa, lebo hrozí, že sa všetci sankcionovaní fakt naštvú, dajú sa dokopy a postavia sa Amerike dovedna…
Všimnite si napríklad, že v stredu sa v praxi spojili sankcie proti Iránu s americkými vyhrážkami obchodnou vojnou proti Nemecku a zrazu Berlín hovorí o tom, že treba vytvoriť finančné systémy, ktoré by fungovali mimo dosahu amerických bánk, aby sa udržalo obchodovanie s Teheránom a tým aj jadrová dohoda s Iránom… A taký bankový systém „mimo“ amerických bánk už uvádzajú do prevádzky Rusi, mimochodom. A napríklad snaha vraziť klin medzi Rusko a Čínu vedie naopak k tomu, že sa obe obrie krajiny zbližujú a prehlbujú spoluprácu nielen obchodnú, ale aj vojenskú, a to až do tej miery, že sa už začína hovoriť o „skoroaliancii“. Skrátka, svet sa skôr vyvíja a kráča vpred, než že by padal pred Amerikou na kolená, nieto pod ťarchou jej sankcií.
Keď už o tom hovoríme, ak USA nemajú iné páky alebo dostatok „soft power“, aby boli schopné určovať pravidlá hry, a preto musia všetkých okolo len trestať a napomínať, tak to samo o sebe jasne vypovedá o realite súčasného sveta.
Ako je na tom pod sankciami Rusko, neviem, ale americké ministerstvo financií pred pár dňami zhodnotilo svoje sankcie a uviedlo, že zmrazilo len „stovky miliónov“ dolárov na ruských kontách, čo nie je zničujúce číslo. V stredu Credit Suisse zablokovala asi päť miliárd frankov na kontách ruských miliardárov, čo je už predsa len citeľnejší úder, ale netýka sa priamo Kremľa alebo ruského rozpočtu. Ruská centrálna banka podľa agentúry Bloomberg ďalej skupuje zlato po desiatkach ton, minister financií sa tvári, že prežijú pokojne aj dve nové finančné krízy. Niečo z toho bude pravda, niečo bude nafúknuté, ale na to, že sa „Putin topí“, by som nestavala. Znie to až veľmi ako vrúcne prianie než ako realita.
Profesor Oskar Krejčí naznačil, že správanie USA nielen voči Rusku, ale aj voči EÚ a Turecku už začína znervózňovať Angelu Merkelovú. Tá by namiesto nespoľahlivých USA mohla mať za partnera spoľahlivého Putina. Je to až príliš odvážna myšlienka?
Ako som už hovorila, tých sankcií je už toľko, že pomaly prestávajú – a možno už aj prestali – dávať zmysel. Ale platí, že Trump svojou politikou úplne vedome „rozoráva“ pole a rozdupáva tradičné bábovôčky, aby v novovzniknutom priestore skúšal vytvárať nové vzťahy a väzby. Novú politiku, ktorá by v jeho očiach dávala pre Ameriku väčší zmysel, menej ju finančne zaťažovala a bola pre USA všeobecne výhodnejšia. Veď USA sa takisto topia v sociálnych problémoch, ktorých neriešenie a odkladanie „na potom“ nemôže priniesť nič iné než katastrofu.
Skrátka, myslím si, že Trumpov postup možno v zásade pochopiť, pretože svet sa mení z unipolárneho na multipolárny a je logické, že nutnou transformáciou musia prechádzať aj Spojené štáty. A v takomto novom priestore sa, samozrejme, musia naučiť manévrovať úplne všetci. A je tiež logické, že to jednoducho množstvu krajín a ich politikov bude nejaký čas trvať, než pochopia, že ochranný skleník nad nimi bol zbúraný a ocitli sa na úplne neznámej lúke, kde sa musia nejako zorientovať. Je pritom pomerne zábavné sledovať, ako pomaly sa mení politika takej Európskej únie, ako keď sa zaoceánsky parník snaží zatočiť, ale len čo dôjde na nejakú podivnosť typu Skripaľovcov, tak sú všetci hneď na koni a akční… Ale nech. To len tak. Dôležitejšia vo finále bude aj tak otázka, či Trumpova politika „Ameriky predovšetkým“ môže byť nákazlivá do tej miery, že sa zrazu oveľa viac krajín, pokojne aj v rámci Európskej únie, odhodlá začať hrať predovšetkým za seba. A nemyslím tým len špecifické postoje krajín Vyšehradu alebo Rakúska k migrácii. Migrácia je, samozrejme, dôležitá téma, ale nemožno „visieť“ len na nej. A tak naozaj nemožno vylúčiť nové spojenectvá, ktoré by nám ešte pred pár rokmi prišli absolútne nemysliteľné. Nehovorím, že hneď, ale za rok, za dva, za päť. A napríklad o osi Peking – Moskva – Berlín sa napokon veľmi seriózne diskutuje už roky. Nie je to nič nové a dokonca ani žiadne tabu. Takže uvidíme, v akom svete budeme žiť za pár rokov.
Vladimir Putin a Angela Merkelová Zdroj: TASR
Taliban, o ktorom sme sa v posledných dňoch zhovárali, nepristúpil na vyhlásené prímerie. Chystá sa schôdzka v Moskve. Čo bude ďalej v Afganistane?
To keby niekto vedel! Kábulská vláda vraj na konferenciu do Ruska nepôjde, pretože by chcela rokovať s Talibanom sama, ale o to nemá Taliban očividne záujem, lebo v nej vidí len sprostredkovateľa, len zástupcu Ameriky. Takže sa zrejme bude v Moskve rokovať bez Kábulu, ale to asi v zásade nie je až taký problém, pretože na začiatok je najdôležitejšie sa aspoň nejako zísť. Vyskúšať si, či to vôbec ide. Koniec koncov, Taliban sa v Rusku stále považuje za zakázanú organizáciu, ale aj napriek tomu dospeli k záveru, že bez jeho zastúpenia sa jednoducho nič vyriešiť nedá. Nič viac by som od tejto akcie zatiaľ neočakávala. A ak by výsledkom bola aspoň ochota prítomných pokračovať v rokovaniach, ktoré by navyše sľubovali vidinu nejakého pokroku, Kábul sa neskôr určite pridá. Ale to asi neplatí pre USA, ktoré by – celkom pochopiteľne – chceli, aby konečné riešenie bolo podľa nich, a nie podľa Rusov. Afganistan je predsa „ich“ a žiadni Rusi, Číňania, Indovia, Iránci, Pakistanci a tak vôbec im „kibicovať“ nebudú!
Ale to je stále otázka ďalekej budúcnosti. Nateraz Taliban odmietol prímerie, ktoré s americkým súhlasom ponúkol Kábul, takže žiadny time-out na vydýchnutie „naši“ mať nebudú. Posledné týždne priniesli talibancom mnoho vojenských úspechov, ostreľovali raketami aj Kábul a v ňom aj prezidenta, ktorý mal práve slávnostný prejav… Bojuje sa skrátka ďalej.
„Oslavovali“ sme výročie 21. augusta 1968. Čo vám z „osláv“ utkvelo v pamäti?
V „pamäti mi utkvela“ jedna pani, ktorá mi v parku opisovala martýrium so zháňaním červených trenírok proti Zemanovi. Nie sú. Jednoducho nie sú! Nakoniec vraj musela odstrihnúť manželovi pyžamo, ale nebolo červené, ale karmínové, vážne ju tá nedokonalosť mrzela… Tie jej „trenírky“ boli, mimochodom, široko-ďaleko jediné, ktoré tu u nás v susedstve v oknách „odvisli“. Čiže, poučenie do budúcna: treba vymyslieť niečo, čo sa dá zohnať, alebo to účastníkom akcie rovno zaistiť, samozrejme. Hovorí sa tomu astroturfing. Aby nedochádzalo k takýmto martýriám dobrých duší a ich bezsenným nociam. Mimochodom, keď som to rozprávala kamarátovi, tak ten pre zmenu vôbec netušil, že mal zháňať a potom vyvesovať nejaké trenírky… A s takým „materiálom“, čo nevie zohnať obyčajné trenky alebo o tom dokonca ani nevie, tu musíme budovať lepšiu, demokratickú spoločnosť?!
Čo by sme mali v najbližších dňoch sledovať?
Nič konkrétne na „vypichnutie“ mi nenapadá, ale situácia je zamotaná v množstve „káuz“, z ktorých mnohé sa ocitli v akomsi pomyselnom polčase a teraz sa s väčšou či menšou mierou napätia čaká, ako sa to všetko nakoniec skončí. V každom prípade platí, že tento rok uhorková sezóna fakt neprišla a už ani nepríde… Ak ešte vôbec niekedy príde.
