Po knihách Breviář pozitivní anarchie a Epištoly o elitách a lidu pripravujete ďalší titul, ktorý venujete súčasnosti a našim problémom. Bude sa volať Kronika zániku Evropy. Môžete knihu stručne predstaviť?
Táto kniha v mnohých ohľadoch prekračuje hranice mojej doterajšej tvorby. Musím totiž upresniť, že ide o román, nie o súbor populárno-náučných esejí. Venuje sa nielen našej súčasnosti, ale aj blízkej budúcnosti. Hovorí o udalostiach rokov 1984 až 2054. Toto časové rozmedzie mi umožnilo literárne domyslieť jeden z možných variantov nášho vývoja na základe analýz, ktoré občas publikujem na tému rozpadu tradičných hodnôt súčasného sveta. Ak by som mal teda charakterizovať žáner, asi najbližšie je utopicko-sociálny román.
Samotný názov napovedá, že ďalší vývoj podľa vás asi nebude veľmi optimistický, keď ste knihu nazvali Kronika zániku Evropy. Takže sa opýtam úplne priamo – zanikne Európa?
Pokiaľ Európu chápeme ako historicky, politicky a kultúrne homogénnu oblasť s tradičným systémom hodnôt vychádzajúcim z kresťanstva, potom sa obávam, že náš svet sa dočká prudkých zmien. Sme to predsa my sami alebo, lepšie povedané, časť európskej populácie, kto búra tradičné hodnoty Európy. Čo iné dnes robíme, než že hľadáme všetky cestičky k tomu, aby tá stará dobrá Európa zmizla v mori bezbrehého ľudskoprávneho aktivizmu?
Lenže je to práve časť aktivistického hnutia, rovnako ako proeurópsky orientovaní politici, novinári a umelci, kto vraj bojuje za európske hodnoty. Teda za Európu…
Navykli sme si opakovať to, čo nám do hláv neustále vkladajú ideológovia európanstva prostredníctvom všetkých možných informačných a často aj dezinformačných kanálov. Stokrát opakovaný nezmysel sa stane nakoniec pravdou, o ktorej väčšine ľudí vôbec nenapadne pochybovať. Ako sa spájajú takzvané „európske hodnoty“ v tom zmysle, ako sú oficiálne prezentované, so skutočnou európskou historickou a kultúrnou tradíciou? Len sa zamyslite nad tým, čo sú moderne chápané európske hodnoty.
Je to likvidácia národných štátov, neustále obmedzovanie individuálnej slobody ľudí, prehliadanie zásad demokracie, uprednostňovanie menšín, podpora rôznych anarchistických výstrelkov, dehonestácia „bieleho muža“ a ja neviem, čo ešte. Tak by som dnes definoval to, čo sa v mainstreame oslavuje ako európske hodnoty. Lenže každý, kto pozná možno len elementárne európske dejiny a dejiny života našich predkov, iste chápe, že je to niečo úplne iné, než v čom naši predkovia žili najmenej tisíc rokov. To bola Európa a jej hodnoty, nie to, čo za hodnoty vyhlasujú rôzni blúznivci. Nech sa na mňa nikto nehnevá, ale európskou hodnotou nie je odmietanie vlastenectva.
Vrátim sa teda k svojej otázke, aby sme to nezahovorili. Vo vašom románe zanikne tá tradičná Európa? A ako?
Nebudem predsa prezrádzať pointu príbehu. To by bolo rovnako pochabé, ako prezradiť na začiatku detektívneho príbehu, kto je vrahom. Ale tí, ktorí moje knihy poznajú, chápu, že nie som autorom zmaru, depresie a úplného rozvratu. Naša spoločnosť urobila veľa fatálnych chýb, ale nikdy nie je neskoro sa tvárou v tvár katastrofe pokúsiť o nápravu.
Napokon tento proces vidíme už v reálnom svete okolo seba dnes. Ešte pred tromi alebo štyrmi rokmi skoro všetci adorovali migrantov. Postoj ľudí je dnes, až na výnimky, podstatne rezervovanejší a racionálnejší. A to platí aj o iných výstrelkoch. Aktivisti síce „tlačia na pílu“ a žiadajú ďalšie a ďalšie zmeny, ale čím väčší tlak vyvolávate, tým silnejší protitlak vzbudíte. To je známy zákon, ktorý platí vo fyzike rovnako ako v spoločenských vedách. Takže, aby som to zhrnul – Kronika zániku Evropy nie je o zmare, ale o tom, ako prehlbujúca sa kríza vedie k zápasu o nápravu.
Ako sa v románe vyrovnávate s problémom islamu v Európe?
Islam je v podstatnej miere nekompatibilný s naším svetom postaveným na kresťanských tradíciách pretavených do „kresťanského“ ateizmu a modernej demokracie. A nejde len o inštitúcie, ale aj o celý smer nášho myslenia, našej morálky, našej psychológie. V Európe dnes existujú fundované odborné štúdie, ktoré túto premisu potvrdzujú. Takisto existujú stovky a možno tisíce rôznych bezpečnostných správ, analýz a ja neviem, čoho všetkého ešte. Takže je jasné, že jedným z dôležitých faktorov, s ktorým môj román počíta, je postupná eskalácia konfliktu medzi islamom a naším svetom.
Samozrejme, tam, kde sa môžem opierať o históriu, som kráčal cestou hľadania podobnosti. Islam už raz v minulosti veľkú časť dnešnej Európy ovládol a kresťanské krajiny viedli niekoľko storočí boj o to, aby zastavili jeho expanziu a nakoniec aby ho v rámci reconquisty z Európy vytlačili. Trvalo to viac ako tisíc rokov. Tá kapitola sa uzavrela po prvej svetovej vojne v roku 1918. Po rovných sto rokoch sa celý problém vracia.
Takže kniha je o boji s moslimami?
V žiadnom prípade! Dnešný európsky svet je príliš zložitý a štruktúrovaný, aby ho rozvrátil jeden krízový moment. Teda za predpokladu, že je inak pevný a má túžbu problémy riešiť. V knihe ukazujem, že korózia zasahuje postupne ďalšie oblasti celého systému.
Jeden z hlavných hrdinov, pôvodným povolaním sociológ, vymyslí pre tento proces postupného rozpadu pojem „ruleout“, teda rúcanie mocenských štruktúr. Európa sa postupne čoraz viac a viac pasuje s problémom nedôvery ľudí v politický systém a v právo, s devastáciou základných pilierov pre chod spoločnosti, akým je napríklad fungujúca heterogénna rodina. S tým sa kumuluje zhoršovanie bezpečnostnej situácie, ekonomická kríza, problémy s potravinami a energetickými zdrojmi.
Strach ľudí o vlastnú existenciu podkopáva zažité morálne modely správania založené na kresťanskom Desatore. Zbrane sú však až tým posledným spôsobom, ako takéto krízy riešiť. Spôsobom zúfalým a tragickým. Na druhej strane sú často jedinou možnosťou, ako prežiť. Osud často vmanévruje človeka do situácie, keď robí to, čo nikdy nechcel.
Nakoľko myslíte, že je vaša vízia reálna?
O rôznych krízových momentoch píšem už dlhšie ako desať rokov. Ešte v čase, kým sme vstúpili do Európskej únie a pri brehoch Európy sa objavili člny s migrantmi, som napísal esej Barbaři už čekají na hranicích. V tom čase bol všade pokoj a moje úvahy pripomínali skôr rétorické cvičenie pre klub teoretikov, ktorí nemajú nič užitočnejšie na práci. A hľa! Neuplynulo ani desať rokov a všetko, o čom tam píšem, sa zhmotnilo.
Breviář pozitivní anarchie je mladší, takže časový odstup medzi knihou a súčasnosťou nie je veľký, ale obávam sa, že mnohé historické paralely, ktoré tam uvádzam, začínajú znovu fungovať. A ešte raz musím pripomenúť, že obavy o budúcnosť európskej spoločnosti zdieľa mnoho teoretikov. Nie tých, ktorí opakujú citáty z príručiek Európskej únie o korektnosti, ale tých, ktorí vychádzajú zo štúdia ľudských dejín a faktov.
Aj keď si to totiž politici, aktivisti, novinári a mnohí umelci nechcú priznať, je úplne jedno, čo si myslia oni, pretože vo vývoji ľudstva existujú všeobecné zákonitosti, ktoré jednoducho fungujú.
Napríklad?
V stredoveku sa konali procesie a púte za Božiu milosť, mier, blahobyt a odpustenie. Napriek tomu zúrili vojny, hladomory, čierny mor, ľudia hrešili a rozhodne im procesia nezaistila viac jedla a vyššiu životnú úroveň. Od konca 19. storočia organizovali robotníci prvomájové sprievody za víťazstvo proletariátu nad kapitalizmom a za svetový mier. Navzdory tomu komunizmus nezvíťazil a bojuje sa ako na bežiacom páse.
Aj keď niekedy si začínam hovoriť, či komunizmus aspoň nenápadne v niečom nezvíťazil. Stačí sa pozrieť na mnohé nápady z dielní sociálnych politikov. Gustáv Husák vraj raz vyhlásil, že komunizmus u nás bude, až budú banány v obchodoch lacnejšie ako zemiaky. Takže sme sa toho možno predsa len dožili. Aj keď on to určite myslel trochu inak. Ale to som odbočil.
Gustáv Husák Zdroj: TASR
Takisto si neviem predstaviť, čo by mali meniť demonštrácie proti legitímnym vládam zvoleným demokraticky väčšinou hlasov. A ak by sa to aj podarilo, čo ďalej? Každý predsa pozná rôzne demonštrácie, ktoré vyvrcholili štátnymi prevratmi, po ktorých sa ľuďom žilo horšie ako pred prevratom.
Ako sa v románe vyrovnávate s Európskou úniou?
Chápem ju očami historika. V stredoveku bola autoritou Byzancia, a to aj v čase, keď už nemala žiadnu faktickú vojenskú a politickú moc, ale bola stále autoritou právnou, kultúrnou a spoločenskou. Bola v tom istá, hoci pre väčšinu ľudí nepochopiteľná, nostalgia, pretože Byzancia bola posledným dedičom tradície rímskeho cisárstva.
Moloch, akým je Brusel, nezanikne škrtom pera. Pre všetky krajiny EÚ je výhodné, že majú kam odkladať nepotrebných politikov, že majú fórum, kde sa môžu stretávať, že si tým dodávajú pocit svetovosti. Výrazné obmedzenie fungovania Európskej únie je rovnaká chiméra ako sľuby všetkých politických strán, že u nás znížia byrokratickú záťaž, obmedzia počet úradníkov, zjednodušia fungovanie štátu. Sľubovali to všetky politické strany, sľubujú a sľubovať budú, ale predsa nebudú píliť konár, na ktorom sami sedia. A s Bruselom je to rovnaké.
V knihe to riešim tak, že navzdory všetkému existuje, jeho vplyv stále slabne a rovnako ako Byzancia sa nakoniec stáva symbolom, na ktorý sa upínajú tí mladí, keď chcú obnoviť pôvodnú Európu, pretože si vôbec neuvedomujú, že bola aj iná Európa, silná a slávna, tá predbruselská.
A úplne na koniec, kedy Kronika zániku Evropy vyjde?
Rukopis je hotový, len chcem ešte v rámci aktuálnosti zapracovať výsledky tohtoročných eurovolieb. Kniha sa na pultoch objaví koncom októbra tohto roku.
Autor: David Hora
