Dnes si pripomíname vstup vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968 na územie bývalého Československa. Slováci a Česi na tieto udalosti nespomínajú v najlepšom. Ako ich hodnotí hodnotí dnešné vedenie Ruskej federácie?
Udalosti v auguste 1968 boli dramatickým obdobím v histórii Československa. Chcel by som podotknúť, že to nebol „vstup sovietskych vojsk,“ ale medzinárodná vojenská operácia Dunaj, ktorú uskutočnili členské štáty Varšavskej zmluvy. Predchádzalo jej niekoľko kôl rokovaní s československým vedením v Moskve a v Čiernej nad Tisou. Na základe výsledkov týchto rokovaní bolo prijaté kolektívne rozhodnutie o vstupe medzinárodných vojsk.
August 1968 sa v Sovietskom zväze vnímal nejednoznačne. Ako viete, na Červenom námestí vystúpila s protestom skupina disidentov. Niektorí poprední predstavitelia tvorivej inteligencie, medzi nimi známy básnik Jevgenij Jevtušenko, napísali sovietskemu vedeniu listy, v ktorých odsúdili túto akciu, prípadne na protest proti potlačeniu Pražskej jari vytvorili umelecké diela.
Michail Gorbačov, strojca „prestavby“ (demokratických zmien) v Sovietskom zväze, neraz hovoril, že bola do značnej miery inšpirovaná Pražskou jarou, ktorej základnou myšlienkou bolo vytvorenie socializmu „s ľudskou tvárou“. M. Gorbačov sa blízko stýkal so svojím spolužiakom z Právnickej fakulty Moskovskej štátnej univerzity M. V. Lomonosova Zdeňkom Mlynářom, straníckym činiteľom a aktívnym účastníkom zmien v Československu v roku 1968.
Moderné Rusko bezpochyby odsudzuje neoprávnené kroky sovietskeho vedenia v tých rokoch. O tomto sa hovorí v preambule Zmluvy o priateľských vzťahoch a spolupráci medzi Ruskou federáciou a Slovenskou republikou, ktorú v auguste 1993 podpísal v Bratislave prezident Ruskej federácie Boris Jeľcin a prezident Slovenskej republiky Michal Kováč. Prezident Ruskej federácie Vladimír Putin počas svojej návštevy Prahy v roku 2006 tiež hovoril o morálnej (nie právnej) zodpovednosti našej krajiny za účasť v uvedenej operácii Varšavskej zmluvy. Naša pozícia veľakrát oficiálne odznela aj z úst ministrov zahraničných vecí.
V roku 2018 si pripomenieme päťdesiate výročie udalostí roku 1968. Je dôležité, aby sa história pri spomienke na tieto dramatické udalosti nestala nástrojom na vyrovnávanie politických účtov, aby sa neeskalovali vášne, ale, naopak, aby sme sa spoločne poučili z minulosti a pohli sa dopredu, vytvárajúc v Európe vzťahy založené na dôvere, vzájomnom rešpekte a vzájomnom zohľadňovaní záujmov. Som presvedčený, že práve objektívna historická pravda bez ideologických prímesí a konjunkturálnych politických akcentov vytvára čestnejšie a pevnejšie vzťahy medzi štátmi a ich predstaviteľmi. Verím, že pre takýto rozvoj vzťahov existujú všetky potrebné predpoklady. Najdôležitejšie je želanie rozvíjať ich v záujme všetkých našich i vašich občanov.
Sovietske tanky na Námestí SNP v Bratislave 21. augusta 1968. Zdroj: TASR
Ako hodnotíte vzťahy Ruskej federácie s krajinami bývalého „socialistického tábora“ za posledné štvrťstoročie od vzniku nezávislého Ruska?
Okrem niekoľkých výnimiek dnes väčšina krajín bývalého „socialistického tábora“ patrí medzi členov Európskej únie a NATO. Myslím si, že nikto nepochybuje, že NATO je vojensko-politická organizácia, a tí, čo do nej vstupovali, si uvedomovali, že to nie je humanitárna organizácia, ale vojenský blok, ktorý neustále v minulosti prejavoval a aj dnes prejavuje svoje zameranie na posilňovanie vojenskej aktivity a bojovej sily najmä po obvode hraníc Ruskej federácie.
Takýto vývoj, prirodzene, nezlepšuje vzťahy medzi Ruskom a členskými štátmi bloku, ale, naopak, vnáša do nich podozrievavosť a napätie. Perspektívy týchto vzťahov sa navyše zužujú v dôsledku roztočenej špirály sankcií, ktorá je nevýhodná pre Rusko, ale aj pre samotnú Európsku úniu, v dôsledku politizácie našej spolupráce v sfére ekonomiky a energetiky. Vidíme v tom prejav nekalej konkurencie. Z nášho hľadiska, zvlášť ak porovnávame úroveň nášho vzájomného pôsobenia s tým, čo bolo ešte pred niekoľkými rokmi v najrozmanitejších sférach, nehovoriac o tom, čo bolo pred dvadsiatimi piatimi rokmi, je vidieť povážlivý úpadok, ku ktorému nedošlo z našej iniciatívy.
Rozvoju vzájomných vzťahov prekáža aj absurdné obviňovanie Ruska zo snahy rozbiť jednotu Európy. Cieľom dnešnej intenzívnej propagandistickej kampane je namiesto kritickej analýzy toho, čo sa deje vnútri Európskej únie, ktorá prežíva systémovú krízu, zvaliť vinu za svoje vlastné problémy a chyby na niekoho iného. Myslím si, že v dôsledku tohto prístupu problémy a chyby Bruselu nijako neubudnú.
Rusko vždy malo a bude mať praktický záujem na tom, aby Európska únia bola silná a nezávislá, schopná samostatne určovať svoje zahraničnopolitické a ekonomické priority bez našepkávania zvonku. Mnohokrát sme hovorili, že Rusko potrebuje silného a nezávislého partnera v podobe Európskej únie, a Európska únia zasa silného partnera v podobe Ruska. Je v tom jasná logika. Verím, že zdravo uvažujúce sily v Európskej únii sa vrátia k normalizácii vzťahov s Ruskom.
Poďme však naspäť k východoeurópskym krajinám.
Chcem povedať, že niektoré z nich, ako napríklad Poľsko, si vybrali líniu demontáže všetkého konštruktívneho a spájajúceho naše národy. Pod zámienkou „dekomunizácie“ sa tam napríklad rozpútala kampaň za odstránenie pamätníkov, symbolizujúcich boj proti fašizmu. Vo Varšave pritom ani netaja, že hlavný úder mieri na pamätné objekty postavené na počesť hrdinstva Červenej armády, ktorá oslobodila krajinu od nacistického útlaku a poľský národ zachránila pred úplným vyhladením.
Tento „boj“ je v plnom súzvuku s neonacistickým šialenstvom na Ukrajine, na ktoré sa Európska únia díva veľmi pokojne. K tomu treba dodať, že nedávno hlavný stan NATO vydal internetovú filmovú príručku pre partizánov s názvom Lesní bratia: boj o Pobaltie. Film glorifikuje zločiny prisluhovačov nacizmu, ktorí masovo vraždili civilné obyvateľstvo po roku 1945. Pripomeniem, že členské krajiny NATO podpísali medzinárodnú Konvenciu o likvidácii všetkých foriem rasovej diskriminácie. V nej sa zaviazali, že budú „odsudzovať akúkoľvek propagandu a všetky organizácie, ktoré sú založené na myšlienkach rasovej nadradenosti, alebo ktoré sa ju pokúšajú ospravedlniť.“ Z toho bezprostredne vyplýva, že heroizácia bývalých esesákov a ich prisluhovačov, ktorí kynožili civilné obyvateľstvo v pobaltských krajinách, nie je ničím iným, ako propagandou myšlienok rasizmu a výsmechom pamiatky obetí.
Myslím si, že treba pozorne počúvať tých, ktorí hovoria, že to môže viesť k rehabilitácii Hitlera a jeho nasledovníkov. Čím sa takýto vývoj môže skončiť pre Európu a pre celé ľudstvo, vieme z histórie druhej svetovej vojny.
Aký je súčasný stav vzťahov medzi Ruskom a Slovenskom?
Ak máme hovoriť o našich vzájomných vzťahov so Slovenskom, celkove ich hodnotíme pozitívne. Udržuje sa pravidelný politický dialóg na najvyššej a vysokej úrovni. V minulom roku sa uskutočnili stretnutia a rozhovory slovenského premiéra Roberta Fica s ruským prezidentom Vladimírom Putinom. Minister zahraničných vecí Ruskej federácie Sergej Lavrov pravidelne komunikuje so svojím slovenským kolegom Miroslavom Lajčákom.
Existuje aj spolupráca medzi parlamentmi. V máji delegácia Štátnej dumy Ruskej federácie navštívila Bratislavu a v júli bola skupina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky v Moskve a Volgograde. Okrem toho sa veľmi aktívne rozvíjajú vzťahy medzi regiónmi, ale aj kontakty v oblasti kultúry a vzdelávania.
Mimoriadne sme vďační slovenskému vedeniu a ľudu za starostlivosť o pamätníky a hroby sovietskych vojakov, ktorí obetovali životy za oslobodenie Európy od nacizmu. Máme spoločný pohľad na históriu a význam veľkého Víťazstva. V Rusku sa to hodnotí veľmi vysoko.
Obchodná a ekonomická spolupráca medzi našimi krajinami postupne napreduje. Funguje Medzivládna komisia pre hospodársku a vedecko-technickú spoluprácu. V tomto roku sa bude v Bratislave konať zasadnutie jej pracovnej skupiny pre cestovný ruch. V máji budúceho roku zasa bude pravidelné zasadnutie samotnej komisie.
Ako vidíte, vzťahy Ruska s krajinami východnej Európy sú veľmi rôzne. Chcem však poznamenať, že z našej strany máme záujem na budovaní konštruktívnej, stabilnej a predpovedateľnej spolupráce s krajinami Európskej únie, založené na princípoch rovnoprávnosti a vzájomného rešpektovania záujmov. Jednou z našich strategických úloh vo vzťahoch s EÚ je vytváranie spoločného ekonomického priestoru od Atlantiku až po Tichý oceán na základe harmonizácie a skĺbenia procesov európskej a euroázijskej spolupráce, čo umožní nepripustiť, aby sa na európskom kontinente objavili deliace čiary. Vychádzame z toho, že je to výhodné aj pre našich európskych partnerov.
Veľvyslanec Ruskej federácie na Slovensku Alexej Leonidovič Fedotov. Zdroj: Vladimír Bačišin
Závisia vzťahy s krajinami strednej a východnej Európy od postojov Európskej únie a NATO, alebo existujú špecifické prístupy?
Samozrejme, že členstvo krajín strednej a východnej Európy v EÚ a NATO nemôže nevplývať na ich vzťahy s Ruskom, už len vzhľadom na záväzky, ktoré tieto krajiny prijali pri vstupe do týchto organizácií. O Európskej únii som sa už zmienil.
Od samého počiatku rozširovanie NATO na východ alebo v hocijakom inom smere vyvolávalo a vyvoláva znepokojenie Ruska z hľadiska celoeurópskej bezpečnosti, ako aj z hľadiska bezpečnosti Ruska. Koncom deväťdesiatych rokov lídri krajín Európy, USA a Kanady deklarovali princíp nedeliteľnosti bezpečnosti. Vyhlásili, že bezpečnosť môže byť len spoločná. Mali pri tom na mysli, že nikto nebude podnikať kroky, ktoré budú oslabovať bezpečnosť iných. Podporili sme tento princíp. Je zafixovaný v dokumentoch Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe a v dokumentoch stretnutí Rady Rusko – NATO na najvyššej úrovni. Lenže jeho predpokladom nie je ani zachovanie vojensko-politických blokov, ani ich rozširovanie, ale vypracovanie spoločnej právnej základne a krokov, ktoré sú potrebné na zvyšovanie úrovne spomínanej nedeliteľnej bezpečnosti pre absolútne všetky krajiny existujúce v euroázijskom priestore od Atlantiku až po Tichý oceán.
Nedávne prijatie Čiernej hory za člena NATO, ako aj „vlny“ rozširovania aliancie v posledných pätnástich rokoch však ukazujú, že NATO v praxi nedodržiava princíp zabezpečenia spoločnej a rovnakej bezpečnosti na kontinente. V skutočnosti, keď sme navrhli uzavrieť dohodu o európskej bezpečnosti, ktorá by v právnej forme zakotvovala garancie nedeliteľnosti bezpečnosti, NATO to odmietlo a vysvetlilo, že právne garancie je schopné poskytnúť len tým, čo vstúpia do tejto aliancie.
Každé vojenské rozhodnutie NATO preto sami vyhodnocujeme a prijímame rozhodnutia, ktoré nám umožňujú brániť naše národné záujmy.
Ako vnímate prístupy a postoje krajín strednej a východnej Európy k sankciám voči Ruskej federácii?
Rozhodnutie Bruselu opäť predĺžiť reštriktívne opatrenia proti Rusku nás nevyvádza z rovnováhy. Či zodpovedá záujmom každej z týchto krajín, to nech posúdia tamojšie podnikateľské kruhy a obyvateľstvo. Vieme o „špecifickej“ pozícii slovenského premiéra Roberta Fica, ktorý často a verejne hovorí o nezmyselnosti sankcií rovnako, ako mnohí ďalší vedúci predstavitelia krajín Európskej únie.
Chcem len poznamenať, že podľa údajov Rakúskeho ústavu pre hospodársky výskum (WIFO) „sankčná vojna“ s Moskvou priniesla Európskej únii kolosálne straty – zhruba 100 miliárd dolárov. To, že dnes Európska únia nielen umelo obmedzuje, ale sankciami v podstate zmrazuje našu hospodársku a politickú spoluprácu, to je už pre všetkých očividný fakt. Berieme to do úvahy v našich dnešných rozhodnutiach a plánoch do budúcna. Dúfame, že keď prejde toto pre Európu ťažké obdobie, budeme ešte schopní začať obnovovať väzby v takom rozsahu a s takou rýchlosťou, aké budú pre nás a našich partnerov prijateľné, a v tom ekonomickom priestore, ktorý zostane pre spoluprácu našej krajiny s Európskou úniou.
Pri tom všetkom európske reštriktívne opatrenia majú aj pozitívny efekt pre našu ekonomiku, ktorá sa adaptuje na režim obmedzení a znižuje podiel Európskej únie vo finančnej, hospodárskej a technologickej sfére. Sankcie Európskej únie sa fakticky stali spúšťačom na urýchlenie štrukturálnych zmien v našej ekonomike a na rozvoj všetkých odvetví hospodárstva vrátane poľnohospodárstva. Vytvárajú sa podmienky pre novú konkurenciu. Dnes ruské firmy aktívne obsadzujú na trhu Euroázijskej ekonomickej únie ten priestor, na ktorom boli kedysi iba výrobcovia z Európskej únie, širšie pôsobia v rámci neformálneho združenia BRICS (Brazília, Rusko, India, Čína a Južná Afrika), ale aj v ázijsko-tichomorskom regióne.
Keď sa pravidelne stretávam s predstaviteľmi slovenských podnikateľských kruhov, dozvedám sa o ich záujme na rozširovaní obchodných a ekonomických väzieb, o realizácii spoločných projektov s ruskými partnermi. Myslím si, že taká istá situácia panuje vo väčšine ostatných krajín Európskej únie. Je načase, aby politici začali počúvať tých, ktorí sa zaoberajú reálnou ekonomikou a vytvárajú hrubý domáci produkt jednotlivých štátov.
Ako hodnotíte vzájomné rusko-slovenské vzťahy v oblasti kultúry a vzdelávania?
Rusko-slovenské vzťahy sa v kultúrnej a humanitárnej sfére rozvíjajú veľmi aktívne a v mnohých smeroch.
Záujem o ruskú kultúru je na Slovensku bez zveličovania kolosálny. Veľkú úlohu tu hrá duchovná a jazyková blízkosť našich národov, spoločné etnicko-kultúrne slovanské korene, významné stránky spoločnej histórie. Práve preto si kultúrne väzby našich krajín zachovávajú dobrú dynamiku. Na legislatívnej úrovni ich upravuje medzirezortný Program spolupráce v oblasti kultúry na roky 2013 – 2017. V rámci neho sa realizovalo množstvo pozoruhodných projektov, medzi ktorými treba vyzdvihnúť Dni Ruska na Slovensku v októbri 2016. Na jeseň tohto roku plánujeme zorganizovať na Slovensku Dni ruského filmu s účasťou významných predstaviteľov filmového umenia.
Vari najdôstojnejšie je zastúpená oblasť hudby. Máme celé spektrum štátnych aj súkromných projektov v rámci rôznych hudobných žánrov – od klasiky cez džez a súčasné ľudové piesne až po hard rock, čo odzrkadľuje rôznorodé záujmy ruského a slovenského publika. V máji tohto roku sa konalo už tradične úspešné turné Akademického súboru piesní a tancov Ruskej armády A. V. Alexandrova, ktoré bolo prvým po minuloročnej tragédii, keď v leteckej katastrofe zahynula veľká časť kolektívu.
Na veľmi dobrej úrovni je spolupráca vo výmene výstav. Zvláštne miesto zastáva tematika Víťazstva a oslobodenia Slovenska od fašizmu. K 72. výročiu víťazstva nad fašizmom sme spolu so slovenskými a českými kolegami pripravili výstavu Od Stalingradu po Bratislavu, ktorá bola slávnostne otvorená v apríli tohto roku v Univerzitnej knižnici v Bratislave. Samostatnou témou je knižná kultúra. Už po niekoľký raz sa budú prezentovať ruské knihy v rámci bratislavského veľtrhu Bibliotéka/ Pedagogika 2017. V rámci neho sa bude konať 3. Medzinárodné fórum rusistov.
Čo ponúka Rusko v sfére vzdelávania v oblasti vysokoškolského štúdia slovenským záujemcom?
Spolupráca v sfére vzdelávania sa vyvíja veľmi progresívne. Medzi slovenskou mládežou je stále veľký záujem o štúdium v Rusku, ročne ide až o sto štipendijných pobytov. Veľmi žiadané je najmä štúdium na Moskovskom štátnom inštitúte medzinárodných vzťahov (MGIMO), ktorý pripravuje odborníkov v rôznych oblastiach medzinárodných vzťahov, ale aj na Ruskej univerzite priateľstva národov. V apríli 2017 bol podpísaný dodatok k medzirezortnej dohode z roku 2006, podľa ktorého bude mať dvesto slovenských študentov možnosť v najbližších pätnástich rokoch študovať na ruských vysokých školách v odboroch, ktoré sú spojené s jadrovou fyzikou.
Aktívne sa rozvíja spolupráca medzi vysokými školami. Existuje celkom 93 dohôd o spolupráci a ich počet sa neustále zvyšuje, stúpa intenzita výmenných pobytov medzi školami, na slovenských gymnáziách fungujú rusko-slovenské bilingválne sekcie. V tomto roku boli slovenskí žiaci v jazykových táboroch v Astracháne a Voroneži.
Vo verejnosti ešte aj dnes často prevláda porovnávanie Ruskej federácie so Sovietskym zväzom. Aká je podľa vášho názoru príčina?
Tak sa mi zdá, že hlavná príčina tkvie v ruských úspechoch, v realizovaní nezávislej zahraničnej politiky, v upevnení pozície Ruska na medzinárodnej scéne. Boli sme schopní obnovy po zložitom období deväťdesiatych rokoch a nabrali silu vo všetkých oblastiach, čo podnietilo niektorých západných kolegov, ktorí zostali po rozpade Sovietskeho zväzu bez „potenciálneho protivníka“, aby znovu nafukovali mýtus o „impériu zla“, využívajúc tradičnú rétoriku „studenej vojny“, zameranú tentokrát proti modernému Rusku. Potrebovali obnoviť obraz „nepriateľa“, veľmi veľkého a hrôzostrašného, aby zdôvodnili existenciu NATO a zvyšovanie vojenských výdavkov. Takýto obraz sa veľmi usilovne snaží vybudovať propagandistický mainstream, a treba povedať, že slovenské médiá za lídrami v tejto oblasti príliš nezaostávajú.
Dnes je Rusko demokratickým právnym štátom, ktorý je otvorený pre spoluprácu s celým svetom. Čo sa týka demokracie v informačnej sfére, demokratických volieb a činnosti politických strán alebo dodržiavania základných občianskych slobôd a práv, mnohí západní partneri by si mohli brať príklad práve z Ruska. Z historického hľadiska treba pochopiť, že náš ľud čerpá silu z nesmierne bohatej kultúry a tisícročnej histórie, z ktorej trvanie Sovietskeho zväzu zabralo len niečo vyše 70 rokov.
Práve preto ako suverénny a nezávislý štát, dosahujúci hmatateľné výsledky, budeme vždy dôsledne a výlučne v rámci medzinárodného práva brániť svoje národné, zahraničnopolitické a ekonomické priority, či sa to niekomu páči alebo nie.
