Česi sa lúčia s Karlom Gottom. Niektorým však nie je pohreb so štátnymi poctami po chuti, hovoria o glorifikácii režimového umelca a prejave neonormalizácie. Respekt píše, že kariéra Karla Gotta by nebola „mysliteľná v žiadnom inom ako v autoritatívnom režime, ktorý si udržuje kontrolu nad kultúrnou prevádzkou“. Čo k tomu povedať?
Čo k tomu povedať? Že v Respekte sú klamári. Všetci vedia, že sa Karel Gott na začiatku živil rukami, spieval po večeroch po baroch, stúpal hore krôčik po krôčiku a uspel aj na voľnom trhu v slobodnom svete, kde občianstvo komunistickej krajiny bolo vážnou nevýhodou. Je to rovnako absurdné, ako označovať za režimových umelcov Elvisa Presleyho alebo Johnyho Casha.
Ak chce niekto vidieť režimových umelcov, nech sa ide pozrieť na Evu Holubovú alebo Tomáša Klusa. Mimo kultúrneho okruhu financovaného českými štátnymi fondmi vôbec neexistujú! Keby sa peňazovod zastavil, budúci týždeň budú svoje umenie predvádzať v miestnom ochotníckom súbore alebo pri táboráku. Takí ľudia musia, pochopiteľne, ukazovať poníženosť neustále, nie párkrát za život. A musia zachádzať omnoho ďalej, než išla väčšina umelcov za Husáka. Áno, aj vtedy existovali režimové celebrity typu Pavla Lišku, ale Karel Gott k nim rozhodne nepatril.
Vy ste tiež napísali, že Karel Gott bol celebritou úplne iného typu, než sú dnešné celebrity. Čo ste tým mysleli?
To pochopíte, keď prídete do Jevan, kde v 70. a 80. rokoch žilo viacero popových celebrít. Uprostred dediny je krčma, kam občas niekto z umelcov zašiel a kam chodili tiež miestni dedinskí remeselníci. Český Elvis Presley na stoličke, kde pred chvíľou sedel pokrývač. Pije pivo z rovnakého pollitra. Ale nejde o pitie piva. Ide o to, že Karel Gott vyšiel z prostredia obyčajných pracujúcich ľudí a do konca života zdieľal ich pohľad na svet. Ich pohľad na rodinu, na výchovu detí, na vlastenectvo, na hodnotu práce.
Skúste to porovnať s dnešnými celebritami, ktoré nevyjdú z izolovaného prostredia luxusných večierkov a na svojich spoluobčanov sa dívajú ako na zvieratá na safari. Všimnite si, koľko umelcov nemá problém urážať svojich divákov. Dobre vedia, že o ich úspechu či neúspechu nerozhodujú diváci, ale intrigy v grantových komisiách. Dokážete si predstaviť, že by svojich poslucháčov urážal Karel Gott? To je absolútne nemysliteľné.
Karel Gott. Zdroj: TASR
K téme sa vyjadril aj šéf servera forum24.cz Pavel Šafr, ktorý pochybuje, či treba pre Karla Gotta strojiť taký pohreb. „Prečo nemal štátny pohreb profesor Koutecký, ktorý zachraňoval životy detí, alebo Miloš Forman, po ktorom zostalo svetovo známe a veľké umelecké dielo?“ Devalvuje teda prínos Karla Gotta pre štát to, že spieval často nenáročné a veselé popové pesničky? Alebo o čo ide?
Štátny pohreb nemôžete vystrojiť niekomu, koho národ nerešpektuje. Veľkorysé pocty nestačia, pokiaľ nedorazia desaťtisíce a státisíce trúchliacich. A nič proti profesorovi Kouteckému, ale úplná väčšina ľudí o ňom nikdy nepočula. Ani trúchliaci po Milošovi Formanovi by nenaplnili námestie.
Alebo si predstavte štátny pohreb Vlasty Chramostovej na Václavskom námestí, za účasti 30 disidentov a 15 sfanatizovaných študentov. Aká by to bola hanba! Verejnoprávne médiá a Bakalove médiá budú nútené urobiť obrovskú masáž, aby dorazil aspoň niekto.
Je pravda, ako tiež tvrdí Šafr, že Karel Gott svojím životom kopíroval vzostupy aj zlyhania českého národa?
Neviem, aké zlyhania má pán Šafr na mysli. Že sa Česi nechali podviesť a na základe nepravdivých informácií odhlasovali vstup do EÚ? Alebo že nevzali útokom Pražský hrad a nevyhádzali Havla a jeho kumpánov z okien? Alebo naopak, že nezvolili za prezidenta Jiřího Drahoša? Obávam sa, že Šafrovo vyhlásenie je len prázdna fráza.
Nie je to jednoducho tak, že Karel Gott ako vôbec najexponovanejšia celebrita v rámci vtedajšieho režimu aj tak nemohol proti komunizmu otvorene vystupovať, hoci s ním vnútorne nesúhlasil? Že Gott si režim nevybral, nevymyslel a jednoducho fungoval v tom, čo bolo?
Ale prečo by vôbec mal proti režimu vystupovať? Karel Gott robil svoju prácu, robil ju výborne, konal poctivo, správal sa slušne. Komu mohol pomôcť, tomu pomohol. Vedel, že je dôležitejšie, či režim podporuje normálny rodinný život, než aký je oficiálny pohľad na filozofiu dejín. Vedel, že zmena režimu by toho veľa nevyriešila, a mal pravdu.
Hudobný kritik Jiří Černý uviedol, že Gott bol jeden z najväčších antikomunistov, s akými sa kedy stretol. Aj mnoho ďalších sa teraz zverilo s tým, že majster pomáhal, často aj finančne, ľuďom, ktorých režim postihoval, ale nikdy o tom nehovoril. Kde teda nájsť „pravdu“? A má sa ju človek vôbec snažiť hľadať?
Môžeme to volať antikomunizmus. Ale ja by som to nazval ľudskosťou a slušnosťou. To nie je o politických režimoch. To je o ochote pomôcť niekomu, kto to potrebuje a kto si to zaslúži.
Mimochodom, dnes počujeme tak raz týždenne o tom, že niekoho vyhodili z práce za nesúhlas s režimom. Vrátane špičkových vedcov. Čo by sa stalo, keby taký človek zazvonil napríklad u Ani Geislerovej a požiadal o pomoc? Myslíte, že by pre neho niečo urobila?
Sám Karel Gott sa k vlastnej účasti na celej veci okolo anticharty staval zodpovedne, hovoril, že si za tým nemôže stáť, že sa nechal zmanipulovať a nečelil tomu. Ale čo si myslieť o tom, že slová o anticharte začali mnohí kritici vrátane niektorých politikov opakovať prakticky v okamihu jeho smrti?
Ľudia, ktorí nemajú odvahu postaviť sa súčasnej totalite a ktorí jej dokonca horlivo prisluhujú, tí dokážu veľmi zanietene hovoriť o totalite pred 50 rokmi. My ostatní sa k tomu nepotrebujeme vracať.
Kňaz Tomáš Halík označil Gottov pohreb v katedrále svätého Víta za „šialený a nevkusný nápad“, „pokus o mýtizáciu hviezdy normalizačného zábavného priemyslu“ a devalváciu hodnôt. Napriek tomu pohreb v katedrále bude, a to v súlade s prianím samotného Gotta. Nie je to namieste, ako tvrdí Halík? A z druhej strany, čo Halíka k takým vyhláseniam podľa vás vedie?
Halík a Gott predstavujú dve tváre husákovského režimu. Bývalý kádrovák Halík môže symbolizovať dohľad nad ľuďmi, vyhadzovanie z práce a ďalšie represie. Karel Gott zase môže symbolizovať, že aj v takom prostredí k sebe niektorí dokázali byť slušní, konať poctivo, pomáhať si, tvrdo pracovať a odvádzať fantastickú prácu.
Šialené a nevkusné je vlastne to, že Tomáš Halík má tú drzosť vystupovať v role toho mravnejšieho. Prečo nie rovno generál Lorenc?
Tomáš Halík. Zdroj: Hans Štembera
Necelý týždeň po majstrovi Gottovi zomrela herečka a disidentka Vlasta Chramostová. Predseda ústavného súdu Pavel Rychetský ihneď pribehol s názorom, že pokiaľ si niekto zaslúži pohreb so štátnymi poctami, je to Chramostová. Ako taký výrok vnímať? Ide o vybavovanie si účtov skrze zosnulé osobnosti? O čom to vypovedá?
Ja by som to nazval hyenizmom. Keby pani Chramostová zomrela pred rokom, navrhoval by pre ňu pán Rychetský štátny pohreb? Používa jej mŕtvolu ako transparent v politickom boji.
Ale nejde len o to, že je to nevkusné. Ide o to, že šéf ústavného súdu, ktorý by mal symbolizovať dôstojnosť a nestrannosť, systematicky vyhlasuje politické stanoviská, a to stanoviská značne extrémne. A čo je horšie, zneužíva svoju súdnu funkciu na ich presadzovanie. Pán Rychetský okázalo podrýva základnú občiansku dôveru v spravodlivosť.
Než takto obsadený ústavný súd, bolo by pre nás lepšie nemať žiadny.
Podľa šéfa Knižnice Václava Havla Michaela Žantovského si pocty zaslúžia tí, ktorí nemohli pôsobiť, a nie tí, ktorí boli úspešní. Podobne to vidí aj Karel Schwarzenberg, ktorý PL povedal, že si Gott žil ako v bavlnke a zarábal… Možno to takto merať a porovnávať? A popierajú tieto názory elementárnu blízkosť či dokonca lásku, ktorú národ ku Gottovi cítil?
A je tu azda niekto iný, kto by bol rovnako úspešným spevákom ako Karel Gott, keby mu v tom komunistický režim nebránil? Niekto, kto by vypredával mnohotisícové haly v susedných krajinách? Stal by sa pán Hutka hviezdou Las Vegas? Získala by Vlasta Chramostová osem Oscarov?
Tieto výkriky sú len úsmevné. A zvlášť úsmevný je komentár Karla Schwarzenberga, ktorý nikdy nepracoval, nedokázal sa ani vyučiť, celý život žil v prepychu a reštitučným podvodom sa dostal k rozprávkovému bohatstvu. Ako môže tento človek kritizovať niekoho, kto sa bez akejkoľvek protekcie vypracoval z robotníckej profesie, nad tým zostáva rozum stáť.
Karel Schwarzenberg. Zdroj: TASR
V súvislosti s úmrtím pani Chramostovej sa objavilo tiež to, že ona v ťažkých časoch nezlyhala, zatiaľ čo Karel Gott zlyhal. Je z morálneho a praktického hľadiska taký názor relevantný? Nie je to možno aj tak, že niekto musel v krajine zaisťovať určitú spoločenskú kontinuitu, plynulý prechod k slobodnému usporiadaniu a symbolom toho je práve Gott?
Koľkým ľuďom pomohla Vlasta Chramostová? Koľkým ľuďom pomohol Karel Gott? Nie je čo riešiť.
Europoslanec Jan Zahradil nadniesol dôležitú myšlienku, že prebiehajúce Gottovo posmrtné zbožšťovanie je súčasťou akéhosi generálneho spoločenského pardonu normalizačných rokov s tým, že podstatná časť ľudí si už žiadne „vyrovnávanie sa s minulosťou“ nepraje. Podobne ako ľudia nie sú zvedaví na stále opakovanie minulosti premiéra Babiša a dávajú najavo, že im je jedno, kto bol a nebol komunista. Ako to vnímate? Do akej miery to skutočne vystihuje náladu v spoločnosti?
Nejde o prvé tvrdé normalizačné roky, ale o husákovské obdobie ako celok. Väčšina ľudí, ktorá to obdobie prežila, ho hodnotí ako lepšie než súčasný eurorežim. Dnes už neriešime vyrovnávanie sa s minulosťou. Dnes riešime, ako zvládnuť omnoho horšiu súčasnosť a ako sa vyhnúť neporovnateľne desivejšej budúcnosti. Ale to pán Zahradil zo svojej bruselskej kancelárie, pochopiteľne, nemôže vidieť.
Možno na základe predchádzajúcej otázky povedať, že na Letenskej pláni bude 16. novembra stáť hlasná menšina proti mlčiacej väčšine, ktorá to nebude nijako zvlášť prežívať?
Keby sa na Letenskej pláni zišla hlasná menšina, bolo by tam nanajvýš pár tisíc ľudí. Väčšinu tej demonštrácie tvoria ľudia, ktorí len ľahko podliehajú propagande. Nemajú žiadny dlhodobý názor. Stačí, aby intenzita propagandy poľavila, a okamžite strácajú záujem, ako sme videli pri nedávnom debakli ďalšej miliónchvíľkovej demonštrácie.
Môže pre tú časť národa, ktorá sa už s minulosťou vyrovnávať ďalej nehodlá, predstavovať naplnenie nadnesenej teórie o „generálnom pardone“ istú oporu alebo vykúpenie? Tridsať rokov sa stále hovorí o boji s komunizmom a teraz sa to môže začať usadzovať na dno…
Skúsme si to predstaviť obrátene. Dokážete si predstaviť, že by komunisti ešte v roku 1978 riešili, ako sa kto správal v rokoch pred „Víťazným februárom“? Pokiaľ by sa niekto taký našiel, bol by pokladaný za magora aj medzi komunistami. Kto sa dnes vracia k tým starým veciam, je horší, než boli komunisti.
Nesúhlasím však s pojmom „generálny pardon“, pretože vyvoláva predstavu, že vtedajší režim bol zlý a dnešný dobrý. Tak to možno vnímajú dnešní dvadsaťroční, pretože im v škole nahovorili, že tu do roku 1989 boli také pomery, aké sú dnes v Severnej Kórei. Tí, ktorí majú reálnu skúsenosť, to spravidla vidia inak. Ani tej slobody nebolo v skutočnosti menej, než koľko jej dnes má bežný zamestnanec nadnárodnej korporácie.
Vedie teda deliaca línia medzi mladou a strednou a staršou generáciou? Súčasná mestská mládež často vníma ako symbol Václava Havla. Stotožňujú sa skutočne mladí ľudia s týmto myšlienkovým prúdom alebo ide iba o vplyv toho, ako sa o Havlovi a celom smere v médiách hovorí?
Súčasná mestská mládež je predovšetkým neuveriteľne ľahko manipulovateľná. Keď v PR agentúre rozhodnú, že bol hrdina Havel, adorujú Havla. Keby v tej istej PR agentúre rozhodli, že kladným hrdinom bol Biľak, počas niekoľkých hodín začnú tí istí mladí ľudia nosiť tričká s Biľakom.
Ale o radikálnej deliacej línii skutočne hovoriť môžeme. Veľmi približne ju tvorí ročník narodenia 1985. Ľudia narodení skôr majú neporovnateľne vyššiu schopnosť vytvárať si vlastný názor a kriticky posudzovať, čo sa im hovorí. Tí mladší sú manipulovateľní tak ľahko, ako nebola žiadna generácia od priemyselnej revolúcie. Nie je to len česká záležitosť. To isté rozdelenie vidíme v celom západnom svete vrátane USA.
Václav Havel. Zdroj: TASR
Existuje v prístupe voči minulosti zlom? Napríklad práve rozdelenie v zmysle Zeman, Babiš, Gott a na druhej strane Havel, disent atď. Alebo to je niečo, čo mladšiu generáciu v reáli veľmi nezaujíma a iba je módne vzývať isté názory, hovoriť „áno, jedine Havel…“ a pod.? Napokon keď si človek vybaví rôzne ankety medzi študentmi napríklad o tom, čo sa dialo v roku 1968, keď častá odpoveď znie koniec druhej svetovej vojny, môže to všeličo napovedať…
Áno, ten zlom je úplne radikálny. Rozdiel je v tom, či ľudia husákovský režim naozaj zažili. Tí, ktorí ho nezažili, ho pokladajú za úplne desivý. Tí, ktorí ho zažili, tí síce vtedy nadávali na komunistov, ale dnes – keď majú porovnanie – sa na neho dívajú omnoho pozitívnejšie. A mnoho mladých to vôbec nezaujíma, čo je asi zdravé.
Andrej Babiš a Miloš Zeman. Zdroj: Hans Štembera
Zatiaľ čo priaznivci Václava Havla vzývajú disent a majú tendenciu ľuďom siahať do svedomia, Václav Klaus oproti tomu hovoril o sivej zóne a ľuďoch, ktorí vtedy robili bežnú prácu. Ukazuje sa, že ľudia už na tieto debaty nemajú chuť a koncept neustáleho siahania národu do svedomia a opakovania toho, kto bol alebo nebol v strane, prehral?
Narazili sme na rozdelenie medzi ľud a domnelú intelektuálnu elitu. Ľudia si chcú žiť po svojom a nemajú najmenšiu chuť sa ospravedlňovať za to, že pracovali, vychovávali deti a stavali domy. A potom tu sú tí, ktorí ako svoju životnú náplň vidia, že budú tých ostatných karhať, napomínať, regulovať a strpčovať im životy. A keď sú podporení eurofondmi, štátnym rozpočtom a sorosovskými inštrukciami, dokážu zničiť celé národy.
Nehodnotil by som to, že prehrali. V tejto chvíli ovládajú veľké peniaze, takmer všetky významnejšie médiá a štátny aparát vrátane vnútra a školstva.
Na Havlovom pohrebe bolo cca 35-tisíc ľudí, na ten Gottov sa podľa odhadov chystá zhruba 100-tisíc ľudí. Keby to tak naozaj bolo, možno z toho niečo vyvodzovať? Alebo to nemožno porovnávať už preto, že Havel bol politik a Gott populárny spevák?
Možno ich bude omnoho viac než 100 000. A po celej krajine vyrastajú Gottove oltáriky. Ľudia spomínajú na svoju obľúbenú hviezdu, ale tiež reagujú na útoky z kaviarne. Je to súčasť rovnakého konfliktu, ktorý sa nedávno odohrával o sochu maršala Koneva. Ľudia z nižších pracujúcich vrstiev bránia svoje obyčajné životy – k tomu patrí aj systém symbolov, ktorý im umožňuje tie životy viesť. Samozvaná elita sa snaží tie symboly zničiť, rozbiť ich životy a urobiť z nich beztvarú bezbrannú hmotu bez akéhokoľvek presvedčenia. V Amerike to volajú „kultúrna vojna“.