Ako málo stačí, aby niektorí v Česku vyskočili ako „čertík z krabičky“. Stačí, aby na bezpečnostnej konferencii v Mníchove Emmanuel Macron povedal, že s Ruskom je nutné obnoviť dialóg, pretože je to veľká krajina, a že sankcie nefungujú. Niektorí českí rusobijcovia mu vyčítali, že Rusi si to na Donbase vyložili ako zelenú na ďalšie útoky. Tak teda, prečo Macron vysiela stále podobné signály? Francúzsko vždy hlasuje za sankcie proti Rusku…
Európska únia fakticky definovala svoje sankcie proti Rusku ako trest za anexiu Krymu. Je pritom celkom jasné už od samého začiatku, že Rusko Ukrajine Krym nevráti, takže ak by Západ svoje sankcie zrušil, priznal by vlastnú prehru. Alebo kapituláciu, ak chcete, a to by bolo ponižujúce. Aj preto bude Francúzsko hlasovať za sankcie, aj keď ich súčasne bude – spolu s ďalšími štátmi – kritizovať.
Na druhej strane je však veľkou otázkou, či má zmysel sa nad tými sankciami a ich predlžovaním ešte nejako pozastavovať, pretože západné koncerny aj štáty – ak to uznali za vhodné a výhodné – už dávno našli cestičky, ako ich obchádzať. Takže vlastne platí, že sankcie sú, ale súčasne aj nie sú. Schizofrénia.
A keď k tomu navyše pripočítate americké sankcie, ktoré napríklad pre Nord Stream II mieria nielen na Rusko, ale aj na západné koncerny, tak už to všetko začína byť naozaj neuchopiteľné.
A za tejto situácie Macron v Mníchove len zopakoval svoju tézu, že aj keď Západ neustúpi zo svojich pozícií, musí s Ruskom nadviazať strategický dialóg, pretože kým s ním nehovoríme, problémy alebo rovno konflikty prepukajú všade okolo nás.
Emmanuel Macron. Zdroj: TASR
„Macronovská“ Európa jednoducho skúša hľadať cesty, ako sa dostať z amerického tieňa, pretože je čoraz jasnejšie, že vo vleku čoraz „egoistickejších“ USA Európu čaká len rola pešiaka, s ktorým na svetových strategických šachovniciach nikto seriózne nepočíta. Chápem, že aj to môže niektorým európskym politickým silám „bohato stačiť k šťastiu“, ale na druhej strane, bolo by vo finále trápne – a navyše úplne zbytočné – sledovať takú cestu Európy do úplnej bezvýznamnosti.
Otázkou však je, či sa Európa pri svojej nesúrodosti ešte vôbec dokáže na niečom dohodnúť. Či sa jednoducho do bezvýznamnosti neochromila sama už dávno…
Na rovnakej konferencii Mikea Pompea rozhnevali názory, že Amerika „zrádza medzinárodné spoločenstvo“, keď sa vzďaľuje Európe. Američan začal Európanom vyčítať, že to nie je pravda, že to oni dávajú prednosť kšeftom s Čínou a že to oni nebojujú proti „ruským dezinformáciám“. Čo by od seba navzájom asi chceli? V Česku niekto poznamenal, že po brexite už sú to v EÚ len Poľsko a Pobaltie, kto má jasné názory proti Rusku.
Úprimne, neviem presne, čo by od seba navzájom USA a Európa asi tak chceli. Je totiž zložité definovať USA aj Európu.
V Amerike sa spolu hádajú tradicionalistické prúdy s Trumpovým izolacionizmom, ktorý od Európy chce vlastne len to, aby nakupovala americké zbrane vo veľkom a otvorila svoj trh americkému tovaru. Nič viac, ale súčasne ani nič menej. V Poľsku a Pobaltí by to možno odkývali bez problémov, ako hovoríte, ostatní sa však škrabú na hlave, pretože boli zvyknutí predsa len na iný prístup a rola „nepotrebného spojenca“, ktorý má len platiť, im pripadá podivná, eufemisticky povedané.
Pompeo pritom síce v Mníchove spustil protičínske aj protiruské tirády, ale potom sa stretol s ruským kolegom Lavrovom a podľa dostupných informácií v amerických médiách chcel toto rokovanie úplne utajiť. Nevieme síce, o čom sa tí dvaja rozprávali, ale Lavrov si potom pochvaľoval, že Pompeo bol konštruktívnejší ako predtým. Bohvie, čo to znamená.
Mike Pompeo (vpravo) a Sergej Lavrov. Zdroj: TASR
Ale prinajmenšom to ukazuje, že keď Amerika kritizuje Európu za to, že chce s Ruskom rokovať, a potom s ním rokuje sama a ešte nechce, aby to niekto vedel, vznáša sa nad našimi slávnymi a neochvejnými euroatlantickými väzbami nielen značná nedôvera, ale k tomu aj tona pokrytectva.
V Ženeve sa snažia sprostredkovať prímerie medzi uznanou vládou Líbye a jednotkami maršala Haftara. Nedarí sa to, pretože Haftar vraj začal ostreľovať prístav v Tripolise. Chce vôbec Haftar nejaké prímerie? Keď sa človek pozrie na mapu Líbye, tak kontroluje drvivú väčšinu krajiny. Ide zo značnej časti o piesok, ale aj o Benghází. Uznávaná vláda kontroluje len Tripolis a okolie.
Naozaj netuším, či chce maršal Haftar nejaké prímerie, bolo by fajn sa ho na to spýtať osobne. Ale s ohľadom na to, že svojím spôsobom „pretrucoval“ nedávnu medzinárodnú konferenciu v Berlíne a pri každej príležitosti opakuje, že „oslobodí celú Líbyu, nech sa deje čokoľvek“, tak by som si tipla, že prímerie nechce. Alebo, lepšie povedané, s ohľadom na to, že ovláda väčšinu krajiny a chýba mu už „len“ ten Tripolis, tak má zrejme pocit, že zastavovať boj práve takýto kúsoček pred víťazným koncom je už úplná malichernosť. Svojím spôsobom mi to pripadá aj pochopiteľné.
Zaujímavejšie je, že turecký prezident Erdogan práve v stredu ukazoval svaly na zhromaždení svojej vlastnej strany AKP a sľuboval, že pre zmenu od Haftara oslobodí celú Líbyu… Vtipné.
Recep Tayyip Erdogan. Zdroj: TASR
Haftar konzultuje s Ruskom, v stredu hovoril s ministrom obrany Šojguom, má peniaze aj zbrane od superbohatých Spojených arabských emirátov a k tomu pozvánku za Macronom do Paríža, americkému veľvyslancovi v utorok vysvetlil, že krajinu oslobodí od „terorizmu“, či už tým myslí len moslimskobratskú vládu v Tripolise, alebo aj niekoho iného…
A proti nemu Erdogan, ktorý má síce druhú najsilnejšiu armádu v NATO, ale nevie, kam skôr skočiť, a so svojimi vojenskými dobrodružstvami nenachádza žiadnych reálnych spojencov. Je síce jasné, že niečo povedať musel, ale…
Minule ste na tureckú nespokojnosť s tým, že Asad s pomocou Rusov ďalej postupuje smerom k tureckým jednotkám v Idlibe, povedali, že v rusko-tureckých vzťahoch ide len o drobný kúsok. Zatiaľ sa nič zásadné nedeje – Asad postupuje ďalej a Turci privážajú ďalšie jednotky. Až príde na priamy dotyk týchto síl, zastaví to niekto, kým sa pustia do seba?
Priamy dotyk predsa už dávno nastal – sýrske delostrelectvo zabilo niekoľko tureckých vojakov, ktorí boli na pozíciách al-Káidy, kde formálne nemali vôbec byť, a podľa dostupných máp sa prinajmenšom štyri turecké vojenské stanovištia v Idlibe „z ničoho nič“ ocitli na území, ktoré už ovláda sýrska armáda. A nič extra sa nedeje – ruská vojenská polícia ich z tých stanovíšť eskortuje preč. Bližšie k tureckým hraniciam.
Dôležité je, že turecké opozičné strany, ktoré majú zhruba polovicu kresiel v parlamente, Erdogana vyzývajú, aby sa s Asadom už nejako dohodol a nedopustil ďalšie obete z radov tureckých vojakov. Erdoganovi to nie je, samozrejme, po chuti, pretože by to po ôsmich rokoch vojny vnímal ako kapituláciu – alebo, lepšie povedané, Erdogan je zrejme pragmatik, ale davy jeho nacionalistických stúpencov by to tak vnímali celkom určite –, a tak hrozí vojenskou intervenciou a všetkým možným.
Problém je však v tom, že nie je jasné, ako chce problém s al-Káidou v Idlibe, s ktorou až doteraz plne spolupracoval, vlastne riešiť. Môže spoluprácu predĺžiť a zaútočiť na sýrsku (a ruskú) armádu, môže džihád skúsiť potlačiť, aj keď by to mohlo byť nebezpečné, pretože káidistické jednotky sú po zuby a moderne vyzbrojené – zväčša americkými zbraňami z Turecka. Viac variantov pritom nie je a ani jeden z nich nie je dlhodobo udržateľný.
Uvidíme, čo bude s jeho sľubmi o invázii do Sýrie, ale možno sa staviť, že ak niečo bude, tak skôr len „píárového“ charakteru, aby Erdogan doma nestratil tvár a partnerstvo s Ruskom nijako zásadne neutrpelo.
Rusko sa chystá uzavrieť svoje hranice pre Číňanov, pre koronavírus. Keď by sme sa rozhodli byť veľmi cynickí: Nie je to pre nás Európanov ideálna možnosť, ako sa vrátiť do Ruska a „vyrvať“ ho Číňanom? Môže vďaka vírusu dôjsť k trvalému oslabeniu rusko-čínskej spolupráce?
Rusko síce „uzatvára“ hranice, ale bude Číňanom súčasne ďalej vydávať víza „z obchodných, oficiálnych, tranzitných a humanitárnych“ dôvodov. Nemám predstavu, na koľko ľudí sa také „výnimky“ vo finále môžu vlastne vzťahovať a či teda vôbec bude mať zmysel hovoriť o „zatvorenej“ hranici. Uvidíme.
Vami spomínané „vyrvanie“ Ruska z čínskych rúk by som nevidela nijako nádejne. Po prvé, nemá zmysel predpokladať, že je na nás Rusko nejako prehnane zvedavé a že by nám opäť, po jeľcinovsky, padlo do náručia po tom, čím všetkým – alebo, lepšie povedané, akými krízami a nánosmi bahna – naše vzájomné vzťahy v posledných rokoch prešli. A po druhé, ak by sa vaša vízia mala naplniť, musel by koronavírus „vymlátiť“ väčšinu Číny a vznášať sa nad jej územím ďalších povedzme dvadsať rokov. A to fakt asi nehrozí.
Skrátka, priestor pre trvalé oslabenie rusko-čínskej spolupráce nevidím.
Niekdajší veľvyslanec vo Francúzsku a „enfant terrible“ českej diplomacie, ako ho v rozhovore uviedli, Petr Drulák dal rozhovor do Echa. O Člověku v tísni povedal, že ide o organizáciu, prostredníctvom ktorej sú šírené americké ľudskoprávne agendy, ktoré vraj nie vždy sú v súlade so záujmami Česka. Ukázal na spojenie neziskoviek typu Člověka v tísni, časti tajných služieb a médií v Česku. V roku 2014 vraj ako námestník ministra zahraničia ovplyvňoval diskusiu o 100 miliónoch korún (v prepočte 4 milióny eur), ktoré mal ČvT získať od MZV, ale začali sa rozosielať listy, ktoré ho diskreditovali. Čo k tomu všetkému povedať?
Čo k tomu povedať? No, pán Drulák síce neobjavil žiadnu Ameriku, ale významnejšie je, že to zaznelo takto verejne. Doteraz to všetko bolo skôr len „verejné tajomstvo“, o ktorom sa smelo len šuškať…
V Egypte vyzvala vláda občanov, aby sa už toľko nemnožili. Vyzerá to žartovne, ale vzhľadom na to, že sme sa už kedysi bavili o nedostatku jedla v tejto severoafrickej krajine, to asi nie sú veľmi žarty. Vzniká nám tam časovaná migračná a humanitárna bomba?
Demografická bomba v Egypte tiká, čo pamätám. Už niekedy pred tridsiatimi rokmi mali spočítané, že mladí budú čo nevidieť tvoriť nadpolovičnú väčšinu spoločnosti a práceschopní dospelí, aj keby mali všetci prácu, nebudú schopní všetky tie deti a navyše ešte starých ľudí jednoducho uživiť. A preto sa – tiež, čo pamätám – egyptská vláda pokúša o kontrolu pôrodnosti, pričom terajšie vládne programy v mnohom evokujú čínsku politiku jedného dieťaťa.
Ale hranica 100 miliónov bola dosiahnutá aj tak, ako teraz oficiálne priznáva tamojší štatistický úrad. Osobne si síce myslím, že mali 100 miliónov už dávno a dopočítali sa k nim až teraz, ale to nič.
Vodiči motorizovaných trojkoliek (tuk-tuk) jazdia v uliciach Káhiry. Zdroj: TASR
Pritom to však nemusí znamenať nejakú novú migračnú hrozbu pre Európu, pretože mnohí Egypťania síce tiež hľadajú prácu v zahraničí, ale až doteraz pred Európou uprednostňovali skôr ropné monarchie Perzského zálivu. A mám napríklad dvoch kamarátov, ktorí ako inžinieri pracujú na plynových rafinériách v Alžírsku… Do Európy zamieri každoročne fakticky „len pár“ Egypťanov, napríklad v porovnaní s migračným prúdom cez Líbyu alebo Balkán sú ich počty zanedbateľné.
A čo viac, nech už si o súčasnej egyptskej vláde myslí kto chce, čo chce, tak rozbieha a tiež aj v praxi spúšťa ambiciózne „zamestnávacie“ programy, Číňania a Rusi v Egypte budujú priemyselné zóny, keby sa podarilo oživiť cestovný ruch z časov najväčšej slávy a navyše ešte podarilo vyriešiť spory o delenie vody v Níle medzi krajiny v jeho povodí, bolo by to z hľadiska práce a perspektív v Egypte ešte nádejnejšie…
Takže áno, majú 100 miliónov obyvateľov, je to celkom určite problém, ale zatiaľ nemusí byť úplne fatálny.
Čo by sme mali v najbližších dňoch sledovať?
Niečo dôležité určite nastane…
