
Cieľom týchto volieb bolo z pohľadu opozičných strán prioritne odstaviť stranu Smer. Podarilo sa to?
Áno, ale malo to z pohľadu tých, ktorí takto uvažovali, nežiaduce vedľajšie účinky. Je otázka, či tieto nie sú príliš veľkou daňou za to, čo primárne sledovali a čo sa im aj podarilo – postaviť Smer na vedľajšiu koľaj.
Aké vedľajšie účinky máte konkrétne na mysli?
Víťazom sa stalo absolútne nepredvídateľné hnutie, pri ktorom sa nedá odhadnúť správanie sa v nastávajúcom období. To myslím nielen globálne, ale predovšetkým v určitých konkrétnych oblastiach, ktoré musí politika vypĺňať a zastrešovať. Tým pádom vlastne vzniká pôda pre nie veľmi stabilnú zostavu, ktorá sa môže vytvoriť zo strán, ktoré sa dostali do parlamentu. Hoci je táto zostava, ktorá má väčšinu a môže vyplniť posty v exekutíve z hľadiska počtu, dostatočne široká, z hľadiska svojho zloženia je veľmi heterogénna. Je otázne, či ľudia reprezentujúci tieto politické subjekty sú dostatočne kvalifikovaní a zdatní, aby dokázali takúto rôznorodú koalíciu usmerňovať a udržať v línii, ktorá umožňuje vládnutie.
Smer už avizoval, že bude tvrdou opozíciou, a podpredseda Richard Raši v rozhovore pre ParlamentnéListy.sk uviedol: „Teraz budeme my im nastavovať zrkadlo. Možno bude ich volebné obdobie kratšie, ako myslia a my sa vrátime posilnení tak, ako to bolo v roku 2012.” Ako hodnotíte tento jeho vcelku odvážny výrok?
Nemyslím si, že sa bude automaticky opakovať scenár z rokov 2010 až 2012. Kto sa na to spolieha, riskuje, že sa môže pomýliť. Odlišnosťou je už existujúca skúsenosť, že sa to už raz odohralo a tí, ktorých sa to týka, sa mohli poučiť a môžu sa chýb vyvarovať. Otázka je, či sú schopní vyvarovať sa chýb koalície z minulosti. To je jeden problém a druhý – Smer už nie je tou stranou, ktorou bol v roku 2012.
Narážate najmä na vývoj posledných dvoch rokov?
Áno. A okrem toho sa mi zdá, že má predovšetkým značné personálne problémy. Scenár ďalšieho vývoja je v tejto chvíli úplne otvorený. Môže sa to vyvíjať ako v roku 2012, ale nemusí. Nie je to automatické opakovanie procesu z minulosti. Teraz treba počkať, aká koalícia sa vytvorí, ako sa dokáže zhodnúť na programových prioritách. Toto všetko sa teraz ťažko dá predvídať a vývoj môže byť aj taký, aj inakší, a podľa toho sa bude dať usudzovať, či bude koalícia stabilná, alebo nestabilná. Ten počet mandátov pre dnešnú opozíciu je taký veľký, že môže vyvažovať riziká spojené s nehomogénnosťou potenciálnej koalície.
Sociológ Pavel Haulík. Zdroj: TASR
Robert Fico, bývalý premiér sa zatiaľ stále ako predseda strany presúva do opozície, ľudia sa pýtajú, či nie je už čas, aby si dal pauzu.
Smer by mal vyskúšať na čele strany niekoho iného ako Robert Fico, zvitalizovalo by to stranu. Robert Fico je ako človek aj ako politik veľmi unavený.
Prekvapením volieb je okrem megaúspechu Igora Matoviča prepad koalície PS-Spolu, ktorá sa veľmi tesne o 0,04 percenta nedostala do parlamentu. Sociálne siete z toho dokonca obviňujú OĽaNO. Aj také názory sú. Čo vy vidíte za neúspechom tejto koalície postavenej na nových tvárach v politike?
Muselo sa s týmto variantom rátať. Nikto nemôže povedať, že je to totálne prekvapenie. Isteže, nebol to najpravdepodobnejší variant. Vyzeralo to, že tá koalícia sa pohybuje medzi ôsmimi a deviatimi percentami a má vstup do parlamentu pokojne možno istý. Ale na druhej strane mali veľmi úzku voličskú základňu, najmä z demografického či geografického pohľadu. Je to strana typicky mestská, oslovuje liberálneho voliča a minimálne oslovuje iné kategórie voličov. Pokiaľ by došlo k presunu v rámci opozičných strán, pokojne sa mohlo stať, čo sa stalo – časť voličov sa priklonila k niečomu inému. A jeden z dôvodov je aj ten, že časť voličov PS-Spolu neskončila v OĽaNO, ale v SaS, lebo mala pocit, že stranu treba zachraňovať. A keďže ten rezervoár hlasov nie je široký, neoslovuje prierezovo širšiu kategóriu voličov, tak sa stalo, čo sa stalo. Určite to prekvapením je, ale nie je to bomba alebo blesk z jasného neba.
Znamená to, že ľudia odmietli nový štýl politiky?
Otázka je, či bol ten nový štýl dostatočne pragmaticky zadefinovaný. Ťažko sa hovorí, že ľudia nechcú nové tváre, lebo nespokojnosť s politikou bola a je veľká. Ak som nespokojný s tým, čo mi politika ponúka, určite poškuľujem po iných tvárach a stranách. Dopyt určite bol, len je otázne, či bola ponuka, ktorá mala ten dopyt vyplniť, dostatočne dobre nastavená. A tam nie je pozitívna odpoveď. Ľudia zrejme čakali niečo iné.
Zdá sa, že ľudí neoslovili ani iné nové zoskupenia ako Dobrá voľba či Vlasť. Nové strany sa stali akoby kameňom úraz týchto volieb.
Áno, lebo voliči, ktorí chceli zmenu, sa s ponukou nestotožnili. Nebola pre nich adekvátna. Nakoniec si títo ľudia vybrali, nechcem povedať že zlatú, ale určite strednú cestu – Igora Matoviča. Ten využil, že ho tie zoskupenia nechceli v istom čase medzi seba prijať a stal sa akoby hromozvodom pre nespokojných voličov, či už tých, ktorí inklinovali k stredopravej opozícii, alebo niektorej z vládnych strán.
Akú úlohu zohrali z vášho pohľadu pri voľbách médiá?
Médiá urobili veľa z hľadiska deštrukcie toho, čo chceli odstaviť na vedľajšiu koľaj. Ale – nedokázali si vybrať z ponuky takú politickú stranu alebo osobnosti, ktoré by nespokojná verejnosť prijala.
Igor Matovič chce zostaviť novú vládu čo najskôr a konajú sa rokovania so zástupcami strán demokratickej opozície. Máte preňho nejaké odporúčanie?
Igor Matovič sa musí rozhodnúť, či chce ústavnú väčšinu, alebo hodnotovo homogénnu koalíciu. Jedno aj druhé sa nedá dať dokopy. Pri veľkej koalícii bude narážať na hodnotové odlišnosti. Ak si vyberie druhú cestu a bude hľadať hodnotovo príbuznejšie subjekty, hrozí mu, že potenciál sa rýchlo vyčerpá, lebo pohybmi, odchodmi, presunmi poslancov sa môže taká koalícia dostať pod hranicu parlamentnej väčšiny. Tu sa musí dobre rozhodnúť, čo bude v priebehu funkčného obdobia životaschopnejšie. A to sa musíme nechať prekvapiť. Príliš veľa otázok je otvorených.
Autor: Lucia Balichová