„V októbri 2019 vyprší funkčné obdobie doterajšieho prezidenta Európskej centrálnej banky. Od roku 2011 je ním taliansky bankár Mario Draghi – muž, ktorý podľa prevládajúceho názoru dokázal zachrániť euro, ale ktorý tiež čelí kritike. Najmä zo strany Nemecka,“ opisuje Kohout a pripomína Draghiho vety z júla 2012. „V rámci nášho mandátu je ECB pripravená urobiť čokoľvek, čo bude treba, aby zachránila euro. A verte mi, bude to stačiť,“ povedal vtedy Draghi.
A Kohout si všíma aj to, ako po slovách nasledovali činy a aký program Draghi presadil. Vďaka nemu sa podľa Kohouta nezrútili verejné financie Talianska, Španielska a ďalších rizikových krajín eurozóny.
Mario Draghi Zdroj: TASR
„Draghiho politika ,čokoľvek, čo bude treba‘ mala a má vplyv aj na súkromné financie,“ konštatuje Kohout s tým, že európske podniky sa lacno financujú dlhom.
Ako však Kohout dodáva, nízke úrokové sadzby nemajú len výhody. „Vysoké ceny nehnuteľností predstavujú problém pre rodiny, ktoré chcú bývať. Nízke úroky trestajú tých, ktorí si budujú finančné rezervy. Draghiho program je gigantickou dotáciou dlžníkom na úkor veriteľov,“ píše Kohout.
A ako ďalej uvádza, Draghiho nástupca bude musieť riešiť otázku normalizácie menovej politiky. „Ak sa novým prezidentom ECB stane Nemec – napríklad Jens Weidmann, súčasný prezident Bundesbanky a zároveň člen Riadiacej rady ECB –, možno očakávať tvrdší postoj,“ podotkol Kohout s tým, že Nemci sú od hyperinflácie odporcami financovania štátu cestou nákupu dlhopisov centrálnou bankou pomocou nekrytých peňazí.
„Nech už bude novým prezidentom ECB ktokoľvek, mal by si uvedomiť, že dnešná eurozóna je skôr v situácii západných spojencov po vojne. Dlhy jej nikto neodpustí. Zásadné sprísnenie menovej politiky by mohlo spôsobiť recesiu alebo dokonca krízu. Prosperita dnešnej Európy je založená na veľkých verejných dlhoch a ešte väčších dlhoch súkromného sektora. Obmedzte dlhy a európska ekonomika sa zrúti ako domček z karát,“ uzavrel Kohout. Riešením potom podľa jeho záveru nie je spoločný európsky rozpočet a zvýšená miera prerozdeľovania, čiže všeobecná nezodpovednosť na úkor ostatných.
