„Napríklad nedovoľujeme telefónnym operátorom, aby vám prerušovali hovory, keď sa bavíte o niečom, o čom by ste podľa názoru niekoho hore nemali.“ Kechlibar, ktorý túto sociálnu sieť nedávno opustil, tiež upozorňuje, že Facebook je obria korporácia, ktorej ročný obrat ďaleko prevyšuje HDP menších štátov. A čoskoro plánuje zaviesť aj vlastnú menu. „Zaucho“ dostala od Kechlibara tiež ČSSD, ktorá sa vo vláde stará o potieranie neznášanlivosti na internete.
Sociálnou sieťou Facebook sa teraz ako lavína šíri meno britského protimoslimského aktivistu Tommyho Robinsona. Jeho meno si na stenu dávajú aj mnohí českí komentátori, testujú tak, či sú pravdivé zvesti, že algoritmus Facebooku vyhodnotí meno Robinsona ako nevyhovujúce a dočasne (alebo trvalo) im zablokuje účet. Poukazujú tiež na to, že je možné bez akéhokoľvek postihu písať napríklad o Leninovi, Stalinovi či Hitlerovi. Zatiaľ sa zdá, že Facebook skutočne za meno Tommyho Robinsona rozdáva tzv. bany. Aký to má zmysel? Je Tommy Robinson ohrozením pre verejnú diskusiu?
Žiadny človek na svete nie je takým ohrozením, aby bolo nutné zakazovať jeho samotné meno alebo zmienky o ňom. Pre “verejnú diskusiu” už vôbec nie.
Z čisto racionálneho hľadiska túto snahu nechápem. Spôsobila iba to, že sa o Tommym Robinsonovi hovorí oveľa viac než predtým. Dnes je ťažké niekoho úplne “vymazať zo sveta”.
Ak by však išlo o to dať užívateľom Facebooku najavo, že proti náladovému vymáhaniu ad hoc pravidiel vymyslených kýmsi kdesi v pozadí sú bezmocní, tak to sa podarilo dokonale.
Existuje na sociálnych sieťach efektívna cenzúra? A platí v prípade obrích spoločností, ako je Facebook, argument o súkromnom vlastníctve, teda že prevádzkovateľ má plné právo si vyhradiť, aký obsah na svojom serveri chce mať a aký nie?
Sú ľudia, ktorí sa točia práve okolo argumentu o súkromnom vlastníctve, ale stálo by za to si uvedomiť, že napríklad nedovoľujeme telefónnym operátorom, aby vám prerušovali hovory, keď sa bavíte o niečom, o čom by ste podľa názoru niekoho hore nemali.
Facebook je gigantická organizácia s ročným obratom ďaleko prevyšujúcim HDP menších štátov. Ak chce hrať úlohu niečoho ako operátora, mala by fungovať podobne. A ak má naozaj v pláne zavádzať svoju vlastnú menu (kryptomena Libra), o to viac si nemôže robiť, čo chce.
Samozrejme, situácia je komplikovaná tým, že v rôznych štátoch existujú rôzne zákony. Ak by sa malo fungovať podľa tých čínskych, asi by na sieti nemohlo byť vôbec nič.
Vy sám ste sa rozhodli zmazať svoj facebookový profil, čo vás k tomu viedlo? Budete ho niečím nahrádzať?
Nechcem Facebooku umožniť, aby rozhodoval, či sa moje články dostanú k čitateľom, alebo nie. Je síce veľmi efektívny, čo sa týka reklamy – práve preto, že o vás vie takmer všetko. Ale zároveň si potom môže osobovať rolu pestúnky alebo vychovávateľa, ktorý vás jedného dňa “uhasí”. Ak ste sa na neho spoliehali, máte naraz smolu.
Čím ho budem nahrádzať? Intenzívnejším budovaním vlastného blogu a vzťahov s čitateľmi. Napríklad chcem zriadiť vlastné diskusné fórum, na ktorom budú všetky príspevky v politických vláknach len dočasne. To je reakcia na iný fenomén – to, že niektorí ľudia, nazvime ich iniciatívni udavači alebo krátko len “škriatkovia”, prehľadávajú staré príspevky na sociálnych sieťach, aby na vás takzvane niečo našli a potom sa snažili to proti vám použiť.
Za najlepšie riešenie by som asi považoval rozdelenie Facebooku podľa antitrustových zákonov, aby sa jeho trhová sila výrazne zredukovala.
Ako je to dnes so slobodou na internete všeobecne, prichádzame o slobodný internet, aký sme poznali napríklad v deväťdesiatych rokoch?
Prichádzame, ale čiastočne si za to môžu používatelia sami práve tým, ako radi používajú platformy typu Instagram a Facebook. Sú návykové a aj stavané na to, aby boli návykové. Ale podobne ako s alkoholom či cukrom záleží na nás, aby sme si na ne príliš nenavykli. Je rozhodne veľmi nebezpečné, ak človek presunie celý svoj osobný život kamsi na sociálnu sieť.
Nejde pritom len o politickú slobodu, ale aj o duševnú hygienu. Ľudia sa online správajú inak ako v reálnom svete, majú menej zábran. Ľahko to vedie k šikanovaniu alebo k tomu, že sa veľmi fixujeme na to získať “lajky” od virtuálneho publika.
Bohužiaľ nás týmto smerom strkajú aj inštitúcie, ktoré by mali mať viac rozumu. Stretol som napríklad svojho spolužiaka, ktorý sa sťažoval, že škola ich detí komunikuje zásadne cez Facebook a kto ho nechce používať, tomu ľahko ujdú dôležité správy od učiteľov či riaditeľa. To sa mi zdá tak trochu na hlavu a podobné tomu, ako by na ZŠ mali vlastný pivný bar otvorený každú prestávku.
Ako sa podľa vás obmedzovanie niektorých názorových prúdov na internete premietne do budúcnosti internetu? Čaká nás do istej miery centralizácia? Môže dôjsť aj k tomu, že by sa dal každý užívateľ internetu identifikovať?
To je, samozrejme, sen každého autoritára, pretože by značne utlmil ochotu ľudí kritizovať čokoľvek. Môžete napríklad vyhlásiť, že “rasizmus nie je názor”, a potom už len rozširovať definíciu “rasizmu” tak dlho, až bude zahŕňať takmer všetko – napríklad konštatovanie, že v nejakom gete panujú otrasné podmienky pre život. Je úplne šialené, ako americká ľavica útočí na Trumpa, že svojím nelichotivým vyjadrením k podmienkam v meste Baltimore sa dopustil “rasizmu”. A pritom o etnickom zložení obyvateľstva nepadlo ani slovo. Demokrati však považujú za životne dôležité zamaskovať krikom o “rasizme” to, že v tom meste už desiatky rokov vládnu a za otrasný stav niektorých štvrtí nesú politickú zodpovednosť.
Autor: Marek Korejs
