Od udalostí na ukrajinskom Majdane ubehlo päť rokov. Médiá informujú, že mŕtvych, ktorých vtedy niekto postrieľal, nikto nepomstil a vinníkov udalostí februára 2014 nikto nepotrestal. Tak teda, povedzme si: Čo sa preukázateľne a zaručene na Majdane v ten kritický deň stalo?
Neviem, čo sa tam vtedy stalo, nebola som tam. A ak by sme mali hovoriť, čo sa tam stalo „zaručene“, tak je lepšie rovno zmeniť tému. K ničomu sa nedostaneme. V praxi asi platí, že ktosi „tretí“ zo zálohy strieľal do majdanovcov aj do policajtov, aby rozdúchal vášne a tým aj konflikt. Nie je bez zaujímavosti, že podobný postup sa odohral už na jar 2011 v juhosýrskej provincii Dará, ktorá sa považuje za rodisko celej tej sýrskej vzbury a neskôr vojny. Slovom, odskúšalo sa, že to funguje, a ako také sa to použilo aj v Kyjeve.
Problém nastal až následne, keď sa nová ukrajinská moc snažila streľbu na Majdane „prišiť“ silovým štruktúram zvrhnutého Janukovyčovho režimu. Dodnes však nikoho neodsúdili, čo pri „skorumpovanosti“ tamojších súdov v takom exponovanom prípade značí len to, že jednoducho „Janukovyč nestrieľal“ a nedá sa to nijako obísť. Dokázané to však, samozrejme, nie je. A rovnako nie je dokázané, že si práve na tú „rozdúchavaciu“ streľbu do Kyjeva pozvali „profirevolucionárov“ zo Saakašviliho Gruzínska. Niekoľko akýchsi Gruzíncov sa pred časom k účasti na akcii a na streľbe do ľudí verejne priznalo, ale či to niečo dokazuje, alebo je to len ďalšia spravodajská hra, bohvie. Každý bude veriť vo výklad udalostí podľa toho, akej strane „fanúšikuje“. Možno sa to raz všetko úplne objasní, ale kým bude Ukrajina „exponovaným“ územím v americkom nátlaku na Rusko, tak sa žiadne „veľké pravdy“ zjavovať nebudú a všetko zostane v rovine propagandy. Z oboch strán.
Viktor Janukovyč Zdroj: TASR
Ukrajinská diplomacia nešetrí silnými slovami. Pavlo Klimkin, minister zahraničia, v článku upozorňuje, že Krym nebol vždy ruský a Rusi nemajú právo to tvrdiť, pretože Stalin v 40. rokoch vyhnal väčšinu Krymských Tatárov do Strednej Ázie a viac ako tretina ich pomrela, takže ide o genocídu. Je to správny naratív? A veľvyslanec Ukrajiny v Prahe povedal, že Rusi urobili z Krymu vojenskú základňu…
Úprimne, nemá veľký zmysel komentovať názory súčasných ukrajinských politikov, aj keď sú možno zábavné. Napríklad práve ten Klimkin pred pár dňami tvrdil, že „Rusko maniakálne vysáva krv“ z Azovskej oblasti. To je predsa nádherný a farbistý obrat, ktorý však podľa všetkého na nikoho žiadny veľký dojem neurobil. Všeobecne asi platí určitý paradox: čím viac Západ nad Ukrajinou láme palicu, tým viac sa tí z Kyjeva nútia do čoraz dramatickejších proklamácií, aby si uchovali západné sympatie, ale v skutočnosti sú len kŕčovitejší a o to menšie sympatie na Západe majú… Takže jednoducho nezáujem. Aj keď občas padne zaujímavá myšlienka. Napríklad prezident Porošenko pred niekoľkými dňami na bezpečnostnej konferencii v Mníchove vyhlásil, že „keď Rusko prestane strieľať, zavládne mier, ale keď prestane strieľať Ukrajina, zanikne“…
Sociológ Volodymyr Iščenko vyhlásil Ukrajinu za „najsevernejší výbežok globálneho Juhu“. Je Ukrajina naozaj rozvojová krajina? Čo dobré a čo zlé sa udialo od Majdanu? Mohla vlastne Ukrajina skončiť inak, vzhľadom na vojnu na východe? A s odstupom času… Čo sme mali my v rokoch 2013 a 2014 robiť inak?
Myslím si, že to až tak nesúvisí s Majdanom alebo s vojnou na východe, hoci práve tá vojna je naozaj veľký „zárez“ do chodu života na Ukrajine. Súčasne však platí, že Ukrajina je svojím spôsobom živým symbolom zmaru a korupcie už od vyhlásenia svojej nezávislosti na začiatku 90. rokov. Už tam predsa mali aj „oranžovú revolúciu“, ktorá mala všetko zdemokratizovať a naviesť do tých „správnych“ civilizačných koľají, ale napriek tomu tam od samého začiatku dodnes vládnu oligarchické skupiny, ktoré sa len striedajú alebo možno, presnejšie povedané, „prelievajú“ od moci a k moci, a z krajiny a jej obyvateľov majú trvalú dojnú kravu. V posledných dňoch a týždňoch sa objavili „výpočty“, podľa ktorých by Ukrajina mohla Západ ekonomicky dohnať tak za 100 rokov a Poľsko za 50 rokov. Ale to navyše len za podmienky, že sa Západ alebo to Poľsko okamžite zastavia, tak ako sú, a nebudú sa za celý ten čas ďalej rozvíjať, aby znovu Ukrajine neutekali… Takže áno, to prirovnanie s globálnym Juhom celkom sedí.
Putin predniesol prejav o stave Ruska a plánoch do budúcna. Prekvapil vás niečím? Napríklad konštatovaním, že ak Američania inštalujú v Európe svoje rakety stredného doletu, Rusko „symetricky odpovie“? Alebo tým, že chce dotovať obyvateľov, aby išli bývať na vidiek? Či tým, že administratíve povedal, že by mala skutočne začať robiť nejaké reformy? Bude mu to niečo platné?
Až na naozaj nemnoho zmienok o „recipročnom zbrojení“ a „rýchlosti rakiet“ bol celý ten prejav – v porovnaní s predchádzajúcim – zameraný hlavne na domáce problémy. Putin sa očividne snažil hrať kartu „spravodlivosti“ a „boja proti nešvárom“, aby si znovu získal kôrnatejúce „srdcia a mysle“ občanov. Aj keď na druhej strane platí, že jeho popularita síce klesá, ale aj napriek tomu je ďalej na úrovni, ktorá jeho mocenské postavenie nijako neohrozuje. A či mu to bude niečo platné? Neviem, slová sú vždy len slová, rozhodujú činy, ktoré ovplyvnia každodenný život spoločnosti.
Nastala neuveriteľná aféra: bojovníci Daeša, ktorí sú pôvodom z Európy, sa domáhajú práva na návrat. Čo k tomu povedať? Čo s nimi urobiť? Roman Joch navrhol zriadiť európske Guantánamo…
Áno, máme tu problém, s ktorým západní politici a tajné služby akosi nepočítali, keď sa s tichým súhlasom prizerali, ako občania európskych štátov mieria do Sýrie bojovať v radoch Daeša. Možno si hovorili, že je fajn zbaviť sa takto ľahko radikálnych „živlov“, možno počítali aj s tým, že aj vďaka západnej finančnej a zbrojnej pomoci zvíťazia a už tam v tej Sýrii zostanú… A zrazu sa ukazuje, aký bol ten kalkul od základu chybný. A čo si teraz s „našimi“ teroristami počať? Stavať ich tu pred súd a riskovať, že vyjdú najavo väzby, ktoré na nich Západ mal? Alebo ich rovno zatvárať hlava-nehlava do nejakého Guantánama, kde nikto nemá právo na nič? Ten problém nie je nijako nový a Európa pred ním zatvárala oči, dokým ju teraz Donald Trump nevyzval, nech si svojich džihádistov rozoberie, inak že ich Američania v Sýrii prepustia a navyše vypustia do Európy. Celkom brutálny nátlak na Európu, ktorú Trump nemá rád a vidí v nej len svojho potenciálneho poslušného sluhu. Americký prezident nepremrhá jedinú príležitosť, aby ukázal, kto má navrch…
Donald J. Trump Zdroj: TASR
Ale na druhej strane je jasné, že už dlhší čas tu u nás narastá problém, ktorého riešeniu sa politici snažia vyhýbať. Aj keď, vyhýbajú sa skôr len rečiam o ňom, nie konkrétnym činom. Desaťtisíce migrantov, ktorí dlhé roky živoria v najrôznejších utečeneckých táboroch na okraji Európy, alebo napríklad nápady s „koncentrákmi“, v ktorých by sa migranti na severe Afriky „zbierali“, jasne napovedajú, že Európa už ten svoj „humanizmus“ a ďalšie hodnoty veľmi orezáva. Síce potichu, bez fanfár, ale predsa. Takže svojím spôsobom už vstúpila na cestu neliberálnej demokracie, teda na princíp, keď bude západná demokracia so všetkými svojimi vymoženosťami len pre niekoho. Celkom chápem, prečo sa tak deje, a celkom chápem aj to, prečo sa o tom nehovorí nahlas. Ale na druhej strane z toho zrejme možno vyvodiť, že nájsť nejaké „príhodné“ riešenie problému európskych teroristov z Daeša zase nemusí byť až také zložité. Nejde predsa o desaťtisíce ľudí, len o stovky. A tí predsa môžu ľahko zomrieť priamo tam, kde teraz sú, teda kdesi vo väznici na východe Sýrie, veľmi ďaleko od Európy. Napríklad pri potláčaní „väzenskej vzbury“. Veď Amerikou platení Kurdi, ktorí väčšinu z nich držia v zajatí, síce tvrdia, že by ich neprepustili, ako hrozí Trump, ale že vraj môžu „sami utiecť“…
Bernie Sanders sa rozhodol kandidovať za prezidenta USA. Má šancu? Inak, pravicoví komentátori sú zdesení „socialistickou vlnou“, ktorá Ameriku zasiahla, či už ide o Bernieho, alebo pohľadnú kongresmanku Alexandriu Ocasiovú-Cortezovú. Že vraj niečo také strašné v Amerike ešte nebolo. Čím to je? Padá už do biedy také percento Američanov, že jediným riešením je socializmus?
Jedna vec je, že pojem „socializmus“ má v USA úplne iný obsah, než aký si do tohto termínu premietame tu v Európe, nehovoriac o „socializme“, s ktorým sme mali skúsenosť tu u nás alebo vo východnom bloku všeobecne. A druhá vec je, že za dvoma tretinami bankrotov v USA sú nesplatené zdravotné účty. Alebo že 56-tisíc amerických mostov je v takom zlom stave, že sa môžu každú chvíľu zrútiť, pričom priemerný vek amerických priehrad je 52 rokov, čo hrozí katastrofami. Alebo že najlepšie plateným verejným zamestnancom v polovici amerických štátov je futbalový tréner. Alebo že tretina mileniálov stále žije u svojich rodičov, pretože si nemôže dovoliť vlastný byt, nieto aby zakladali rodinu. Alebo že miera samovražednosti do roku 1999 vzrástla o 33 percent. Alebo že viac ako milión Američanov žije v aute a každý rok ich počty stúpajú.
A nad tým všetkým sa vznáša fakt, že štátny dlh USA prekročil už dávno nesplatiteľných 22 biliónov dolárov… Letmý pohľad do amerických štatistík asi vysvetľuje, prečo má čoraz viac ľudí naliehavú potrebu tamojší systém nejako zmeniť. A pár takých entuziastov sa dostalo aj do Kongresu, pričom Alexandria Ocasiová-Cortezová je z nich aktuálne najviditeľnejšia. A prišla aj s vychvaľovaným/nenávideným (podľa toho, koho podporujete) Novým zeleným údelom, čo je program, ktorého názov o obsahu mnohé napovedá. Ale či naozaj dokáže niečo zmeniť, tak to netuším. Títo „socialisti“ proti sebe majú až príliš mocné skupiny, ktorým doterajší systém jednoznačne vyhovuje.
A či má Bernie Sanders šancu? Tak to tiež neviem. Hneď prvý deň po oznámení kandidatúry stihol „nazbierať“ na príspevkoch šesť miliónov dolárov, ale voľby budú až za dva roky, poďme sa o nich začať baviť, až to bude aktuálne. Nemá zmysel špekulovať dva roky dopredu.
Okolo Venezuely začína byť ustálený stav v zmysle „Guaidó burcuje, Západ prízvukuje, Maduro sa drží“. Vy ste pokus o prevrat minule vlastne už odpískala. Má Maduro vyhraté?
Ak ste to pochopili tak, že som prevrat odpískala, tak sa ospravedlňujem, rozhodne to tak vyznieť nemalo. Ale trvám ďalej na tom, že je celý americký postup prekvapivo nepripravený a dolaďuje sa až „za pochodu“, ako keby na výsledku „akcie Venezuela“ vlastne vo Washingtone nikomu ani veľmi nezáležalo. „Jednoducho sme niečo skúsili a možno sa to nejako skončí.“ To je fakt veľmi divné a na tom sa od minula naozaj nič nezmenilo. Samozrejme, platí, že čím dlhšie bude súčasná patová situácia trvať, tým viac môže – nemusí, ale môže – vo Washingtone silnieť pudenie k vojenskej akcii, ktorá by všetko rozsekla. Takže nie, Maduro rozhodne vyhraté nemá, ale Guaidó vraj už láka zástupcov jeho socialistickej strany do akejsi „dočasnej vlády“, čo je veľmi kompromisný postup. Vlastne tým navrhuje akúsi „madurovskú Venezuelu bez Madura“, čo je oproti pôvodným hlasným proklamáciám o zmene režimu fakt obrovský ústup… Uvidíme, čo bude ďalej.
Juan Guaidó Zdroj: TASR
Mimochodom, Trumpov poradca pre národnú bezpečnosť John Bolton sa už akoby zameral na Nikaraguu a prorokuje pád tamojšieho Ortegovho režimu. To už ho Venezuela prestala baviť?
Europoslankyňa Šojdrová priviezla akýsi zoznam 14 detí z gréckych utečeneckých táborov, ktoré by mohlo Česko „zachrániť“. Veľmi si nepomohla konštatovaním, že v tých táboroch je sýrskych detí len 11 %. Minister Petříček chce, aby ich ČR prijala. Ako to komentovať? A inak, Petříček povedal, že ak ho zjazd ČSSD nezvolí za podpredsedu strany, zváži odchod z funkcie. Prečo to robí? Komentátori píšu, že jeho pozícia je už taká zlá, že musí pritvrdiť a hrať vabank. Mimochodom, ide do Ameriky. Čo čakáte, že tam vyrokuje?
Ako komentovať „Šojdrovej deti“? Nijako. Nemá zmysel sa opakovať, ale ak chce niekto pomáhať deťom, naozaj a bez pretvárky alebo politického kalkulu, tak nad tým predsa nemôže stráviť pol roka, nie? Buď chcem pomôcť a v rámci reálnych možností pomáham, alebo vyberám a preberám, až preberiem. V tomto ohľade mi „Babišova škola“ priamo v Sýrii pripadá omnoho logickejšia a zmysluplnejšia.
A pána Petříčka nemá zmysel komentovať. Fakt ma nezaujíma, ospravedlňujem sa. A ani neočakávam, že by niečo „vyrokoval“ v Amerike. Prípadné dohody typu „Babiš u Trumpa“ sa predsa určite neuzatvárajú tak, že príde český Petříček a v Bielom dome z neho padnú na zadok a splnia mu všetko, čo mu na očiach vidia. Navyše v situácii, keď ani netuším, prečo by práve Petříček mal nejako pomáhať Babišovi. Alebo Zemanovi… Aby si uchoval funkciu?
Čo by sme mali v najbližších dňoch sledovať?
V tom každodennom chaose si určite každý nájde niečo, čo ho zaujme. Nič prelomové, čo by mohlo ukázať ďalší smer vývoja, by som však nečakala.
