Prvá otázka rozhovoru smerovala na podnikateľské aktivity Markéty Šichtařovej, respektíve na zlučiteľnosť podnikania s jej ďalšími životnými rolami. „Celkom dobre, ďakujem za opýtanie (úsmev). Skôr to poviem inak: nedokážem si predstaviť iný ,spôsob obživy‘ ako podnikanie. Baví ma to,“ odpovedala matka piatich detí, investorka, riaditeľka a zároveň známa osobnosť. Podľa svojich slov všetko zvláda vďaka tomu, že dokáže rozlišovať podstatné veci od nepodstatných a dôsledne delegovať úlohy. Pripúšťa, že dosť času jej zaberie varenie. „Našťastie som sa naučila brať bezlepkové a bezlaktózové varenie ako svojho druhu koníček, takže namiesto toho, aby som to vnímala ako stratu času, to vnímam radšej ako relaxáciu,“ približuje.
A kedy taká žena klasicky začína svoj deň? Šichtařová podľa vlastných slov za normálnych okolností vstáva o 6.30 h. To jej často nedovoľuje jej najmladší syn, ktorý má záľubu v nočnom vstávaní. „Takže musím vstávať s ním, aby nezobudil celý dom. No a zaspáva v čase, keď by som už ja musela normálne vstávať,“ opisuje občasné horšie nočné podmienky. Gazdinú ani pomocníčku nemá, ale pripúšťa, že dvakrát týždenne jej príde pani poupratovať. „Deťom, samozrejme, padajú z rúk omrvinky, kadiaľ chodia… A to ani nehovorím o našich psoch a mačkách,“ dopĺňa.
Ďalšia časť rozhovoru sa stáča smerom k vnímaniu stavu českej ekonomiky v kontexte EÚ a budúcnosti jej detí. „Otázka je, či Európska únia ešte bude v tom čase, keď budú moje deti dospelé, existovať v rovnakej podobe, v akej existuje dnes,“ polemizuje Šichtařová a dodáva, že štruktúra EÚ môže byť diametrálne odlišná. Podľa nej sa o seba do budúcna dokáže postarať ten, kto je kreatívny a pružný, ochotný sa stále niečo učiť. „Nie ten, kto bude mať nabifľované znalosti,“ uvádza s tým, že v tejto filozofii vychováva aj svoje deti. Podľa nej sa jej potomkovia profilujú špecificky, nemyslí si, že pôjdu v jej či manželových šľapajach. „Jedno dieťa zaujíma šoubiznis, druhé fyzika, tretie baví hudba… A štvrtý a piaty zatiaľ sotva hovoria, takže ktovie,“ podotýka.
A čo otázka cestovného ruchu, priemyslu, služieb v kontexte ekonomického vývoja? Podľa nej je vývoj českej ekonomiky vo vleku tej globálnej. „Sme príliš malí na to, aby sme mohli povedať, že naša ekonomika si žije svojím vlastným životom. Keď globálna ekonomika rastie, rastie aj tá naša,“ pokračuje ekonómka s tým, že jediné, čo možno ovplyvniť, je sila tohto trendu. Demonštruje to na príklade intervencií ČNB, vďaka ktorým rástla česká ekonomika rýchlejšie, než by rástla bez intervencií. „Dôsledkom toho je, že keď bude svet v ďalších kvartáloch spomaľovať, my sa opäť budeme prepadať viac, ako by sme museli,“ predikuje ekonómka.
Za úžasné a pozitívne v českej ekonomike považuje vzdelanú pracovnú silu, pracovitosť a istý druh invencie. „Povedala by som, že povaha našich ľudí nás predurčuje na to, že by sme možno nemali ani v menej priaznivých časoch skončiť ako napríklad grécke hospodárstvo…“ myslí si ekonómka.
Čo sa týka podnikania, podľa nej možno začať s podnikaním v akomkoľvek veku. Jediné, čo vníma ako úskalie, je to, že mladší človek, ktorý má väčšinou menej záväzkov, si môže dovoliť viac riskovať. „A istá miera riskovania je väčšinou pri podnikaní potrebná. Starší ľudia už bývajú opatrnejší, v niektorých prípadoch aj ustrašenejší a to je pri štarte podnikania istá brzda,“ upozorňuje Šichtařová.
Zdroj: Facebook / Marketa Sichtarova
V súčasnosti možno v spoločnosti pozorovať trend, keď mladí ľudia nechcú práci, kariére ani peniazom obetovať toľko ako ich rodičia. Oveľa viac ich zaujíma zdravý životný štýl. Podľa ekonómky sa treba na tento trend pozerať dvojsečne. Z jedného uhla je to normálne, pretože mladí ľudia bývajú trochu ľahkomyseľnejší. Za horšiu však považuje generáciu tzv. snehových vločiek. „Táto generácia nielenže nechce hneď zarábať a chce sa baviť, ale hlavne – a to je oveľa horšie – stratila odolnosť. Bola vychovaná v prepychu, hojnosti, pod permanentnou ochranou štátu či rodičov, a tak prestala byť schopná spoliehať sa sama na seba, na svoje schopnosti, nie je schopná niesť ani tú najmenšiu nepohodu,“ opisuje stav, ktorý vníma ako problém. Súčasne pripúšťa, že to nemožno zovšeobecňovať, môže tiež záležať na jednotlivcovi.
Podľa Šichtařovej tieto trendy nepredikujú vyčerpanosť globálneho biznisu a jeho negatívneho vplyvu na čokoľvek, čo robíme, ani to nepovažuje za impulz na spoločenskú zodpovednosť. „Medzi nami, vždy, keď sme zhora, proti vôli neviditeľnej ruky trhu začali ako ľudstvo vymýšľať čosi o ,spoločenskej zodpovednosti‘, bol z toho malér: biopalivá, od ktorých sme zase v tichosti museli začať rýchlo ustupovať, pretože sa ukázali menej ekologické než ich predchodcovia, úplne nefunkčné klimatické dohody alebo kampane #metoo totálne ignorujúce prezumpciu neviny…“ opisuje s tým, že diskusie o spoločenskej zodpovednosti nemá rada. Podľa nej sa totiž z ekonomického hľadiska ukazuje, že spoločensky najzodpovednejšie je nechať trh fungovať.
Súčasne oponuje tvrdeniu, že firmy vyrábajú to, čo nikto nepotrebuje. „Firmy, ak prosperujú, vyrábajú len to, čo niekto ,potrebuje‘, inak by ich výrobky nikto nekupoval, teda tieto firmy by neprežili. Že toto ,potrebovanie‘ je v skutočnosti skôr ,chcenie‘, je už iná vec,“ argumentuje.
Spoločenskú zodpovednosť nazýva ďalej novodobým náboženstvom. Ako typický príklad uvádza zákaz plastových slamiek v Európe. „Svet sa topí v plastoch a to je zlé. A naše novodobé (a hlúpe) náboženstvo nám velí zakázať v Európe plastové slamky. K čomu to povedie? Budeme do Európy voziť cez pol planéty recyklovateľný bambus a pritom páliť letecké palivo. Stavím sa, že keď sa o desať rokov od zákazu pozrieme späť, zistíme, že menšiu ekologickú stopu sme po sebe nechávali v čase pred zákazom,“ opisuje.
Podľa svojich slov nepatrí do skupiny, ktorá by mala výhrady voči ekológom. Nie je to tak, že nesúhlasí s tým, o čo sa usilujú, ale má výhrady k tomu, akým spôsobom sa to snažia dosiahnuť. Považuje to za chybnú a nepremyslenú cestu. „Regulácia totiž vedie k úplne kontraproduktívnym dôsledkom,“ uvádza. Na záver potom dodáva, že ako rodina chovajú včely. Dôvodom je, že deti nemajú na vyrobený med alergiu ako na ten kupovaný. „A to je práve tá správna motivácia – motivácia neviditeľnou rukou trhu. Nie motivácia príkazom a zákazom,“ uzatvára.
