Násilie od muža zažilo za rok 230-tisíc našich žien. Prijatiu zásadného dokumentu bráni skupina ľudí, ktorí sa hlásia ku katolíckej cirkvi, hovorí šéfka Aliancie žien

0
Ilustračná fotografia (Autor: TASR)

Začnime číslami. Čo hovoria oficiálne štatistiky – koľko je u nás týraných žien, respektíve koľko žien má skúsenosť s fyzickým či psychickým týraním?

Prieskumy sa robia na ženy zažívajúce násilie, nie na “týrané”. Podľa údajov z prieskumu FRA štvrtina žien zažila násilie od bývalého partnera a 12 % od súčasného partnera; násilie od akéhokoľvek muža zažila počas svojho života každá tretia slovenská žena; v priebehu posledného roka zažilo od svojho partnera násilie 12 % žien na Slovensku, čo predstavuje 140 000 žien; násilie od akéhokoľvek muža zažilo v rovnakom období zhruba 230 000 žien.

To sú ale oficiálne čísla, realita je zrejme ešte horšia… Koľko žien má takúto skúsenosť podľa vás naozaj?

Áno, realita je istotne horšia, údaj, ktorý o tom hovorí, je, že každá 3,5. žena raz za život, veľa žien zažíva násilie opakovane a mnohé celý život. K tomu treba pripočítať deti, ktoré vždy zažívajú rovnakú úzkosť ako matka, ide o posttraumatickú stresovú poruchu s možnými následkami na celý život.

Ako sa tieto čísla vyvíjajú v čase? Hovoríme o zhoršujúcom sa trende? Čo je jeho príčinou?

Príčiny na zhoršovanie situácie by sa našli, takže je viac ako možné, že sa tá situácia zhoršuje naozaj. Patrí k nim postavenie žien v spoločnosti, ich zastúpenie  na rozhodujúcich miestach, každý prejav diskriminácie žien, najmä ak sa naň verejne nereaguje, každé poníženie, zosmiešnenie, spochybnenie, nútenie do rodových stereotypov – jednoducho povedané upevňovanie nerovnoprávneho postavenia žien v spoločnosti. K veľmi silným momentom zhoršenia je aj zastavenie ratifikácie Istanbulského dohovoru konzervatívnou cirkvou.

Aké sú najčastejšie príčiny týrania? Alkohol, nevera, obyčajné hádky?

Táto otázka zmiešava jablka s hruškami: Alkohol je len spúšťač, násilný môže byť aj abstinujúci násilník. Nevera? Koho nevera? Povoľuje azda  naša legislatíva násilie v prípade nevery?! Ak by sa čokoľvek riešilo, respektíve „trestalo“ násilím človeka voči človeku, načo by sme mali políciu, prokuratúru, súdy, väznice? Sme azda v období Starého zákona ešte aj v 21. storočí? Čo sú to obyčajné hádky? Hádka kultivovane vedená je naopak prostriedkom obohatenia vlastného názoru každého účastníka hádky.  Hádka predpokladá, že sa dohadujú DVAJA na rovnocennej úrovni. Násilie nastáva vtedy, keď JEDEN má vyššie postavenie, väčšiu moc akéhokoľvek druhu a potrebuje túto situáciu zneužívať, čo sa, samozrejme, deje najmä vo vzťahoch, kde sa snažia konzervovať rodové stereotypy, napr. že žena patrí do kuchyne a k deťom, nepotrebuje sa vzdelať, rozhodovať o sebe a svojej spoločnosti, zastupovať iných ľudí, a podobne.

A tými príčinami teda sú…

Hlavnou, skutočnou a nemennou príčinou násilia na ženách je ich nerovnocenné postavenie voči mužom a presvedčenie mužov,  že si násilie môžu dovoliť, lebo je ešte stále spoločensky tolerované ako v období, keď ženy nemali volebné právo, vzdelanie, vlastný príjem.

Týrané ženy bojujú aj s predsudkami, okolie im neverí. Čo je podľa vás pre ne najdôležitejšie, ako by mali postupovať, aby sa ich situácia zlepšila?

Okolie by malo byť poučené, kontinuálne vzdelávané a pravidelne podporené postojom najvyšších politických predstaviteľov. Ženy by mali kontaktovať odbornú pomoc.

Aký typ žien sa na vás obracia o pomoc?

Ženy zažívajúce nielen fyzické, ale aj ekonomické, sociálne, sexuálne, inštitucionálne a, samozrejme, psychické násilie – prítomné, samozrejme, v každom z menovaných. Samostatnou podobou násilia je postseparačné násilie od bývalého blízkeho muža.

Z akých regiónov? Dá sa povedať nejaký vzorec rodiny, kde dochádza k týraniu? Je to napríklad skôr dedinské prostredie, ženy nad 40 rokov? Dá sa to takto nejako charakterizovať?

Veľmi často sa dá vysledovať prostredie  so stereotypnými predstavami o povinnostiach žien a právach mužov, tzv. rodové stereotypy.

Akým spôsobom pomáhate ženám, ktoré sa na vás obrátia? Ide len o psychologickú pomoc či aj niektoré konkrétne legislatívne kroky?

Podpora, poradenstvo, pomoc, všetky druhy.

Slovensko je jednou z mála európskych krajín, ktoré stále neratifikovali Istanbulský dohovor. O čo v tomto dohovore ide a prečo je pre nás dôležitý?

Dohovor vytvorila skupina odborníčok a  odborníkov, ktorí poznajú realitu, majú prax, právne a iné vzdelanie. Istanbulský dohovor je mimoriadne komplexný materiál, ktorý presne pomenováva príčiny, prejavy a následky násilia v intímnych vzťahoch a podáva jasné riešenia na jeho potláčanie a prevenciu. Zakazuje mediáciu – v prípade trestných činov nemá miesto vyjednávanie, zakazuje nútenie detí do kontaktu s násilníkom. Je toho veľa a všetko sú to veľmi potrebné a praktické opatrenia. Obsahuje kontrolu dodržiavania komisiou GREVIA a zaväzuje štát na financovanie opatrení.

A dôvod, prečo sme ho ešte neratifikovali?

Skupinka ľudí, ktorí sa hlásia ku katolíckej cirkvi, nachádza vo formuláciách Istanbulu veci, ktorým nerozumie a nevie si ich predstaviť. Nechápu rozdiel medzi rodom a pohlavím človeka, stavajú sa proti ľudským právam, neuznávajú rovnoprávnosť mužov a žien, žiadajú právo trestať deti podľa uváženia, presadzujú názory typu aj násilník je dobrý otec. Upozorňujeme, že dieťa vždy prežíva násilie, ktoré zažíva matka presne tak, ako ho zažíva ona sama, čo sú výsledky psychologických štúdií mnohých odborníkov a odborníčok. Napriek tomu je nútené dokonca s policajnou asistenciou k pravidelným stretnutiam s násilným otcom, prípadne je matka pokutovaná, že „nepripravila dieťa na styk s otcom“ alebo ho proti otcovi štve. Opak je pravdou, veľmi veľa žien zotrváva s násilníkom v paradoxnej predstave, že nemôže „dieťaťu brať otca“, čo im deti neskôr vyčítajú. Z pochopiteľných dôvodov – život s násilím sa prirovnáva k situácii frontových vojakov, väzňom koncentračných táborov, obetiam únosov a náboženských siekt.

Ak by sme Istanbulský dohovor ratifikovali – ako by to zmenilo situáciu? V čom by bol rozdiel oproti dnešnému stavu?

Keď dohovor neratifikujeme, vyčleňujeme sa zo skupiny progresívnych európskych krajín, ktoré nemajú problém hlásiť sa verejne k rodovej rovnosti. Nemôžeme súčasne chcieť byť v jadre EÚ a neratifikovať ľudskoprávny dokument.

Posledný vývoj v tejto oblasti je taký, že ministerstvo spravodlivosti má hľadať dialóg s oponentmi a tento dialóg má potom formovať aj postoj vlády. Je to správne uvažovanie?

Skúšali sme to na rôznych úrovniach pri mnohých príležitostiach. Lenže takzvaní oponenti nie sú partnermi na rovnakej odbornej úrovni a ani zďaleka nie sú zástupcami takej veľkej spoločenskej skupiny, za akých sa vydávajú. Napriek tomu by sme radi a rady prispeli k ich vzdelaniu o problematike, ktorú omylne nazývajú ideológiou. Ide o deficity celých storočí.

Máte pocit, že vláda chce s týmto problémom naozaj pracovať?

Momentálne sa Istanbul stáva zrejme komoditou v obchode medzi jednotlivými ministerstvami, respektíve koaličnými stranami ako niečo, čo však nemá vysokú cenu. Samozrejme, opak je pravdou. Ak dnes dopustíme násilie na ženách, ktoré násilie dopustíme zajtra a ktoré budúci týždeň?

Spomínali ste, že proti ratifikácii sa postavila cirkev, ďalej aj Aliancia za rodinu. Prekáža im preambula, to, že Istanbulský dohovor je podľa nich plný ideologických pojmov ako je rod, rodová identita, rodový stereotyp. Ideológia o tom, že rod je iba sociálny konštrukt či súbor rolí, ktorý nemá nič s pohlavím, nebude fungovať. Ako sa pozeráte na tieto argumenty?

Problematika rodovej rovnosti a  postavenia žien v spoločnosti nie je ideológia. Veci, ktoré títo ľudia napádajú, lebo im nerozumejú, sú len pomenovaním reality a nie sú v žiadnom prípade „konštruktom“.

Čo teraz? Ako chcete v tejto situácii postupovať? Neuvažujete napríklad o petícii za vypísanie referenda, ktoré by vládu prinútili dohovor ratifikovať?

Myslím, že treba ľudí upozorniť, že sme ťahaní o dve storočia dozadu a nechať vyjadriť sa aj iných občanov a občianky rovnako, ako sa tu môžu vyjadrovať skupiny ako cirkev, rôzne spolky, organizácie a podobne.

- Reklama -