Dôvodom, prečo počet migrantov z Venezuely v Španielsku za uplynulých niekoľko rokov tak prudko stúpol, je čiastočne aj fakt, že majú na Pyrenejskom polostrove rodinu, čo im uľahčuje legálny vstup do krajiny.
Viac ako 60 % obyvateľov narodených vo Venezuele má španielsku národnosť. Španielsko je považované za priateľskejšiu krajinu ako Spojené štáty za prezidenta Donalda Trumpa. A aj životné náklady sú v Španielsku nižšie ako v USA, má priateľskejšie podnikateľské prostredie a menej prekážok pri vybavovaní trvalého pobytu.
Alexander Rangel, americký právnik špecializujúci sa na prisťahovalectvo, hovorí, že okrem takzvaného “zlatého víza”, vďaka ktorému cudzinci pri kúpe nehnuteľnosti za viac ako pol milióna eur v Španielsku automaticky získajú štatút rezidenta, je Španielsko prístupnejšie aj pri získaní “nelukratívneho” pobytového víza.
To umožňuje ľuďom, ktorí nie sú občanmi Európskej únie (EÚ), žiť legálne rok v Španielsku bez práce, pokiaľ si otvoria bankový účet s vkladom vo výške najmenej 26.000 eur a uzatvoria zdravotné poistenie. Aj to je podľa Rangela oveľa lacnejšie ako v USA.
Rok môže byť potom predĺžený na tri roky a počas druhého roka pobytu môžu všetci prisťahovalci z po španielsky hovoriacich juhoamerických krajín požiadať o španielske občianstvo. Rangel založil v roku 2013 firmu, ktorá už pomohla viac ako 500 venezuelským rodinám presunúť sa z USA a Panamy do Španielska.
Salamanca, tretia najdrahšia oblasť v madridskom regióne, prilákala najväčšiu koncentráciu venezuelských vysťahovalcov. Ale aj menej lukratívne a chudobnejšie štvrte v Madride sa stali domovom mnohých Venezuelčanov. Stručne povedané, nie všetci sú superbohatí, aj keď len samotná cesta cez Atlantik si vyžaduje určitú úroveň majetku. Niektorým pomohli s peniazmi tí, ktorí sa už presťahovali do Španielska, a iní minuli na presun na opačný kontinent všetky úspory.
“Sú medzi nimi aj ľudia, ktorí prišli len s pasom v ruke, ako sa hovorí,” vysvetľuje venezuelský právnik José Antonio Carrero, ktorý sa v roku 2010 presťahoval do Španielska. “Prichádzajú s ničím alebo maximálne s 300 eurami.”
Podľa Carrera sa žiadosti Venezuelčanov o azyl a štatút utečenca systematicky zamietajú. Carrera dodal, že tisíce vzdelaných profesionálov z Venezuely sú nútené varovať deti, upratovať či pracovať ako čašníci.
Rovnako ako 38-ročná novinárka, ktorá chcela zostať v anonymite, pretože nemá správne vízum. Do Španielska prišla pred niekoľkými mesiacmi, pretože jej otec získal občianstvo po tom, ako sa oženil so Španielkou, a poslal dcére peniaze na letenku. Novinárka teraz pracuje nelegálne, spravuje účty niekoľkých reštaurácií.
Carrero sa domnieva, že približne 20 % Venezuelčanov pracuje nelegálne, zatiaľ čo 30 % má štatút rezidenta a 50 % dvojitú štátnu príslušnosť.
Pedro Ontiveros (73) patrí medzi 50 % šťastlivcov s dvojitým občianstvom vďaka svojej manželke, ktorej starí rodičia boli Španieli. Ale od roku 2015 nedostáva z Venezuely dôchodok.
“Je to hrozná situácia,” hovorí. Úspory sa medzitým minuli a spolu so ženou musia prežiť z malej sumy, ktorú im posielajú ich deti z Británie. Mnohí sú na tom ešte horšie a lobujú u španielskej vlády za príspevok na dôchodok.
Napriek svojej súčasnej situácii Pedro neľutuje, že sa presťahoval do Španielska po tom, ako jeho manželku prepadli a okradli vo Venezuele. Ani ďalší migranti z Venezuely, hoci museli predať majetok neraz za zlomok jeho hodnoty či vzdať sa kariéry. Zhodli sa na tom, že už boli unavení z násilia a utrpenia. Nikto z nich neverí, že sa vôbec vrátia.
