Ako tvrdí referent Obecného úradu v Pohorelej Ján Pompura, ktorý slovník aktualizuje a dopĺňa, je rád, keď ho upozornia na zabudnuté skvosty miestnej slovnej zásoby.
Najmä tie, ktoré sú odlišné od iných nárečí a dialektov.
Obleku Pohorelci nepovedia inak ako ancuk, keď ľutujú, tak banujú, chudák a biedny človek je pre nich bedan, blizňak dvojča.
Ak niekto kupuje na dlh, tak borguje, keď sa niekto potuluje, tak čavarguje.
Záclona je pre nich firhang, závdavok foršuš, hampuľa kotrba a hlúpa hlava, kakatka dedinské väzenie, pajtášom je šarvanec, pľundre zasa letné nohavice z plátna, riskaša varená ryža, šurc zástera a hantuch uterák.
Keď Pohorelci vedia, tak znajú a ak zariaďujú, tak v ich jazyku zarendeľujú.
„Začalo to niekedy pred siedmimi rokmi. Vydávame obecné noviny Pohorelský hlásnik a posledná strana je venovaná histórii.
Zverejňujeme tam výpisy záznamov z našej kroniky. Nebohý pán Vosko sa zaoberal pohorelčinou, začali sme to zverejňovať a postupne som to kompletizoval,” konštatoval pre TASR Pompura.
Hoci sa veľa typických výrazov pre túto horehronskú obec so zánikom starých remesiel z bežne hovorenej slovnej zásoby postupne vytratilo, “pohorelčina” sa stále drží.
Hovoria ňou medzi sebou najmä starší ľudia a bežná je i v rodinách.
Podľa Pompuru dochádza aj k akejsi recesii, keďže ňou komunikujú i mladí na sociálnych sieťach.
Horehronský mužský spevácy zbor (aj chlapov z Pohorelej) je súčasťou národného kultúrneho dedičstva. Zdroj: TASR
Tí však skôr či neskôr väčšinou odchádzajú za robotou do iných miest.
V dedine tak žijú zväčša starší obyvatelia. Prichádzajú však chalupári, ktorí kupujú staršie neobývané domy.
„Veľa výrazov sa u nás prebralo z cudzích jazykov. My si tu rozumieme a ak hovoríme s niekým z iného regiónu automaticky prepíname na spisovnú slovenčinu,” dodal s úsmevom Pompura.
