Začína sa školský rok a s ním sú spojené stres, výdavky a zhon rodičov, ale aj detí. Ako to vplýva na ľudí?
Na správaní sa rodín a rodičov sa začiatok školského roka podpisuje predovšetkým tak, že ľudia pociťujú v najväčšej miere tlak výdavkov, ktoré sú s týmto obdobím spojené. Hneď po vianočnom období je práve september najväčšou záťažou, čo sa týka rodinných financií. Keď máte dve, tri deti a musíte ich doslova „vybaviť“ pomôckami, vecami, oblečením a všetkým, čo potrebujú do školy a škôlky. Nehovoriac o rodičoch stredoškolákov. To je výrazná, očakávaná záťaž, rovnako zmena dovolenkového režimu na celoročný prináša so sebou stres, všetko sa kumuluje do prvých septembrových dní a ľudia sú z toho nervóznejší, napätejší a smutnejší než neskôr, keď si už zvyknú na bežný denný režim.
Na sociálnej sieti sa objavila fotka toho, čo potrebuje do školy prvák. Okrem bežných zošitov a výkresov ide o poplatky v sume viac ako 60 eur a niekedy aj ďalšie príspevky. Čo rodiny, ktoré na to nemajú, ako to potom vplýva na rozvoj dieťaťa a na rodinu?
S takýmito výdavkami viac-menej rátajú aj tie najbiednejšie rodiny. Ľudia sa pripravujú a očakávajú, že isté veci dostane školák zadarmo v škole alebo od blízkych, ale opakujem, že práve pre ľudí, ktorí majú hlboko do vrecka, je to stres, na ktorý sa pripravujú dopredu. Toto možno ani nie je najväčší výdavok. Najviac peňazí rodičia minú na oblečenie, topánky a podobne. To sú všetko nevyhnutné veci, na ktoré si musia takéto rodiny našetriť vopred.
Rozdiely medzi chudobnými a bohatými sa zväčšujú na celom svete. Mizne podľa vás takzvaná stredná vrstva?
Z globálneho hľadiska patrí Slovensko k tým najvyspelejším krajinám. Aj preto sme v prestížnom klube krajín OECD, ale faktom ostáva, že Slovensko je krajinou s veľkými regionálnymi rozdielmi, pokiaľ ide o distribúciu bohatstva, respektíve rozloženie chudoby. Máme tu ľudí, ktorí sú aj v rámci EÚ nadpriemerne bohatí, a potom tu máme regióny, v ktorých sú hladové doliny, kde je stále obrovská nezamestnanosť, kde sú ľudia reálne chudobní. Najhorší je v týchto oblastiach takzvaný medzigeneračný proces chudoby. To znamená, že existuje veľká pravdepodobnosť, že sa domácnosti z chudoby nevymania a chudobné budú aj dnešné deti, keď vyrastú, a to je práve najzávažnejší problém či ohrozenie Slovenska.
Aj v súvislosti so sociálnymi rozdielmi sa v školstve na Slovensku hovorí stále častejšie o inkluzívnom vzdelávaní. Je toto podľa vás cesta, ako by sa deti z chudobných rodín mohli z chudoby neskôr vymaniť?
Áno, je to určite jeden z prvých predpokladov. Preto si myslím, že treba vítať všetky aj čiastkové opatrenia, ktoré sa týkajú napríklad stravy v škole zadarmo pre všetkých. Možno netreba vymýšľať už vymyslené a treba čerpať inšpiráciu z iných úspešných a tradične bohatých krajín, ako je napríklad Švédsko, kde takéto opatrenia fungujú a naozaj slúžia nielen na deklarovanú rovnosť v spoločnosti, ale prispievajú k zlepšeniu života všetkých. Aby deti, ktoré ako dospelí možno nikdy nebudú mať rovnaké šance ako ostatní, nepociťovali vylúčenie práve v tomto prostredí. Škola by mala byť priestorom rovnosti a rovnakých šancí. Ak už naše pracoviská a rodiny nie sú týmto priestorom, tak škola by ním určite mala a mohla byť.
Inklúzia súvisí s identifikáciou a odstránením bariér nielen vo vzdelávaní. Darí sa na Slovensku odstraňovať bariéry, ktoré môžu časť spoločnosti diskriminovať, či už na základe pohlavia, náboženstva, alebo farby pleti?
Na Slovensku nie je problémom iba inklúzia zdravotne postihnutých, hoci aj to je problém, ale problém číslo jeden je inklúzia na základe etnickej príslušnosti. Znamená to efektívne začlenenie, integráciu ľudí z marginalizovaných rómskych komunít, aby sme nehádzali všetkých Rómov do jedného vreca. Pretože na Slovensku slušne a dôstojne žijú desaťtisíce Rómov, ktorí sú plne integrovaní v spoločnosti. Hovoríme o tých, ktorí sú sociálne vylúčení a prvým predpokladom, aby boli v budúcnosti zamestnateľní, je práve inklúzia v škole. Nie je žiadne tajomstvo, že z rôznych dôvodov, ktoré sú pre ich rodičov aj výhodnejšie, chodí množstvo rómskych detí z marginalizovaných komunít do špeciálnych škôl, kam nepatria. Pri zabezpečení predškolského inkluzívneho vzdelávania by, samozrejme, patrili do normálnych škôl.
Nehrozí v prípade poplatkov za vzdelanie, myslím teraz to vysokoškolské, že sa k nemu niektorí jednoducho nedostanú, aj keby na to možno mali vôľu aj kapacity?
Určite áno, ak sa vám cesta k vzdelaniu skomplikuje, aj keď treba povedať, že ten, kto naozaj prahne po vzdelaní a škole, ktorá má zmysel a perspektívu, tak si nájde cestu. Je však otázne, či budú tisíce ľudí z veľmi ťažkých rodinných pomerov pracovať v zahraničí na to, aby našetrili a potom sa vrátili, aby si zaplatili za štúdium. Skôr budú pracovať v zahraničí, aby si na školu nasporili tam. Absolvujú ju a často zostanú v cudzine aj pracovať a stanú sa občanmi tej krajiny.
Na Slovensku máme 35 vysokých škôl, čo je podľa niektorých priveľa. Napriek tomu máme podľa OECD v ekonomicky aktívnej populácií len 21 percent ľudí s vysokoškolským vzdelaním (priemer OECD je 35 percent). Čím to podľa vás je? Majú mladí ľudia stále pocit, že každý musí mať vysokú školu?
Je to zrejme jeden z mýtov, ktoré treba prekonať. Možno je to pozostatok z 90. rokov. Vtedy bol tlak verejnej mienky, ale aj mediálny na to, aby každý bol minimálne bakalár. Teraz vieme, že máme prebytok bakalárov, ktorí nie sú zamestnateľní v odboroch, ktoré vyštudovali a nemajú perspektívu. Na odbory, ktoré perspektívu majú, ako je IT, technológie a špecifické prírodné vedy, nie je také jednoduché sa dostať a už vôbec nie ich vyštudovať. Treba zrejme zmeniť spoločenskú klímu aj v tom, čo už napokon v ekonomicky vyspelejších krajinách hovoria roky, že treba navrátiť status aj povolaniam, ktoré si nevyžadujú možno ani stredoškolské, ale skôr špecifické, odborné vzdelanie potrebné v kvalifikovaných profesiách. Je jasné, že sa už nevrátia časy s heslom Ja som baník, kto je viac? a ani by to nikto nechcel, ale treba navrátiť status niektorým profesiám, aby boli aj mladí ľudia motivovaní ich robiť. Náš pracovný trh potrebuje práve takéto kvalifikované robotnícke profesie, ktoré teraz musíme dovážať zo zahraničia. Toto je teda tiež jedna z ciest. Lepšie ako nekvalitné vysokoškolské vzdelanie, s ktorým nie sú ľudia zamestnateľní, je mať zvládnutú nejakú odbornú profesiu.
Aký vplyv má vzdelanie na politickú orientáciu človeka?
Nemôžeme tvrdiť, že ľudia, ktorí majú vysokoškolské vzdelanie a kvalitné vysoké školy, nebudú napríklad pravicoví extrémisti. Tak to, žiaľ, nefunguje, ale kvalitná vysoká škola má minimálne vplyv na rozvoj kritického myslenia, tým som si celkom istá.
Prečo podľa vás rastú preferencie stranám, ktoré sú krajne pravicové či populistické a sľubujú voličom zdanlivo jednoduché riešenia ich každodenných problémov? Má na to vplyv sociálna situácia časti spoločnosti?
Je otázne, či sa k pravicovému extrémizmu prikláňajú tí najchudobnejší a vylúčení. Často je to práve to, čo ste spomenuli, že riešenia, ktoré takéto strany ponúkajú, sú najrýchlejšie, najviditeľnejšie a napokon všetci máme tendenciu veriť sľubom politikov. Nikto nemá chuť čakať na zlepšenie svojej situácie až do sklonku života, prípadne sa spoliehať, že sa budú mať lepšie jeho deti. Rýchle riešenia (resp. ich prísľub), ktoré navyše vytvárajú elitnú skupinu z tých, ktorí sa k nim prikláňajú, sú vždy veľmi populárne a preto sú veľmi nebezpečné.
Stáva sa dnes politika na Slovensku deliacim faktorom v spoločnosti, keď vidíme, ako sa voliči niektorých strán medzi sebou nenávidia? Zájde to aj u nás tak ďaleko ako v USA, kde sa rodiny rozhádali preto, že časť členov volila Trumpa a druhá Hillary?
Myslím si, že aj u nás je to už bežné. Nie je žiadnou výnimkou, keď sú aj v rodinách absolútne vyhrotené situácie, pokiaľ sú ich členovia na opačných póloch politického spektra. Samozrejme, že vždy to kulminuje pred voľbami, takže niečo také môžeme očakávať aj na budúci rok.
- Reklama -
