Aký bol rok 2018 z pohľadu manželstva a podobne? Či už ide o manželstvá homosexuálov, alebo adopciu detí atď. Zdá sa, že tento rok sa diskusia o týchto témach rozšírila, bol teda rok 2018 podstatný?
Možno u nás v Českej republike, s tým by som súhlasil. Ide o niekoľko zásadných návrhov. Jedným je ten, ktorý ste spomenuli, takzvané manželstvo osôb rovnakého pohlavia. Sú tu aj ďalšie iniciatívy, ako bol Istanbulský dohovor, ktorý vyvolal zásadnú diskusiu. Týka sa civilizačného pohľadu na našu spoločnosť. Potom to bol ten medzinárodný pakt o migrácii, pakt OSN, ktorý Česká republika, rovnako ako mnohé ďalšie európske aj mimoeurópske krajiny, nakoniec odmietla.
Takže táto otázka migračného paktu je vyriešená a o otázke Istanbulského dohovoru a prípadného manželstva osôb rovnakého pohlavia sa bude ešte politicky rokovať a, samozrejme, tiež hlasovať. V Českej republike môžeme povedať, že sa nám zrazu nazhromaždili tri zásadné nielen politické, ale aj priamo civilizačné témy. O tom, akou sme civilizáciou a akou chceme byť. Ale nepovedal by som, že bol rok 2018 prelomový v rámci celej západnej spoločnosti. V rámci celej západnej spoločnosti sa tieto otázky riešia už niekoľko rokov. V roku 2018 dorazili práve do Českej republiky.
Ako to teda Českej republike zatiaľ ide vzhľadom na to, že tieto veci rieši teraz, keď do krajiny dorazili? Je Česko dostatočne nestranné a objektívne a dokážu ich politici posúdiť? Venujú sa tejto téme alebo ju berú ako okrajovú?
Neberú ju ako povrchnú, okrajovú tému. Všetci, či už odporcovia, alebo stúpenci toho či onoho, vedia, že ide o veľmi zásadnú otázku. Nemyslím si, že sa v českej politickej a spoločenskej debate podceňuje, je jej venovaná patričná vážnosť. Všeobecne by som povedal, že Česká republika, rovnako ako niektoré ďalšie stredoeurópske krajiny – nemyslím len Vyšehradskú štvorku, ale aj krajiny ako Rakúsko alebo priľahlé časti Nemecka, hlavne Bavorsko a Sasko –, si v týchto otázkach zachováva niečo ako zdravý rozum a menej podlieha ideologickému pohľadu na vec, ktorý vidíme oveľa viac v západnej časti Európy.
Čím to je?
Myslím, že našou skúsenosťou s komunizmom. My sme nedávno zažili tvrdú ideologickú masáž. V podstate pred tridsiatimi rokmi, zatiaľ čo západná Európa zažila tvrdú totalitnú masáž naposledy v roku 1945 v podobe nacizmu, čo je pred viac ako 70 rokmi. Takže skúsenosť s ideologizáciou totalitným smerom je dávnejšia a čiastočne už zabudnutá, zatiaľ čo u nás žijú ľudia, ktorí si pamätajú komunizmus a hovoria, že ideológie by už ľudskú spoločnosť v podstate nemali znásilňovať.
Je manželstvo zastaralý model rodiny?
Nie je, nikdy nebol a nikdy nebude, pretože najlepšie zodpovedá ľudskej prirodzenosti. Ten dôvod na manželstvo nie je len ten, že sa ľudia majú radi. Samozrejme, za život sa môžeme zamilovať mnohokrát do rôznych osôb. Ale ľudskou prirodzenosťou je, že ľudské mláďa na rozdiel od ostatných živočíšnych druhov potrebuje oveľa viac času – niekoľko rokov, minimálne pätnásť, optimálne osemnásť. Takže manželstvo je spoločenský inštitút, ktorý sa snaží spoločenským tlakom prinútiť rodičov, aby sa po narodení dieťaťa nerozišli za inými partnermi, ale aby zostali spolu minimálne dovtedy, kým deti dospejú.
A v spoločnosti to ešte stále funguje?
Na päťdesiat percent.
Päťdesiat percent manželstiev sa rozvádza.
Presne. V našej spoločnosti je päťdesiatpercentná rozvodovosť, ale keď sa spýtate na inú otázku, aké majú ľudia ideály, každý z nich vám povie, že si želá manželstvo a vernosť až za hrob, hoci sme v reáli ľudia slabí, hriešni a chybujúci a vždy sa to tak neskončí. Ale na ideáli manželstva sa zhoduje úplná väčšina populácie.
Práve som sa chcela opýtať, akú predstavu o budúcnosti spoločnosti z hľadiska manželstva máte, ale keďže hovoríte, že ľudia stále vnímajú manželstvo ako dôležitú súčasť, tak to znie optimisticky…
Dlhodobo som optimistický, pokiaľ ide o existenciu rodiny z dôvodu, že ľudia, ktorí ako ideál preferujú rodinu a ešte viac sú ochotní mať viac detí, dlhodobo demograficky prečíslia – a nehovoríme o rokoch alebo desaťročiach, ale dajme tomu o storočí – ten životný štýl, ktorý preferuje mať menej alebo žiadne deti. Takže budúcnosť podľa mňa nebude patriť sekulárnemu, liberálnemu individualizmu, ktorý dnes dominuje v západnej spoločnosti, ale akémusi konzervatívnemu tradicionalizmu. Jedinou otázkou je, či onen konzervatívny tradicionalizmus bude mať podobu, povedzme, sekulárne stoickú alebo kresťanskú, prípadne v niektorých častiach Európy islamskú, moslimskú.
Vzhľadom na to, čo sa deje v niektorých štátoch západnej Európy?
Demografické trendy ukazujú, nechcem povedať, že celé západoeurópske krajiny, ale veľké časti, hlavne mestské, budú väčšinovo islamské. Nevidím protitrend, ktorý by túto demografickú projekciu nejakým spôsobom zvrátil alebo zastavil.
Andrej Babiš a Viktor Orbán sa vraj bavili na tému zvýšenia pôrodnosti, čo robí český štát zle?
Andrej Babiš ako premiér v podstate venoval ministerstvo práce a sociálnych vecí sociálnej demokracii. To je prvá zásadná chyba. Ak by mu rovnako ako Orbánovi záležalo na zvýšení pôrodnosti, tak by nemal dať toto ministerstvo ideológom. Sociálna demokracia má dva prúdy. Takzvaných starých socialistov, ktorým išlo o pridanie peňazí, dať ľuďom väčšie sociálne istoty. To je názor, s ktorým môžeme alebo nemusíme súhlasiť, ale je to rešpektovaný názor. A potom je takzvaná nová ľavica, ktorá teraz ovládla sociálnu demokraciu a ktorá sa usiluje o kultúrnu rekonštrukciu spoločnosti. Primárnym záujmom tejto sily v rámci ČSSD, ktorú predstavovala bývalá ministerka Marksová-Tominová alebo súčasná Maláčová, nie je zvyšovanie pôrodnosti, ale to, aby sa matky malých detí dostali čo najskôr do pracovného procesu. Cieľom je, aby existovala spoločenská rovnosť mužov a žien, aby muži a ženy zarábali rovnako.
V situácii, keď sa matka rozhodne zostať s deťmi doma dlhše alebo mať dokonca viac detí, je jasné, že ide o prekážku, aby ženy a muži mali rovnaké platy. Takže si musíme vybrať. Chceme mať viac detí alebo viac bezdetných, mladých žien, ktoré budú mať vysoké platy? Sociálna demokracia na to dala jasnú odpoveď: nechceme mať viac detí, chceme praktickú rovnosť mužov a žien. Tento názor, ktorý ČSSD vedie k získavaniu menej a menej hlasov vo voľbách, pričom teraz hrozí, že po budúcich voľbách sa možno nedostane do Poslaneckej snemovne.
Andrej Babiš Zdroj: TASR
V niektorých krajinách existuje názor, že dieťa má už v dvanástich rokoch právo na zmenu pohlavia. Čo si o tom myslíte?
Už som spomínal, že v niektorých západných krajinách tento trend existuje. Existuje silné presvedčenie, že už dvanásťročný mladý človek, v podstate ešte dieťa, ani nie adolescent, má právo si určiť, za aké pohlavie sa považuje, a má byť povinnosťou všetkých ostatných to rešpektovať. Považujem to v podstate za prejav dekadencie a konca civilizácie, keby sme na to pristúpili.
Človek má uznávať realitu, aká je, a nie si myslieť, že keď sa vyhlásim za príslušníka iného pohlavia, než je moje biologické, okolitá spoločnosť to automaticky musí akceptovať. Skôr ide o prejav môjho psychického problému ako môjho práva. Uznávam ako absolvent lekárskej fakulty, že sú skutočne prípady, keď sa človek jednoducho narodí do zlého tela. Potom je namieste hormonálna liečba a chirurgická zmena pohlavia. Ale tých prípadov je veľmi málo a lekári si musia byť jednoducho istí, že ide o tento prípad. Ale aby si mladý človek alebo v tomto prípade dokonca dieťa, ktoré je zmätené pod tlakom módnych trendov, z rozmaru povedalo, že chce byť opačného pohlavia, a preto má mať okamžite hormonálnu liečbu a dokonca chirurgický zákrok, je v podstate mrzačenie mladých ľudí. Namiesto vyliečenia zo svojich problémov, je to mrzačenie a zneužitie lekárskej profesie.
Domnievate sa, že v posledných rokoch sa práva menšín v podstate posilňujú na úkor väčšiny?
Ja by som povedal, že skutočné práva menšín nie sú problém, pretože práva platia pre každého jednotlivca. Ja som za právo aj tej najmenšej menšiny, to znamená jednotlivca, ale práva musia byť práva, musia to byť naše slobody. Naše právo nebyť štátom perzekvovaný za svoje názory, presvedčenie, za svoje svedomie, za to, ako vychovávame deti. Tieto práva majú byť rovnaké pre všetkých, väčšiny, menšiny, ale problém je, že to, čo sa označuje za práva menšín, nie sú práva, ale skupinové privilégiá určitých obľúbených skupín. Ten trend od skutočných práv a slobôd k skupinovým privilégiám je veľmi nešťastný. Nakoniec vedie k obmedzeniu skutočných práv a slobôd všetkých.
