Asadove a ruské vojská víťazne postupujú, píšu (hoci nerady) aj západné médiá. Ide o nejaký prevratný postup? Zásadným konštatovaním, ktoré bolo možné zaznamenať, však je, že Turecku dochádzajú možnosti, ako chrániť „svoju“ časť severozápadnej Sýrie. Najmä pre Putina. Čiže dá sa povedať, že Erdogan sa síce zlostil, ale reálne neurobí nič? Môže teraz ľutovať, že sa rozvadil so Západom?
Osobne by som to s tou „ľútosťou“ nevidela tak dramaticky. Idlib je v zásade len jedným dielikom v zložitom puzzle vzťahov medzi Tureckom a Ruskom, jedna „bitka“, ktorej výsledok vôbec neznamená víťazstvo alebo prehru vo „vojne“.
Môžeme sa na to pozerať z hneď z niekoľkých uhlov.
Hovoríte, že sa Erdogan rozvadil so Západom, ale pre Turkov bude v tomto vzťahu zrejme určujúcim podiel, či už údajný, alebo skutočný, americkej CIA na pokuse o vojenský prevrat pred štyrmi rokmi, ktorý navyše západná Európa vtedy ani poriadne neodsúdila. Celkom chápem, že nám to len tak neodpustí.
Netvrdím, že predtým boli vzťahy ideálne, ale Západ dekády odmietal Turecko integrovať, zato napríklad v rokoch vojny v Sýrii využíval Turecko ako nástupište pre protiasadovský džihád zo sveta, Turci si na tom síce prihrievali vlastné prihraničné vojenské a okupačné „polievočky“, ale v reáli za túto službu ako odmenu dostali len milióny utečencov, s ktorými im Západ už odmietol pomáhať. Radšej platil a platí miliardy, čo je síce fajn, ale situáciu ako takú to nijako nerieši.
V súčasnosti v Turecku, ktorého ekonomika si práve „nepíska“, rastú protiimigračné a protisýrske nálady, a tak Erdogan naozaj potrebuje „vrátiť“ do Sýrie nejaký ten milión prisťahovalcov, na čo však potreboval „svoje“ územia v Sýrii, pretože do „normálnej“ Sýrie sa drvivá väčšina utečencov, ktorí sú do tej či onej miery islamisti, len tak nevráti.
„Bezpečná“ zóna na „kurdských územiach“ nevychádza ideálne a teraz sa mu pomaličky rúca aj vidina „svojho“ Idlibu. Je celkom jasné, že musí pukať od zlosti. Alebo, lepšie povedané, musí pred svojimi domácimi islamistami a nacionalistami prinajmenšom hrať, že puká od zlosti.
Konvoj tureckých armádnych vozidiel sa nachádza neďaleko sýrskeho mesta Idlib. Zdroj: TASR
Naopak Rusko nielenže „prehltlo“ svoju zostrelenú stíhačku, ale pri pokuse o puč vraj Erdogana dokonca zavčas varovalo pred blížiacou sa hrozbou. Odvtedy Rusi postupne odovzdali Ankare cez TurkStream plynové kľúče k juhovýchodnej Európe, s ruskými turistami viac-menej stojí a padá tamojší kriticky dôležitý cestovný ruch, Rusko s Tureckom začína čoraz viac spolupracovať nielen v ekonomike, ale aj vo vojenských a zbrojných otázkach, je aktívne v tureckej jadrovej energetike, umožnilo mu stať sa jedným z kľúčových hráčov v Líbyi a roztiahnuť tak „krídla“ nad celým východným Stredomorím…
Skrátka, ako hovorím, Idlib je len drobný kúsok v celkovom obrázku a navyše na neho zrejme ani nemožno nazerať cez čierno-bielu prizmu „buď s nami, alebo proti nám“. Myslím, že Erdogan ako jeden z prvých do dôsledkov pochopil realitu nastupujúceho multipolárneho sveta, o ktorej pred rokmi začali hovoriť Číňania a Rusi. A nielen hovoriť, ale súčasne ju aj realizovať.
Aj preto zrejme Rusko zatiaľ zachováva viac-menej pokoj a sýrska armáda ďalej postupuje Idlibom, nech Erdogan hrozí akokoľvek.
Netvrdím, že v nasledujúcich hodinách alebo dňoch nebude dohodnuté zase nejaké ďalšie „prímerie“, aby sa všetci spamätali a Erdogan mal doma šancu ukázať, aký že je vplyvný, ale súčasne mi pripadá už úplne nezvratné, že Sýria Idlib ovládne, nech sa deje čokoľvek. A Turecku zostane džihád, ktorý bude zo Sýrie vyhnaný na jeho územie. Ak Erdogan neurýchli jeho „vývoz“ do Líbye, môže s tým mať veľký problém…
Istý čas boli „v móde“ Kurdi, ako trpiaci a utláčaný národ. Ich utrpenie sa prehĺbilo, keď im Erdogan na ich území vybudoval nárazníkovú zónu, do ktorej chcel „sunúť“ Sýrčanov, ktorí utiekli. Teraz už sa pre Kurdov až tak slzy neronia. Tak teda, s kým a ako v Sýrii rokuje kurdská reprezentácia, opustená Spojenými štátmi? Aký osud svojim ľuďom vlastne reálne môže zaistiť?
Úprimne povedané, Kurdi mi v posledných týždňoch úplne vymizli zo zorného poľa. Občas sa objaví správička, že rokujú s Američanmi, potom si zase chodia podebatovať – ale fakt len „podebatovať“ – do Bruselu, niektoré vetvy ich nejednotného hnutia sa dohovárajú, samozrejme, s Damaskom, niektorí sa nechali najať ako americkí žoldnieri na „ochranu“ sýrskej ropy na východe Sýrie pred sýrskou vládou, Rusi sa nedávno sťažovali, že Američania bránia Kurdom uzavrieť s Damaskom nejakú väčšiu dohodu.
Čiže, po tom, ako boli hrozbou tureckého masakra a americkou „zradou“ vytlačení zo svojich oblastí pozdĺž hraníc s Tureckom, akoby sa udomácňovali v nových podmienkach a premýšľali, čo ďalej. A či ešte existuje aspoň zdanie nejakej ich strešnej organizácie.
Avšak z času na čas sa Turci posťažujú, že im niekto zabil v prihraničnej oblasti niekoľko vojakov alebo „tureckých“ džihádistov, tiež v Afrine občas vybuchne auto s náložou a zakaždým so sebou vezme „do neba“ niekoľko tureckých okupačných vojakov, takže Kurdi úplne zbrane nezložili, ale… Americký špecializovaný portál Al-Monitor pred pár dňami priniesol veľkú analýzu, podľa ktorej, v kocke, teraz hlavná rola kurdských oddielov na východe Sýrie spočíva v tom, že svojimi checkpointmi od seba oddeľujú americké a ruské jednotky, aby sa do seba nepustili. Tiež dôležitá úloha, no nie?
Nemecko zasiahlo politické zemetrasenie – po tom, ako Merkelová zakázala v Durínsku koalíciu s AfD, odstúpila jej „následníčka“ Karrenbauerová-Krampová. A asi sa začne boj o moc, pričom v nemeckých médiách píšu, že centristickej politiky Merkelovej má už jej strana dosť. A že by si jej konkurenti priali rozkročiť sa „doprava“ a AfD vyzmizíkovať. Zároveň v Nemecku rastú Zelení, ktorí majú, prekvapivo, radikálne zelené nápady. Ako sa v tom všetkom má orientovať ten český činiteľ, ktorý by Česko najradšej k Nemecku pripojil? Čo z toho pre neho vyplýva?
Nevidím až do úplného vnútra nemeckej politiky, ale osobne si nemyslím, že by sa obrovská strana typu CDU mohla z ničoho nič „posunúť“ z mdlého a bezvýrazného stredu, ktorý zaručuje čo najväčšiu „žatvu“ hlasov, doprava a tváriť sa pritom, že zrazu vyrieši problémy, ktoré sama pomáhala vytvárať alebo ich dokonca aj sama vytvárala. To je jednoducho nerealistické. Ľudia nie sú hlúpi a, bohužiaľ, si aj pamätajú.
Možno sa môže rozpadnúť na niekoľko prúdov, pretože tých problémov už má na hrbe veľa a nie všetci členovia s tým môžu byť spokojní, ale ako celok je nereformovateľná. A mnohí politici sú rovno na odpis. Alebo na vyslanie do Bruselu. To je vlastne to isté.
Angela Merkelová. Zdroj: TASR
O to skôr, aby CDU „vyzmizíkovala“, ako hovoríte, AfD. Nacionalisti síce tiež prechádzajú vnútornými otrasmi a rozvratmi, ale prinajmenšom na východe Nemecka majú medzi obyvateľstvom určite väčšiu dôveru ako veľké partaje z Berlína.
Skôr je príznačné, že pokus o realistické uchopenie výsledkov volieb – a spoločná podpora CDU a AfD premiérovi v Durínsku ničím iným ako uznaním výsledkov volieb nebola – je v dnešnej západnej demokracii „po zásluhe“ trestaný. Osobne síce nepociťujem žiadne uspokojenie z volebných výsledkov AfD, pretože s mnohými ich tézami vnútorne nesúhlasím, ale voliči predsa nejako rozhodli. A ak prestaneme brať voľby za bernú mincu, možno rovno za posvätnú kravu, tak čo budeme robiť ďalej?
U nás, samozrejme, pri mnohých príležitostiach sledujeme podobné tendencie – Naše myšlienky prehrávajú? Tak zakážeme kandidátov s myšlienkami opačnými! Pôjdeme do ulíc! Hurá, to sme ale demokrati!
Skrátka, pre seba už teraz kauzu „Durínsko“ vnímam ako nemeckého „pacienta nula“, od ktorého – a neviem, ako by sa tomu v súčasnej situácii dalo zabrániť – sa pomaličky začína „epidémia“ smerujúca ku koncu demokracie.
A čo povedať českému činiteľovi, ktorý by Česko najradšej pripojil k Nemecku? No, ak by sa naozaj formálny pravicový stred vrátil k reálnej pravici a ak by zelení a spol. presadili svoje „zdanenie mäsa“ a ďalšie radikálne ekonápady, taký český činiteľ by rýchlo stratil pôdu pod nohami… Stala by sa z neho veľká nula. Alebo aj malá, samozrejme…
Je to možno hlúposť, ale Rusom asi neurobí radosť, že sa Praha chystá premenovať námestie, kde sídli ruská ambasáda, na námestie Borisa Nemcova. Je to vhodný krok? A keď už sme pri tom, porovnajme, ako sa Hřibova Praha vo vnímaní budúcnosti vzťahov s Ruskom líši od takého Francúzska alebo od Nemecka, ktoré tvrdošijne mieni dostavať Nord Stream.
Nápad s námestím Borisa Nemcova je taká klasická švejkovina. Už Hašek si robil žarty z „mierneho pokroku v medziach zákona“ a premenovanie adresy ruskej ambasády v Prahe z tohto princípu nijako nevybočuje. Kopneme do členka, nič nám nehrozí a ešte budeme pred pár kumpánmi za hrdinov.
Teda, reč je len o pražskom Hřibovi, samozrejme, ktorý po tom, ako neohrozene vymenil čínsku pandu za taiwanského šupinavca šíriaceho koronavírus, neohrozene vyrazil do boja proti ruskému medveďovi. Bolo by síce píárovo lepšie, keby sa pritom volal napríklad aspoň Bivoj, ale nesmieme chcieť všetko. Musíme jednoducho brať to, čo je.
Niekde na Facebooku som zazrela nápady, že by Rusi recipročne mohli premenovať ulicu, na ktorej je naše veľvyslanectvo v Moskve, napríklad na Gottwaldovu. Síce to nejako evokuje názor, že Rusko je ďalej komunistické, čo nie je, ale psina by to bola.
A kolega Tomáš Vyoral vymyslel aj názvy pražských ulíc pre ambasády USA, Francúzska, Británie a mnohých ďalších našich spojencov, pre prípad, že by Hřib náhodou nezostal pri „princípe dvojakého metra“. Povie vám to iste sám, ale aj keď sú jeho návrhy trefné, sú, samozrejme, súčasne aj márne, pretože aj keď môže byť Guantánamo akokoľvek šialená ľudskoprávna horor šou, tak ju budeme bez mihnutia oka podporovať a kopať len do Rusov, pretože si to doba práve žiada. A okupáciu z roku ’68 budeme vydávať za oveľa horšiu, ako bol protektorát. Svojím spôsobom je to celé na neuverenie.
Skrátka, Hřibovo vnímanie medzinárodných vzťahov je príznačné pre studenú vojnu, z hľadiska skutočného vnímania ľudských práv alebo demokracie však Hřib dokazuje len svoje klasické české, hoci v jeho prípade moravské, malomeštiactvo. Pritom však nemožno vylúčiť, že sa v skutočnosti tým všetkým snaží len zakrývať svoju neschopnosť riadiť metropolu.
Pražský primátor Zdeněk Hřib. Zdroj: Hans Štembera
A áno, máte pravdu, že napríklad Francúzsko a Nemecko – pri pohľade na realitu súčasného sveta a silnejúci americký izolacionizmus – stále viac hovoria o nutnosti nadväzovania vzťahov s Ruskom, pretože bez neho bude Európa ešte osamelejšia a neschopnejšia ako doteraz. A nie je pritom reč len o dostavbe Nord Streamu II, ale o koncepcii chápania vzťahov všeobecne.
Niektoré zahraničné štúdie v tejto súvislosti hovoria o „spoločnom osude“, čo má byť trend, ktorý na základe geografickej blízkosti a spoločne utváraných a navzájom ovplyvňovaných dejín – a nie je reč len o nejakých desiatkach rokov, ale o stáročiach dozadu – bude určovať a upevňovať budúce vzťahy.
Je celkom zábavné, keď do toho niektorí politici u nás budujú uprostred Európy studenovojnový skanzen. Je to pritom svojím spôsobom škoda, pretože tým strácame šancu byť sami aktívni, takže vo výsledku nás zase tí veľkí a silní niekam zatiahnu a…
Grécko oznámilo, že sa chystá inštalovať vo vodách, kadiaľ do neho z Turecka mieria migranti, elektronický hlásiaci systém. Vzbudilo to mierne pobavenie, pretože to žiadna silná bariéra nie je. Máme sa na Grécko hnevať, že aj po rokoch migračného problému stále nie je schopné ochrániť schengen? A ako vlastne funguje-nefunguje dohoda, ktorú máme s Erdoganom? Ak ju teda reálne vlastne máme.
V prvom rade si treba priznať, že v rámci EÚ v skutočnosti žiadna „solidarita“ veľmi nefunguje.
Grécko je hraničný štát Únie a ako taký sa s imigráciou borí najviac. A pritom to isté Grécko Brusel pred pár rokmi poslal finančne fakticky do „povrazov“, čím doviedol verejné nálady k tomu, že väčšina Grékov odmieta EÚ aj NATO. Situácia v gréckych utečeneckých táboroch je pritom však naozaj šialená a tváriť sa, že ekonomicky potrestaná krajina bude schopná sama osebe riešiť problémy, o ktorých sa v Bruseli síce veľa hovorí, ale kde nič, tu nič, je pokrytecké. Avšak o fungovaní EÚ, ktorá sa v kritických chvíľach javí ako úplne zbytočná inštitúcia, to vypovedá veľa.
Ja osobne by som sa na Grékov za „neochranu“ hraníc schengenu veľmi nehnevala. Vlastne vôbec. Európa ich v tom nechala vykúpať, navyše majú hneď vedľa rozpínavého Erdogana, ktorého stíhačky narúšajú grécky vzdušný priestor takmer neustále. Turecko môže kedykoľvek vypustiť ďalších migrantov a Grécko sa zrúti, na čo Erdogan zrejme stavia, keď rozbieha prieskum ložísk zemného plynu v šelfe pri Cypre, čo Grékov aj „dolných“ Cyperčanov štve ešte viac. Podľa mňa v tejto oblasti vzniká sud s prachom…
Česká vláda je pod paľbou kritiky, keď vyhlásila, že 2 % HDP na obranu Česko fakt dávať nebude. Alexandr Vondra dokonca povedal, že to je vyhlásenie vojny Spojeným štátom. Ste tiež pobúrená?
Ako že odmietnutie poslušnosti je vyhlásením vojny? Ako že je teda lepšie „na povel“ nakupovať americké zbrane, aj keď ich naša armáda ani nedokáže použiť? O niektorých našich „špičkách“ to vypovedá veľa.
Čo by sme mali v najbližších dňoch sledovať?
Niečo zaujímavé sa určite stane, to vám garantujem.
