Stalin údajne povedal, že nie je dôležité, kto volí, ale dôležité je, kto počíta hlasy. To takí demokrati v Iowe nedokázali spočítať ani tie hlasy a Donald Trump sa vyhlásil za víťaza demokratických primárok v Iowe. Je pravda, že Trumpa už od získania druhého obdobia zabrzdí už len „otrávený Big Mac“, ako niekto žartoval? Asi by to pre európske „elity“ nebola pekná správa.
Áno, nielen tí americkí, ale aj naši Trumpovi odporcovia už aby začali trúchliť a siahať po antidepresívach, pretože sa zdá, že tento rok, ktorý sa sotva začal, pre nich bude pochmúrny. A navyše neznesiteľne dlhý. Nehovoriac o rokoch nasledujúcich, počas ktorých však bude dosť času na vymýšľanie ďalších impeachmentov…
Vymyslený škandál s ruským ovplyvňovaním volieb v Trumpov prospech, impeachment pre vydieranie na Ukrajine a ďalšie pokusy Demokratickej strany o Trumpovu diskreditáciu a zosadenie vyzneli do prázdna a na dôveryhodnosti ubrali skôr demokratom, ktorí úplne bezostyšne klamali a podvádzali.
Zatiaľ čo Trump si aktuálne užíva svoju historicky najvyššiu domácu podporu a Republikánska strana ani nehľadá pre svoje primárky žiadneho reálneho protikandidáta, Demokratická strana sa strápňuje ďalej, naposledy primárkami v Iowe, pri ktorých ani nedokázali určiť víťaza, pretože sa im zrútila príslušná aplikácia.
A pritom sa síce zdá, že „hlas demokratického ľudu“ uprednostňuje „socialistu“ Bernieho Sandersa, ale vedenie Demokratickej strany robí všetko pre to, aby celý proces „preonačilo“ a dopredu pretlačilo zástupcu oligarchických záujmov, ak nie rovno miliardára Bloomberga. Je to totálne zrútenie všetkých tých hesiel, s ktorými sa Demokratická strana snažila Trumpa tri roky mlátiť po hlave.
Bernie Sanders. Zdroj: TASR
A rozdiel je, samozrejme, aj v programoch oboch strán – na jednej strane je tu Trumpova ekonomická politika vytvárania nových pracovných miest alebo jeho „navrátenie Ameriky Američanom“, čo je pre bežného, a to aj mestského voliča predsa len zrozumiteľnejšie a perspektívnejšie ako demokratické dôrazy napríklad na migráciu, transgenderizmus alebo feminizmus.
Takže áno, „otrávený Big Mac“ alebo niečo oveľa „invazívnejšie“… Inak veľa nádejí na Trumpov koniec fakt nevidím.
Už minule sme načali novú sýrsku ofenzívu v Idlibe, tá pokračuje. Ako ste už tento týždeň písali, nejako sa nám to však diplomaticky komplikuje. Erdogan sa hnevá, že Asad a Rusi zachádzajú aj tam, kam ich on nechce pustiť. Dokonca počas návštevy Ukrajiny využil „krymskú kartu“. Ako sa Rusko a Turecko v tejto záležitosti pomeria? Hrozia ťažkosti okolo ruských dodávok surovín? Keď si spomenieme, akí boli Rusi nazlostení, keď proturecké sily pred pár rokmi zostrelili dve ruské stíhačky…
Osobne by som o nejakej „diplomatickej komplikácii“ ani nehovorila.
Je celkom logické, že keď mu sýrska armáda pri delostreleckej paľbe v Idlibe zabila osem vojakov, čo boli vraj vôbec prvé bojové straty tureckej armády v Sýrii od začiatku tamojšej vojny v roku 2011, tak Erdogan niečo povedať musel. A keď bol práve v Kyjeve, tak skrátka hovoril o Kryme, pretože bol „poruke“. Rusko však zdôraznilo, že to Turecko neplní dohody, keď nehlási pohyby svojich jednotiek po Idlibe, a tak si za tých mŕtvych môže samo.
Už nasledujúci deň si potom Erdogan telefonoval s Putinom a dohodli sa, že znovu začnú vojenské akcie na severe Sýrie „koordinovať“, to znamená, že Turci budú znovu hlásiť, kde sú a kam chcú ísť.
Vladimir Putin (vpravo) a Recep Tayyip Erdogan. Zdroj: TASR
Je príznačné, že sýrska armáda práve v stredu vstúpila do Sarakíbu a tesne predtým obsadila dedinu, v ktorej je aj turecké vojenské stanovište. Mimochodom, už štvrté stanovište obsadené za posledné tri týždne.
Erdogan na to pohrozil vojenskou odvetou, ak tam sýrska armáda nenechá tureckú armádu na pokoji. A dal jej ultimátum do konca februára. Do konca februára! To je však skoro rovnaké, ako keby povedal, že sa majú stiahnuť do konca roka alebo ešte neskôr. Sýrske sociálne siete okamžite „explodovali“ neviazaným posmechom – sľubujú, že sa armáda stiahne k poslednému, teda 30. februáru. Ak ofenzíva pôjde tak ako doteraz, to už bude dávno oslobodený aj Sarakíb, Idlib a ďalšie džihádistické bašty v oblasti.
Svojimi razantnými vyhláseniami chce totiž Erdogan podľa všetkého hlavne upokojiť domáce elity a spoločnosť všeobecne. Bol osem rokov vojny hlavným protektorom džihádu v Sýrii, a tak by asi bolo divné, keby teraz nad jeho blížiacim sa koncom len mlčal. O to skôr, že by tým úplne zbytočne nahrával domácim nacionalistom a radikálom, ktorí by mu mohli začať vyčítať, že nečinne hodil cez palubu „ich turkménskych bratov“ z prihraničnej oblasti.
Súčasne však nie je príliš pravdepodobné, že by sa za džihád v Sýrii postavil nejako výrazne inak ako len slovne, pretože mnoho naozaj dobrých ťahov poruke nemá. Plusy zo všestrannej spolupráce s Ruskom sú oveľa väčšie ako mínusy, ktoré by narušenie tejto spolupráce prinieslo, o to skôr v čase, keď sa vzťahy medzi Tureckom a Západom neustále zhoršujú.
A čo viac, aj keď je turecká armáda druhou najväčšou v rámci NATO, tak je naozaj veľkou otázkou, či má skutočnú kapacitu bojovať prípadne na troch svojich aktuálnych frontoch naraz: proti Kurdom (s USA), proti Sýrii (s Ruskom a Iránom) a proti líbyjskému Haftarovi (s Ruskom, Francúzskom, Egyptom, Spojenými arabskými emirátmi a možno aj Gréckom).
Osobne si myslím, že v situácii, keď musí Erdogan vyzerať pre domáce publikum rázne, ale pritom nesmie nič „podupať“, mu tá lavína, v ktorej v stredu zahynulo skoro 40 ľudí, alebo na tri kusy rozlomené lietadlo na letisku v Istanbule prichádzajú ako „dar z nebies“. Pozornosť verejnosti sa odvráti od tureckej roly v konfliktoch a Erdogan môže pokojne robiť to, čo uzná za vhodné.
Uskutočnil sa brexit. A Británia sa ani neprepadla do zeme, ani nič podobné. Dokonca bola vydaná analýza, že britskému výrobnému sektoru môže odchod z EÚ pomôcť. Ako prvé kroky „bezúniovej“ Británie sledujete vy?
Úprimne povedané, nesledujem nič. Je tu len záplava najrôznejších komentárov, analýz, politických proklamácií, demonštrácií za aj proti a navyše veľa obyčajného vykrikovania cez La Manche. Nič konkrétne, z čoho by sa dalo usudzovať na ďalší vývoj, podľa mňa tých pár dní od vyhlásenia brexitu ešte neprinieslo. Počkajme ešte.
V Iraku vymenovali nového premiéra, ale demonštrácie pokračujú ďalej. Čo tí ľudia vlastne chcú? A môžu to vôbec dosiahnuť? Už opäť nás Irak „nezaujíma“? Alebo k čomu tamojší stav smeruje?
Čo chcú? Tiež by ma to zaujímalo. Je to podobné ako v Libanone: vlády po masových protestoch padli, boli vytvorené nové, ale demonštrácie pokračujú, akoby sa nič nestalo.
Je celkom jasné, že protesty vedené pod heslami o „boji proti korupcii“ a „skorumpovanej politike“ možno už z princípu fenoménu korupcie viesť do nekonečna, čo však neplatí len pre Blízky východ, ale pokojne aj pre nás. Možno demonštrovať do nekonečna, pretože aj boj s korupciou je v zásade nekonečný. Čiže reálny zmysel tie demonštrácie – podľa mňa – už dlhší čas nemajú.
Čiže v hre musí byť ešte obrovská frustrácia tých ľudí, pocit beznádeje a márnosti, v kombinácii s novovytvorenou závislosťou od adrenalínu a chaosu, nehovoriac už o politických záujmoch najrôznejších „bábkovodičov“, ktoré protesty pomáhajú udržiavať.
Ako hovorím, veľmi tomu v konkrétnych prípadoch nerozumiem. Chcelo by sa to tam zájsť pozrieť, skúsiť to celé nekonečné protestovanie pochopiť priamo na mieste. Napríklad z káhirského Tahríru z časov „arabskej jari“ v roku 2011 nič také nepamätám.
Ale inak všeobecne platí, že nová iracká vláda má doviesť krajinu do roka k predčasným voľbám. K tomu má pokračovať v napĺňaní rezolúcie parlamentu a vyháňať právnymi krokmi amerických vojakov z krajiny a navyše otvárať dvere Číne a Rusku. Už to je, samozrejme, dôvod, aby „niekto“ pod protivládnymi demonštráciami neustále „prikuroval“.
Aj vás zaujala správa, že americký minister zahraničia Pompeo mal v Kyjeve povedať, že „Krym je stratený“. V každom prípade, keď je teraz ukrajinskými záležitosťami inšpirovaný Trumpov impeachment prehratý, prezident USA bude mať Ukrajinu asi ešte „radšej“ ako predtým. Čo má teraz Zelenskyj, ktorý k tomu tiež prišiel po Porošenkovi ako slepá kura k zrnu, od USA a Západu vôbec čakať? Už nič?
Podľa ukrajinských médií, respektíve ukrajinských poslancov v médiách citovaných, mal Pompeo pred pár dňami v Kyjeve vyhlásiť: „Krym je stratený. Všetci svetoví hráči to chápu. Ukrajina odovzdala Krym a Rusko nie je z tých, komu sa dá niečo vziať.“ Ruku na srdce, ale toto predsa všetci racionálne uvažujúci vedia už dávno, jedinou „revolúciou“ je, že to jeden z najvyšších predstaviteľov USA priznáva takto otvorene. Kyjevským elitám do očí.
Volodymyr Zelenskyj (vpravo) a Mike Pompeo. Zdroj: TASR
Mimochodom, Pompeo už niekedy minulý týždeň vyhlásil, že „v Amerike predsa Ukrajina nikoho nezaujíma“, takže on je v názoroch aspoň konzistentný, aj keď, znovu, žiadne supertajomstvo tým neprezradil ani vtedy.
A áno, impeachment sa točil okolo Ukrajiny, ale len čo z neho Trump vyjde víťazne a celý proces sa skončí (Trump vyšiel z ústavnej žaloby víťazne, súd ho v noci 5. 2. vyhlásil za nevinného – pozn. PL.sk), Ukrajina pomaly zmizne zo zorného uhla aj tých západných politických „elít“, ktoré si na nej až doteraz „stavali kariéru“ a oháňali sa nejakými „európskymi hodnotami“. Spolu s tým sa bude znižovať význam nielen Ukrajiny ako takej, ale aj význam, aký mal doteraz pre Trumpa ukrajinský prezident Zelenskyj. Má skrátka smolu, že sa primotal do najvyššej funkcie, ale nebude mať tie „umelohmotné“ privilégiá z časov Majdanu a Porošenka.
Ukrajina sa – aj po druhej „demokratickej revolúcii“ – zase v bežnom diskurze stane tou „bezvýchodnou“ a „skorumpovanou krajinou“, akou v skutočnosti tiež je a o ktorú sa teda nemá zmysel prehnane starať. Ďalších ukrajinských „15 minút slávy“ sa pomaly končí.
Je skoro až nemravné to hovoriť, ale viacero expertov predpokladá, že čínske maléry s koronavírusom zabetónovali ekonomickú dominanciu USA na dlhší čas. Niektorí sa z toho azda aj radujú. Radujú sa po práve? V zásade, hnusne povedané, akoby si ten vírus Trump vysníval.
Neviem, či čínsky koronavírus „zabetónoval“ americkú ekonomickú dominanciu vo svete. Ale všeobecne by som povedala, že maximálne o trochu predĺžil jej životnosť. V skutočnosti to však neviem posúdiť. Neviem totiž posúdiť všetky tie súčasné „analýzy“ najrôznejších „expertov“, lebo v drvivej väčšine prípadov netuším, v koho farbách vlastne kopú, a nechce sa mi strácať čas rešeršami.
Faktom však zostáva, že tu máme nejaký koronavírus, ktorý vo viac ako miliardovej Číne zabil už asi 550 ľudí, a okrem toho našľahávanú globálnu paniku, ktorá svojimi parametrami už podľa mňa skoro zodpovedá hrozbe porovnateľnej so španielskou chrípkou, ktorá si kedysi vyžiadala podľa niektorých odhadov až 100 miliónov ľudských životov. Jednoducho sa tu aktuálne zdravotná realita stretáva s politickými záujmami alebo finančnými špekuláciami a odhaliť hranicu medzi nimi je v prípade niektorých opatrení alebo ekonomických výkyvov fakt zložité.
Je pritom celkom jasné, že Čína túto novú mutáciu koronavírusu „prežije“. Možno príde aj o pár tisíc ľudí, čo by mohla byť citeľná strata napríklad pre Přelouč, ale nie pre priemernú čínsku dedinu.
A ak jej pritom bude Západ nejako prehnane skúšať hádzať polená pod nohy, aby na situácii na chvíľu zarobil, môže sa stať, že nám to raz vráti. Budeme sa potom len modliť, aby niekde na Západe nevypukla žiadna epidémia alebo nejaká iná pohroma. Alebo jednoducho že sa nikdy nedostaneme do situácie, keď by sme potrebovali pomoc zvonku. Poznáte to predsa: nerob nikomu to, čo nechceš, aby iní robili tebe.
A inak: Nie, ani o týždeň neskôr nemám z koronavírusu strach.
Čo by sme mali v najbližších dňoch sledovať?
Nič konkrétne mi nenapadá, ale, slovami pána Donutila, „stále sa niečo deje“.
