„Prezidentka Zuzana Čaputová by občas mohla rozmýšľať nad tým, čo jej napíšu. Lebo povedať, že ,v rokoch 1939 – 1989 sme žili roky neslobody‘, znamená prevziať tupo povrchnú antikomunistickú rétoriku a nerozlišovať medzi fašistickou totalitou a demokratickým zriadením v rokoch 1945 – 1948 alebo medzi komunistickým terorom v päťdesiatych rokoch a závanom slobody pražskej jari roku 1968,“ napísal.
„Ja viem, že by to niekto chcel ideologicky tlačiť do dojmu, že tu bola päťdesiat rokov čierna diera, ale ako historik i ako občan musím protestovať proti takémuto hlúpemu zovšeobecňovaniu a vytváraniu dojmu, že tu nežili ľudia, ktorí vytvárali čo najslobodnejšie podmienky pre tvorbu hodnôt, že sme žili len zlé časy, keď práve šesťdesiate roky sú preukázateľne rokmi najstrmšieho civilizačného vzopätia slovenskej spoločnosti, aká tu kedy nastala,“ uviedol Chmelár na úvod.
Následne sa už venoval oslavám na pražskej Národnej triede a okrem iného tomu, že dav vypískal šéfa hnutia Trikolóra, poslanca Václava Klausa mladšieho.
„Keď padol komunistický režim, mal som osemnásť rokov, takže si rovnako ako pani prezidentka pamätám (povedané jej slovami), aké to bolo nevkusné obdobie. A práve preto, že si to pamätám, musím povedať, že nič odpornejšie ako včerajšie oslavy ,Víťazného novembra‘ som od osláv komunistického ,Víťazného februára‘ nezažil,“ podotkol.
„Napríklad to, čo sa dialo pri pamätníku na Národnej triede v Prahe, bolo jednoducho niečo strašné až šokujúce. Bez ohľadu na to, čo si myslím o Václavovi Klausovi mladšom – urobiť z pietneho miesta pranier a revať po niekom, kto má na rukách malé dieťa (,Táhni vocaď!‘ – ,Zrádče!‘ – ,Putinova děvka!‘), už nesie všetky znaky protofašistického správania, nevraviac o tom, že keď chcete na výročie 17. novembra niekomu zavrieť hubu, je to čistá orwellovčina,“ poznamenal Chmelár.
Václav Klaus mladší na Národnej triede v Prahe. Zdroj: Vít Hassan
Na Národnej triede sa v deň výročia 17. novembra pískalo aj na českého premiéra Andreja Babiša (ANO) a šéfa ČSSD Jana Hamáčka.
„A preto som včera odmietol oslavovať tých, ktorí hneď od začiatku svojimi rozhodnutiami vytvárali podmienky na to, aby tu vznikla obludná oligarchia, no dnes sa zbabelo tvária, že s tým nemajú nič spoločné, že oni nám len dali slobodu. Bol som sa ticho pokloniť pred pamätnou tabuľou na leopoldovskej väznici pamiatke tých, ktorí trpeli, keď odvaha nebola lacná, ktorí bojovali za slobodu, keď išlo o život, a ktorí jediní si zaslúžia pri tomto výročí našu úctu a rešpekt. Žiaľ, nehorela tam ani jedna sviečka, nebol tam ani jediný kvietok,“ pokračoval.
„Ale keď som večer v televízii videl miliardára Babiša, ako sa pasuje za víťaza ponovembrových pomerov, ako sa nadrapujú tí ,muži prvej hodiny‘ (ako sa spupne nazvali lídri Nežnej revolúcie), ktorí nám hneď na začiatku klamali, že nechcú ani kapitalizmus, ani privatizáciu, že nebudú nezamestnaní a do piatich rokov dobehneme Rakúsko… Keď som videl, ako sa ľudia klaňajú pamätníkom VPN a kladú tam sviečky ako mŕtvym hrdinom… Prišlo mi zle a pochopil som, že som bol na správnom mieste,“ dodal.
„Nič sa neskončilo. A všetko je inak. Som rád, že padol komunistický režim, bol vyčerpaný, skostnatený a ako mladého človeka ma dusil. Ale to, čo ho nahradilo, nie je zmyslom demokracie. Každá revolúcia má svojich víťazov a porazených, problémom tejto je, že má porazených až príliš veľa. Ak chceme dokončiť revolúciu, ak chceme vrátiť moc do rúk ľudu, musíme v prvom rade vyvrátiť mýtus o tridsaťročnom ,úspešnom príbehu‘, lebo je to podvod novej mocenskej kasty, ktorá sa snaží umlčať akúkoľvek pochybnosť o ceste, ktorú sme po roku 1989 nastúpili. A na to si vyžaduje aj dnešná doba odvážnych, statočných a šľachetných ľudí,“ uzavrel.
Zdroj: Facebook/Eduard Chmelár
