Tak sa začal summit NATO. A nebude to práve nejaké „súdružské“ poklepávanie po pleci. Kľúčovým problémom je Turecko, ktoré odmieta schváliť ďalšiu vojenskú stratégiu Aliancie, ak do nej neprepašuje škaredé reči o Kurdoch. Čo presne toto všetko znamená? Je to pre Erdogana naozaj také dôležité alebo len testuje, čo ostatní vydržia? A ohrozil by turecký nesúhlas napríklad ďalšie nasadenie aliančných vojakov v Pobaltí či niečo podobné?
Nie som si istá, že by Turecko bolo kľúčovým problémom NATO. Nezabúdajte, že sa na summite okrem Turecka presadzoval aj Macron so svojím odmietaním povinného nákupu amerických zbraní, že Trump od členov NATO vlastne ani nechce nič iné ako peniaze, a ak odmietnu, je pripravený ich začať trestať… Čiže tri dôležité štáty Aliancie na seba narážajú svojimi víziami.
Donald Trump. Zdroj: TASR
A keď k tomu pripočítate ešte fakt, že hostiteľská krajina summitu je v kríze a motá sa v neistotách týkajúcich sa budúcnosti… A k tomu si pripočítajte ešte napríklad fakt, že NATO síce jednomyseľne pridalo na svoj zoznam nepriateľov – k Rusku a terorizmu – tiež Čínu, ale Macron alebo Merkelová chodia do Pekingu častejšie ako do Washingtonu. Británia, ak sa nemýlim, Číňanov vpustila aj do svojej jadrovej energetiky a jej obchodovanie s Ruskom láme rekordy, Taliansko podpisuje memorandá o účasti na novej Hodvábnej ceste.
Inými slovami, na jednej strane povinne, na americké prianie, označujú Peking za hrozbu a súčasne s ním veselo prehlbujú ekonomické, a teda aj politické vzťahy. Ale ako potom celé to NATO vnímať? A ako rozpoznať, že myslí nejaké svoje „zásadné vyhlásenie“ vôbec vážne? Takže by som skrátka povedala, že tých „kľúčových problémov“ má NATO veľa.
A k tomu Turecku. Mám dojem, že Erdogan svojou nepredvídateľnosťou vyvoláva v Európe rovnaké obavy ako Trump.
Turecký denník Sabah pritom pred pár dňami poznamenal, že turecká politika je svojím dosahom na Európu porovnateľná s cunami, čínska politika je vraj ako zmena klímy a tá ruská ako uragán. Je to síce veľmi farbisté prirovnanie, ale svojím spôsobom jasne ilustruje, ako v Ankare vnímajú svoju politiku – to nie je žiadne „testovanie“, kam až môžu zájsť a čo všetko si ešte môžu dovoliť, ale potvrdenie skutočnosti, že sa Turecko stalo „jedným z určujúcich pólov globálneho systému“, slovami komentátora Sabahu.
Čiže žiadne banálne handlovanie so Západom, ale uchopenie novej reality sveta. Môžeme sa tomu posmievať, ohŕňať nad tým nos, ale Turecko sa pohlo dopredu a nám hrozí, že bazírovaním na „starých pravdách“ o našej nadradenosti a výnimočnosti zostaneme stáť bokom.
A je pritom celkom jedno, že nakoniec Ankara formálne odkývala plán NATO na obranu Poľska a Pobaltia. Stoltenberg sa teraz aspoň môže tváriť, ako že má pod sebou jednotnú partiu a rôzne Evropské hodnoty zase môžu mávať svojimi tradičnými heslami o tom, že „patríme na Západ“.
Ale o skutočnej jednote už si trúfnu hovoriť len tí najcynickejší propagandisti. Na rozglejenosti Aliancie koniec summitu totiž nič nemení. Skôr je otázkou, do akej miery je Aliancia ešte skutočnou alianciou. Úplná havária to síce ešte nebola, ale „crash test“ – a zrejme aj „cash test“ – už áno.
Mimochodom, šíria sa mapy východnej časti Stredozemného mora. Majú zachytávať jeho plochu, ktorú si Turecko nárokuje ako svoju „výlučnú ekonomickú zónu“. Tiahne sa od Rhodosu a Kréty, „líže“ Cyprus a končí sa až pri Sýrii. Čo tým chce Turecko povedať? A akými prostriedkami si toto územie mieni zaistiť?
Tú mapku som v stredu zazrela a je – prinajmenšom z tureckého pohľadu, samozrejme – naozaj veľkorysá. Veľmi ambiciózna. Ankara si pre seba nárokuje skoro celé Stredomorie.
Je celkom jasné, že v praxi sa nič podobné zrejme zhmotniť ani nemôže, na druhej strane sú tu však ešte aj zvesti o akejsi dohode medzi Tureckom a moslimskobratskou vládou v líbyjskom Tripolise. Detailov je pomenej, vraj sa týka spolupráce v oblasti bezpečnosti, obrany aj námornej jurisdikcie. Že by Erdogan nakoniec ovládol nielen blízkovýchodné, ale aj africké „migračné toky“ do Európy? To by teda bola naozaj sila.
Recep Tayyip Erdogan. Zdroj: TASR
Ale ako hovorím, Turecko sa jednoducho hýbe a razí aktívnu politiku. Na rozdiel od nás.
Čo sa Turecka týka, americký prezident Donald Trump sa na Erdogana nijako zvlášť nehnevá, pokiaľ ide o Sýriu. Pozorovatelia dokonca odhadujú, že by mu neprekážalo, keby tam Turecko urobilo poriadok za akúkoľvek cenu, a on by splnil volebný sľub a vyviedol americké vojská zo Sýrie. To sa nepáči Macronovi, s ktorým má Trump navyše aj spor o zdanenie amerických technologických firiem vo Francúzsku. Čiže je to tak, že Európa teraz, pokiaľ ide o Sýriu, stojí proti Turecku aj USA zároveň? A môže sa to skončiť tak, že celú túto otázku si vydiskutujú USA, Turecko, Rusko a Irán a… A čau?
No, Európa síce môže v Sýrii stáť proti Turecku aj USA súčasne, ale význam takého „státia“ by som nijako nepreceňovala.
Európa na úrovni EÚ aj niektorých jej členov síce ďalej drží sankcie proti Sýrii, ale ďalší pochopili, že je to márne, až trápne, a tak sa do Sýrie vracajú. Myslím tým napríklad Maďarov, Talianov a ďalších. Na vývoj situácie v samotnej Sýrii to však nemá vôbec žiadny skutočný vplyv. Tam si to medzi sebou rozhodujú Rusi s Turkami, Američanmi a Iráncami, novšie sa k nim snaží pripojiť ešte Perzský záliv. EÚ už dávno stojí bokom.
Ako analyzuje generál Miroslav Kostelka na základe prieskumu na Deutsche Welle: „Podľa prieskumu sa 55 % Nemcov domnieva, že európski členovia NATO by sa mali chrániť pred útokom bez americkej pomoci. Väčšina účastníkov prieskumu navyše verí, že by USA mali čiastočne (23 %) alebo úplne (26 %) stiahnuť svojich 30 000 vojakov umiestnených v Nemecku. Naopak 54 % uviedlo, že NATO by malo lepšie spolupracovať s Ruskom, než sa spoliehať na odstrašovanie. Medzitým 37 % je za zrušenie sankcií proti Rusku v súvislosti s jeho konfliktom s Ukrajinou na Krymskom polostrove, zatiaľ čo 34 % je proti. Až 42 % Nemcov nesúhlasí so zvyšovaním obranného rozpočtu, v súčasnosti 1,4 % HDP, zatiaľ čo 36 % súhlasí. Ale 54 % je presvedčených, že NATO, ktoré má oslavovať 70. narodeniny, je stále nevyhnutnou organizáciou.“ Čo k tomu dodať?
Azda len, že je to ďalší z dlhokánskeho radu „kľúčových problémov“ NATO.
Zdroj: Facebook/Miroslav Kostelka
A do toho prichádzajú rozrušené hlasy európskych štátnikov, ktorí majú strach, že ak Donalda Trumpa znovu zvolia a ďalej si bude robiť, čo chce, tak sa NATO prakticky rozpadne. A oni „v tom“ zostanú sami. Nie je to prípadne tak, že Trump jednoducho nesmie prejsť, hoci aj za cenu impeachmentu? A inak, má Emmanuel Macron, ktorý si praje sa s Ruskom nejako dohodnúť, šancu strhnúť na svoju stranu ďalšie európske štáty?
Nemecké štatistiky z predchádzajúcej otázky jasne naznačujú, že rozpad NATO by síce mohol byť určitou tragédiou, ale rozhodne ničím, čo by sme nejako nemali prežiť.
Nepoznám štatistiky z iných západoeurópskych krajín, ale v priemere budú tie názory zrejme celkom podobné. A až všetkým dôjde, že Aliancia je z hľadiska USA len nato, aby Američanom platila za ochranu, tak sa budú nálady, samozrejme, radikalizovať.
Macron pritom hovorí nahlas, že treba vzťahy s Ruskom normalizovať, a na pôde NATO znie osamotene. Občas niečo také povedia azda len Trump s Erdoganom. Ale nový šéf zahraničnej politiky EÚ Josep Borrell priznáva, že štáty EÚ nie sú vo vzťahu k Rusku jednotné. Niektoré by chceli držať sankcie ďalej, iné ich chcú zrušiť, takže si viem predstaviť, že aj keď Macron znie osamotene, v skutočnosti osamelý ani zďaleka nie je.
Emmanuel Macron. Zdroj: TASR
Uvidíme, čo bude za takých päť rokov. U Putinovcov chystajú vedierka pukancov a určite budú aj kibicovať.
Je to humorná téma, ale zároveň vážna. Pavel Novotný v ruskej televízii o „vlasovcoch“. Ako tento výstup hodnotiť? A čo k nemu dodať?
Nehnevajte sa, po skoro týždni by som ten podivný cirkus už nechala „spať“.
O čo vlastne ide v tom českom „odezdikezdizmu“ či, inak povedané, prechádzaní z jednej krajnosti do druhej? Postaví sa pamätník, potom sa borí a stavia sa pamätník ľuďom, o ktorých sa hovorí, že sú síce zločinci, ale zároveň Čechom pomohli. Možno nájsť súvislosť medzi českou „kauzou vlasovci“ a pochodmi vyslúžených SSmanov v Pobaltí či banderovcov na Ukrajine? Posúva sa nejako konsenzus, že nacizmus bol to najväčšie svinstvo svetových dejín, smerom k uvažovaniu, že „Stalin bol taký hrozný, že možno ospravedlniť aj spolčenie s Hitlerom“?
Búranie pamätníkov nám išlo vždy a dejiny sme prepisovali už tiež mnohokrát. Teraz všetko naozaj akoby smerovalo k tomu, aby naše mladšie generácie za pár rokov – prinajmenšom vo vzťahu k druhej svetovej vojne – obdivovali nacistov… Ale to je fakt už veľmi silná káva.
Čo by sme mali v najbližších dňoch sledovať?
Budem si čítať analýzy hodnotiace summit NATO, ale niečo zaujímavé si pre seba celkom určite nájde každý.
