Človek nechce byť cynik, keď ide o také vážne veci, ale pobavila ma informácia, že brat mŕtveho lídra Daeša Bagdádího chodil úplne v pohode do Istanbulu na akési kontrolné schôdzky. Ako je možné, že unikol Erdoganovmu policajnému štátu? Inak, zdá sa, že už nebudeme za dezinformátorov a Putinových agentov, keď budeme uvádzať náznaky, ako presne Turecko spolupracovalo s Daešom. Môžeme to čitateľom osviežiť, keď už sa to teraz „smie“?
V prvom rade by som chcela pripomenúť, že do Istanbulu – a Turecka všeobecne – úplne voľne a pravidelne chodili počas vojny v Sýrii zrejme všetci velitelia džihádistických skupín zo Sýrie.
V hlave mi utkvel napríklad veliteľ Islamskej armády Zahrán Alúš, ktorého bojovníci po mnoho rokov ostreľovali Damask raketami z predmestia v Dúme.
Ten bol v Istanbule často a rozdával tam rozhovory americkým médiám, v ktorých sa chválil, akú skvelú schôdzku s riadiacimi dôstojníkmi zo CIA práve mal a aké zbrane a peniaze mu zase sľúbili.
Chcem povedať, že Turecko bolo po väčšinu vojny v Sýrii akýmsi operačným vojnovým strediskom, kde všetci, ktorí chceli zvrhnúť vládu v Sýrii, dohovárali všetko potrebné.
Ale späť k Bagdádímu. Myslím, že nebolo až takým tajomstvom, že cez Turecko do Sýrie smerovalo 90 percent všetkých islamských fanatikov, ktorí sa následne zúčastňovali bojov, rovnako ako nie je tajomstvom, že Turci s nimi spolupracovali, pretože bez ich súhlasu by hranicu, nieto so zbraňami, nikdy neprekročili.
A súčasne nie je tajomstvom, že Turecko teda spolupracovalo aj s Daešom, pričom od neho okrem iného nakupovalo aj ropu, ktorú ťažil zo sýrskych vrtov na východe krajiny – kým vrty obsadili „americkí“ Kurdi a začali ju predávať (okrem iného) tiež Turecku, aj keď cez iracký Kurdistan. Irónia.
Mimochodom, nitky ziskov z ilegálnej sýrskej ropy predávanej Daešom podľa niektorých zdrojov viedli až do Erdoganovej rodiny. Reč je o stovkách miliónov dolárov.
Možno aj preto americké nálety fakt veľmi dlho nevedeli trafiť žiadny z veľmi dlhých konvojov daešáckych cisterien, ktoré sa tiahli pustou púšťou, ako päsť na oko…
Myslím, že sa o tom v západnom mainstreame nehovorilo, pretože Turecko je členom NATO a otvorené kontakty „našich“ s teroristami by sa predsa len západnej verejnosti „predávali“ celkom krkolomne, o to viac, keď sa tu všetci vykresľujeme ako kovaní demokrati.
Ale súčasne platí, že keď je teda Turecko členom NATO, tak z jeho kontaktov s Daešom logicky ťažili prinajmenšom tajné služby USA a ďalších západných krajín, lebo Západ aj Daeš mali – a zrejme stále čiastočne aj majú – rovnaký cieľ, teda zvrhnutie sýrskeho režimu.
A taký myšlienkový súlad by sa západnej verejnosti „predával“ ešte horšie.
Ale Západ sa s Daešom po niekoľkých rokoch vojny rozišiel – dlho neprekážalo, že masakrujú Sýrčanov, keď však verejne popravili jedného Američana, „tolerancia“ sa skončila.
A keď teraz protureckí džihádisti v role „umiernených rebelov“ už nemasakrujú Sýrčanov, ale boli „presmerovaní“ na Kurdov, všetko sa akoby otočilo, a tak už sa zrazu smie na Turecko „ukazovať prstom“.
Je pritom však určitou iróniou, že protureckí džihádisti útočia zbraňami, ktoré dostali od CIA a Pentagónu, na Kurdov, ktorí sú vyzbrojení Pentagónom (a možno tiež CIA). Bizarný kruh západnej politiky sa tým svojím spôsobom uzatvára.
Pritom si však myslím, že je dôležitá skutočnosť, že Američania síce zabili Bagdádího, ale členov jeho rodiny a najbližších spolupracovníkov veľmi rýchlo v Idlibe od al-Káidy aj v sýrskej „džihádistickej“ prihraničnej oblasti „pozbierali“ Turci.
Majú síce kŕčovito hranú „mediálnu radosť“, že sa vraj dostali k „informačnej zlatej bani“, ale je jasné, že aj keď sa prípadne naozaj dozvedia niečo, čo ich tajná služba v skutočnosti už dávno vedela, tak von vypustia len to, čo ich nebude verejne s Daešom nijako spájať.
Skôr teda možno všetky tie bleskové zatýkania manželky, sestry, švagra, osobnej otrokyne a ďalších ľudí z Bagdádího okolia vnímať ako pokus získať nad celou kauzou „informačný monopol“.
Daeš zostáva v tureckom revíre. Skrátka, dozvieme sa nakoniec čokoľvek a navyše aj bez záruky, ale nič o povahe tureckých väzieb na Daeš.
Abú Bakr al-Bagdádí Zdroj: TASR
Čo z toho Daeša vlastne zostalo? Rôzne po svete? A funguje táto „sieť“ ako voľné spojenectvo akýchsi „kmeňov“ alebo je tam centrálnejšie vedenie? A ako sa Daeš vyrovnáva so stratou Bagdádího? Pokiaľ je ten teda naozaj mŕtvy, lebo Rusi mútia vodu, že možno nie je.
Rôzne odhady tvrdia, že rôzne vo svete sa k Daešu hlási celkovo až 45-tisíc ozbrojencov, ktorí bojujú od Somálska cez Indiu až po Filipíny.
Práve v stredu Daeš podnikol útok cez hranice z Uzbekistanu do Tadžikistanu, teda v Strednej Ázii, ktorá sa nazýva ruské mäkké podbrušie.
Pohraničníci vraj zabili asi pätnásť daešákov, ale chcem tým skôr len ilustrovať, že islamských fanatikov so zbraňami je „všade plno“. Už len preto nie je pravdepodobné, že by mali nejaké centrálne vedenie.
Lokálne skupiny konajú podľa svojich vlastných cieľov a potrieb, zjednocuje ich vlastne len spoločná idea vytvorenia „kalifátu“, ale k nemu majú v drvivej väčšine prípadov veľmi ďaleko, a tak sa vlastne obmedzujú len na teroristické útoky.
Ako sa Daeš vyrovnáva s Bagdádího stratou? Podľa všetkého celkom ľahko, lebo sa dá povedať, že Bagdádí bol zrejme len formálna a navyše nie príliš schopná figúrka.
Napríklad uznávaný americký expert na Blízky východ Juan Cole tvrdí, že sotva absolvoval strednú školu, z nedostatku iných možností išiel vo vtedy ešte „socialistickom“ Iraku na „teológiu“, ale žiadny „islamský učenec“ sa z neho aj tak nestal.
Vraj za celý svoj dospelý život viedol len pár kázní a na rozdiel napríklad od charizmatického Usámu bin Ládina ani nemal čím oslovovať svojich verných, a tak nahral len dve „posolstvá“.
Prvé, keď vyhlásil svoj „kalifát“ po dobytí irackého Mosulu v roku 2014, a druhé o štyri roky neskôr, keď Mosul padol a Baghdádí vyzýval svojich stúpencov na boj proti Američanom.
Čiže chcem povedať, že bežný chod Daeša vrátane bojových operácií riadili iní, skrytí v pozadí. Najčastejšie sa hovorí o dôstojníkoch irackej armády a tajných služieb, ktoré Bush po Saddámovom zvrhnutí rozpustil, a oni zatrpkli a túžili po pomste.
A možno svojím spôsobom aj po uznaní svojich schopností. V každom prípade platí, že sa s nimi dal Bagdádí dohromady, keď na seba narazili v americkom zajateckom tábore v Iraku, v Camp Bucca, niekedy okolo roku 2004.
Skrátka, al-Káidu si Američania vytvorili v Afganistane na boj proti Sovietom a Daeš tiež vznikol u nich. Gratulácia! Aspoň majú stále proti komu bojovať a viesť vojnu. A živiť svoje zbrojovky. Proti terorizmu je to navždy.
Rovnako ako napríklad proti drogám, mimochodom. A s tými Rusmi a ich neistotou? Neviem, osobne si myslím, že Bagdádí naozaj už nežije, ale že jeho miesto veľmi ľahko zaujme niekto iný, neznámy a veľmi pravdepodobne aj schopnejší.
A Rusi zrejme len naozaj mútia vodu. Napríklad zo žiarlivosti, že ho „neodpratali“ oni?
Generál Petr Pavel začal hovoriť o svojej prezidentskej kandidatúre. Že vraj prichádza do úvahy, pokiaľ bude hroziť, že sa Česko ešte viac priblíži k Rusku a Číne. Bol by Pavel dobrý kandidát?
Myslím, že by bol skvelý kandidát. Takého prezidenta chcem!
Ktosi totiž nedávno vyzdvihoval jeho bezcharakternosť, teda schopnosť prezliekania kabátov od komunistických do kapitalistických, ako dôkaz jeho životaschopnosti a rozhľadu alebo také niečo. No a len čo by si teda jedného dňa ráno na Pražskom hrade navliekol tielko s logom Huawei, hneď by sme vedeli, čo sa deje, a nemuseli by sme nad ničím zbytočne a dlho premýšľať, nieto sa povedzme nejako rozčuľovať.
Je prekvapujúce, že tzv. demoblok nenachádza lepšieho kandidáta. Ale možno ho má a necháva si ho na neskôr. Len by mal generálovi niekto azda povedať, že v tých jeho posledných mediálnych „výstupoch“ sa vychvaľuje až veľmi.
Do volieb je fakt ešte ďaleko a samochvála smrdí. A u „hujerov“ dvojnásobne.
Tak teda, americká Snemovňa reprezentantov hlasovala za pokračovanie procesu zosadenia Donalda Trumpa. Na výsluchy chodia rôzni diplomati, ktorí si zrazu spomenuli, že Trump naozaj robil nátlak na Kyjev, aby konal vo veci syna Joea Bidena. Má sa na tom všetkom Trump zabávať alebo sa objavilo niečo, čo by mu malo výrazne priťažiť? A mal by podľa vás Trump pokoj, keby naplnil túžbu väčšiny kongresmanov – tlačiť na Rusko a viac podporovať Ukrajinu?
Neviem, či sa má na tom Trump zabávať, ale mňa to vlastne desí. Máme demokraciu, alebo aspoň stále omieľame, že ju máme, a zrazu sledujete, ako v jej „predvoji“, čiže v Amerike, si najprv vymyslia ruské zasahovanie a teraz si vymýšľajú Trumpovo vydieranie Ukrajiny.
Pritom však predsa „konské handle“ typu „niečo za niečo“ sú prazákladom západnej politiky, bez ktorého by napríklad tu v Európe nevznikla po voľbách jediná koaličná vláda.
A skoro žiadna strana tu v Európe nemá obvykle nádej získať nadpolovičnú väčšinu, takže keby sme aplikovali americký impeachmentový proces pre „vydieranie niečo za niečo“ na naše reálie, už dekády sme v totálnom bezvládí a mlátime sa po hlavách kyjmi.
Pokiaľ však v Amerike, ku ktorej tu u nás mnohí vzhliadajú, už nehľadia na realitu a pokiaľ tá polovica politickej scény, ku ktorej u nás vzhliada tá „ľavá časť“ politického, neziskového, progresivistického a iného „najlepšieho“ spektra, normálne klame, tak to značí, že sú tiež pripravení klamať a hrať bez rukavíc.
Ale aj demokracia predsa potrebuje určité pravidlá.
Skrátka, akoby sme sa rútili do vedomého chaosu. Nemám z toho všetkého dobrý pocit.
Pritom však už podľa mňa nejde len o „tlačenie“ na Rusko a o podporu Ukrajiny.
Čo znamená „podpora Ukrajiny“ v čase, keď tá krajina – aj s prispením Joea Bidena a jeho syna a tisícov ďalších západných „demokratov“ – prekročila všetky mysliteľné hranice skorumpovanosti a nezadržateľne mieri do totálneho krachu?
Trump by mal od všetkých v Amerike pokoj, keby rozbehol niečo nových vojen a k tomu hovoril náležite pekne a mierovo. A politicky korektne, samozrejme! O tej obrane demokracie, ľudských práv, menšín, migrantov a tak…
Veď poznáte tie obvyklé pusté frázy. Iste, tých jeho „malérov“ je viac, ale všeobecne platí, že by mal pokoj, keby jednoducho „nebol Trumpom“. Ale to asi nemá zmysel od neho chcieť.
Donald Trump Zdroj: TASR
Keď sme pri tej Ukrajine: Ako je na tom nový chlapec v Kyjeve, prezident Zelenskyj, a jeho lojálny parlament? Darí sa deeskalovať situáciu na Donbase? Dá sa čakať zmena vo vzťahoch s Ruskom?
Domnievam sa, že si Zelenskyj v duchu čoraz viac parafrázuje slávnu vetu z Gombíkovej vojny: „Keby som to bol býval vedel, tak by som sem bol býval nechodil.“ Alebo tak nejako, nie som si istá citáciou.
Tlakov domácich aj vonkajších je na neho toľko, že je v podstate ochromený; a to ani v najdivokejšom sne nemohol tušiť, že bude vlastne rozhodovať o osude amerického prezidenta.
Či povie to, alebo ono, nehovoriac o tom, že povie pravdu, niekoho tým vo Washingtone poriadne naštve. Samovražedná situácia.
Preto nie je veľmi isté, či je možné čakať zmenu vo vzťahoch s Ruskom – otázka by mala znieť, či mu jeho okolie a ukrajinská realita vôbec dovolia urobiť týmto smerom aspoň nejaký krok. A nedonútia ho k dvom krokom späť.
Volodymyr Zelenskyj Zdroj: TASR
O chvíľu budeme oslavovať 30. výročie novembrovej revolúcie. Všade sa spomína a bilancuje, tak to skúsme zľahka tiež. Kedy za tých 30 rokov Česko vykonávalo zahraničnú politiku, ktorá podľa vás konala prospešné veci? A kedy naopak svetu škodila? Že nemáte rada súčasného ministra zahraničia, vieme. Ako hodnotiť celkový stav českej diplomacie po 30 rokoch „hlbokej demokracie“?
Úprimne povedané, takto na fleku si na žiadne prevratné pozitíva našej zahraničnej politiky asi nespomeniem.
Samozrejme, je tu prípad Sýrie, kde sme udržali ambasádu aj skvelú veľvyslankyňu Evu Filipi po celý čas vojny, ale aj keď to zrejme pôvodne bola „Schwarzenbergova vzbura“, vo výsledku sa z toho stalo zastupovanie záujmov USA a Európskej únie, takže už nie čisto česká záležitosť.
Naviac, spolu s nami tam mali z Európy ambasádu aj Rumuni, ktorí pre zmenu zastupovali tiež Francúzsko. Takže sme dobrí, ale nie úplne jedineční.
Iste, Zeman rozširuje zahraničnú politiku vlády vo vzťahu k Číne alebo Rusku, v čom ho aktuálne nasleduje, mimochodom, napríklad Macron. Ale doma je za to bitý ako žito. Myslím Zemana.
Takže to tiež asi nie je ten výdobytok, na ktorý sa pýtate.
Nie, asi na nič neprídem. Tých tridsať rokov sme sa správali ako poslušní členovia „slobodného sveta“, v ktorom nie je namieste trúfnuť si mať nejako preslobodný názor.
Otázkou je, či tak postupujeme zo zotrvačnosti, zo strachu, z lenivosti alebo z absencie vlastných ideí. To nechám na expertov.
Ak sa vrátime k dennodennej agende, tak čo by sme mali sledovať v najbližších dňoch?
Svet je dostatočne „divný“, takže každý deň prináša veľa udalostí, nad ktorými zostáva rozum stáť. Keby sme v tom nemuseli žiť, bolo by to aj zábavné.
