Stres je tichý zabijak, tvrdí v rozhovore psychologička a odporúča nenechávať si úzkosti pre seba. Hovorte…

0
Magda Krasulová na archívnej snímke z roku 2006 (Autor: TASR)

Odborníci bijú na poplach, že toto storočie je obdobím krízy duševných porúch, rozmáhajú sa najmä rôzne formy úzkostných porúch. Úzkosti pritom môžu vzniknúť kedykoľvek, keď sa v nás nahromadí strach a stres, či už zo strachu o život blízkych, z negatívneho zážitku, ktorý sme zažili, z existenčných obáv, porucha môže súvisieť aj s genetickými dispozíciami. Čo ale s tým?

Nie nadarmo označujú lekári stres za tichého zabijaka. „Za každou úzkosťou je strach a stres. Treba sa zamerať na to ako ich zvládnuť,” hovorí pre ParlamentnéListy.sk klinická psychologička Magdaléna Krasulová.

Psychické ochorenia sú podľa Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO) krízou 21. storočia. Vnímate to medzi svojimi pacientmi?

Určite áno. Pribúdajú najmä úzkostné depresívne poruchy, depresie a rôzne ďalšie formy úzkosti. Čo je fenoménom – prichádzajú s nimi najmä mladí muži okolo 30 – 40 rokov. Isteže to neznamená, že u žien sa nevyskytujú, ale liečiť sa prichádzajú muži. Čo ich spája? Sú vyčerpaní, málo spia a celkovo sú pracovne preťažení, čo vyúsťuje čoraz častejšie do rôznych foriem úzkostí až panického ataku.

Aké sú príznaky? Prichádza ochorenie pomaly alebo je to nejaký súbor nazhromaždených neriešených záležitostí?

Atak prekvapí ľudí naraz. Predošlé príznaky – nevyspatosť, slabosť končatín zvykneme totiž prechádzať ako bežné záležitosti. Ale potom to príde. Naraz. Do ordinácie vchádzajú pacienti s tým, že sa im prihodilo niečo hrozné, že mali pocit, že zomierajú. Búšilo im srdce, nestačili s dychom, mali slabé nohy, chceli zvracať, bolo im na odpadnutie, cítili veľký tlak do hlavy. V danej chvíli sa cítili ako tesne pred smrťou. A to je presne panický atak.

Po návšteve neurológov, kardiológov a internistov potom ľudia zistia, že príčina nie je v tlaku, srdci ani cievach, ale je v hlave, je psychická. Panický atak reálne nie je život ohrozujúci, ale navodí tento stav. Ide o formu úzkosti.

Hovoríte, že ataky ani úzkosti nie sú život ohrozujúce. Ale podľa takmer 30 rokov trvajúceho prieskumu vo Švédsku stres spojený s úzkosťou zvyšuje najmä u mladých ľudí riziko infarktu až o 37 percent.

Určite áno, ale to je práve o tom, či navštívite odborníka včas, alebo nie. Spomínaný panický atak, ktorý úzkosti spája, nie je sám o sebe život ohrozujúci. Je to však ukazovateľ, že “aha, pozor, niečo nerobíš správne”, organizmus ním dáva výstrahu, že je čas na zmenu.

Veľa ľudí však ešte má predsudky a myslí si, že to zvládnu sami a potichu trpia ďalej, opustení niekde vo svojom byte a bez pomoci. A práve títo ľudia si namáhajú najmä srdce a jeho rytmus tým, že zotrvávajú vo svojom strese, v úzkostiach.

Nie nadarmo aj kardiológovia vravia, že kedysi bola rarita operovať po infarkte ženu okolo 40 rokov a dnes sa nad tým ani nepozastavia.

Presne tak. Je to často dôsledok, že sme ignorovali varovné signály.

Čo vy odporúčate svojim pacientom? V krajinách Európskej únie je alarmujúco vysoká spotreba antidepresív na tisíc obyvateľov, Slovensko nezaostáva v počte 40 antidepresív denne na tisíc ľudí.

Lieky sú pasívnym pomocníkom pri liečbe. Isteže pomôžu, ale keď ich postupne vysadíte, môže sa ochorenie vrátiť. Aktívna liečba je na každom z nás a považujem ju tu za veľmi dôležitú. Nič netreba odkladať, a keď rozum prestáva pracovať a zahlcujú nás nepríjemné emócie, treba vyhľadať odbornú pomoc. Viete, občas stačia dve-tri sedenia a vysvetlenie si toho, čo je v pozadí, nacvičenie si techník, ako prichádzajúcu úzkosť zvládať, aby nás neochromila.

Takže ak správne rozumiem – úzkosť sa človek vie naučiť ovládať, ale ak tak nespraví, dlhotrvajúci stres sa môže rozvinúť do nebezpečných ochorení?

Určite. Úzkostné ochorenia, ktoré sú krízou tohto tisícročia, je potrebné naučiť sa zvládať. Osobne za úplný základ považujem správnu životosprávu a dostatok spánku. A potom si napríklad treba nacvičiť správne dýchanie, keď prichádza úzkosť, pričom platí, že nádych musí byť kratší, lebo je o napätí – počítame napríklad do štyri, a výdych dlhší, počítame do osem.

Je na to napríklad aj počítačový program, kde pacient hneď vidí, ako je na tom s úľavou či únavou. Základom je s ochorením pracovať u odborníka.

Zábrany liečiť sa preto, čo povie okolie, sú nezodpovedné voči sebe a, žiaľ, aj s tragickými následkami.

Autor: Lucia Balichová

- Reklama -