nedeľa, 20 júna, 2021
30.8 C
Bratislava
Úvod Aréna Keď raz praskne investičný dlh v sieťových odvetviach, zaplatíme ho všetci, hovorí odborník

Keď raz praskne investičný dlh v sieťových odvetviach, zaplatíme ho všetci, hovorí odborník

Aký zmysel má regulácia sieťových alebo aj iných monopolných odvetví ekonomiky z hľadiska bežného spotrebiteľa?
 
Za normálnych okolností, keď funguje trh, regulácia nie je potrebná, lebo na trhu je viacero firiem ponúkajúcich rovnaké tovary alebo služby. Trh je schopný vygenerovať optimálnu cenu. V prípade sieťových odvetví je zásadným problémom, že napríklad pri zemnom plyne alebo elektrickej energii  z ekonomického hľadiska nemá zmysel, aby existovali dve alebo tri, či štyri sústavy prenosu energií. Existuje len jedna rozvodná sieť elektrickej energie, jeden plynovod a jeden ropovod.
 
Za týchto okolností v trhovej ekonomike má každý tendenciu zvyšovať zisk. Pretože neexistuje prirodzený mechanizmus korekcie ceny, je potrebná regulácia.
 
Čo je podľa mňa ešte dôležitejšie ako korekcia ceny, je to, že v prípade neexistencie konkurencie pôsobí negatívne na podnikateľský subjekt v sieťovom odvetví aj to, že sa nemusí usilovať o inovácie. Môže ho to dostať do takého stavu, že sa prestane rozvíjať.
 
Je názor, že monopoly sú vypasené kocúry, odôvodnený?
 
Veľmi sa mi páči myšlienka klasickej ekonómie, že existuje niečo ako zisk, a existuje niečo ako renta. (Renta je dôchodok, najmä trvalý, získavaný bez vlastnej ekonomickej činnosti, bezprácne, najmä z investovaného kapitálu, teda je to trvalý dôchodok z majetku. – pozn. aut.)
 
Je to stály výnos len z toho dôvodu, že existujem. V prípade existencie hospodárskej súťaže podnik dosahuje len zisk. V prípade neexistencie konkurencie môže podnik dosahovať nielen zisk, ale vyberať aj rentu. Je to dôsledok monopolného postavenia podniku.
 
Zmyslom Úradu pre reguláciu sieťových odvetví je zabrániť, aby si podnik vyberal rentu. Z hľadiska ekonomickej teórie to má byť tak, že úrad sa má starať o to, aby podnik nevyberal rentu, ale aby dosahoval prirodzený zisk, ktorý je vyvážený pridanou hodnotou pre zákazníka.
 
 
Zmyslom ÚRSO je podľa Legényho zabrániť, aby si podnik vyberal rentu. Zdroj: TASR
 
Štátne alebo verejné úrady môžu pracovať buď pre investorov a ich podniky, alebo pre spotrebiteľa. Kedy je to optimálne?
 
Optimálne je to vtedy, ak dosahujeme to, čomu sa hovorí verejný záujem. Úrad pre reguláciu sieťových odvetví by mal v zásade pracovať vo verejnom záujme. Mal by hľadať rovnováhu medzi spotrebiteľom a podnikateľom. Nemal by robiť to, že pre politické ciele sa tlačia ceny dole.
 
Pretože podnikateľské subjekty chcú dosiahnuť zisk a regulačný úrad im to nemôže zakázať.
 
Ak sa ceny tlačia dole, tak podnik zákonite určité veci musí zanedbávať, napríklad údržbu. Podnikanie môže prestať byť udržateľné. Môže sa nazhromaždiť niečo, čomu sa hovorí investičný dlh. Raz, keď to praskne, tak to bude musieť niekto zaplatiť. V sieťových odvetviach to obvykle býva štát, teda občania.
 
Kde môže v energetickom odvetví vznikať investičný dlh?
 
Príkladom môže byť plynárenstvo. V súčasnosti máme niečo cez 33 000 kilometrov sietí, ktorými sa rozvádza zemný plyn ku konečným spotrebiteľom. Tempo obnovy týchto sietí, podľa toho ako to vykazuje plynárenský priemysel, je v posledných desiatich rokoch 100 až 150 kilometrov ročne. To znamená, že sieť sa obnoví za 150 až 300 rokov.
 
Životnosť plastovej rúry je maximálne 100 rokov, teda raz prídeme do bodu, keď celá sieť bude v kritickom stave. Nebude schopná prevádzky. Potom nebude ročne stačiť obnoviť sto kilometrov. V jeden moment bude treba naraz obnoviť 10 000, 12 000 alebo 15 000 kilometrov siete, čo je fyzicky aj ekonomicky nemožné.
 
K veľkému nárastu dĺžky siete prišlo po roku 1994. Dôvodom bol politický tlak. Kandidáti na funkciu starostov mohli prisľúbiť pri voľbách, že jeho voliči budú pripojení na rozvod zemného plynu.
 
Dnes po viac ako dvadsiatich rokoch je situácia nasledovná: obyvatelia na vidieku majú pripojenie na zemný plyn, majú plynové kotly, ale kúria drevom. Slovenský plynárenský priemysel musí tieto siete udržiavať, keďže cez niektoré z nich prepravuje minimálne množstvo plynu, nemá z nich však fakticky nič.
 
Časť plynárenských rozvodných sietí neslúži primerane svojmu účelu. To zaťažuje klientov, ktorí sú v mestách a nemajú na výber nič iné ako zemný plyn.
 
Jednotlivé byty nemôžu mať osobitné komíny k sporákom na drevo. Nedostatočné využívanie časti plynárenských rozvodných sietí, má vplyv na celú ekonomiku odvetvia a ceny zemného plynu pre konečných spotrebiteľov.
 
 
Zamestnanec kráča v areáli zásobníka plynu (ilustračné foto). Zdroj: TASR
 
Je tento problém aj vo vodárenstve?
 
Vo vodárenstve tento problém vznikol, keď sa objavili fondy Európskej únie. Problém je v tom, že keď dostanete dotáciu, tak musíte uvažovať racionálne. Dostanete dotáciu na postavenie nových vodovodov alebo kanalizácie, ale náklady na ich prevádzku si musíte platiť sami.
 
Na Slovensku sme stavali kanalizačné siete v oblastiach s veľmi nízkou hustotou obyvateľstva. V kanalizácii sú tam veľmi malé objemy odkanalizovanej vody. Znamená to, že neprimerane pribúdali kilometre sietí, ktoré sú nevyťažené.  
 
Práve teraz vznikli problémy s cenami vodného a stočného spojené podľa môjho názoru s prvými projektmi z programu ISPA zo začiatku deväťdesiatych rokov, ktoré sa dostali do veku, keď potrebujú významnejšie opravy.
 
ISPA bol podporný mechanizmus na infraštruktúrne projekty v rámci tzv. predvstupových fondov pred naším vstupom do EÚ.
 
Aké to má dôsledky? Môže spotrebiteľ vôbec na takéto problémy reagovať?
 
V prípade vodárenských spoločností sa napríklad stalo to, čo nikto nepredpokladal.
 
V projektoch sa počítalo, že sa pripoja skoro všetci obyvatelia. Keď boli siete dobudované, ľuďom povedali, aby sa pripojili. Prišlo na lámanie chleba… Množstvo ľudí bolo ochotných sa pripojiť na vodovod, ale nie na kanalizáciu.
 
Z Kohézneho fondu sa napríklad financovala prípojka na vzdialenosť približne len na sedem metrov od hlavného potrubia, ostatnú časť si musel uhradiť konečný užívateľ. Preto sa niektorí ľudia nepripojili. Nemali na to peniaze.
 
Dnes v niektorých obciach existuje kanalizácia, ku ktorej nie sú pripojení všetci obyvatelia. Keď sa aj pripojili, tak niektorí používajú vodu z vlastnej studne, a vodovod vodárenskej spoločnosti slúži niečo ako záložný zdroj.  
 
Pre mnohé vodárenské spoločnosti je takáto nefakturovaná voda problém. Preto bola napríklad v médiách kampaň, ktorej nosnou myšlienkou bola veta Pite vodu z vodovodu.
 
Množstvo vody, ktoré obyvateľstvo vypije z nakúpených nápojov v balených fľašiach, sa musí zákonite dostať do kanalizácie a zaťažiť vodárne nákladmi za jej čistenie. Ale táto voda nie je fakturovaná, lebo nie je meraná, teda spotreba tejto vody nepodporuje rozvoj infraštruktúry, lebo negeneruje príjmy.
 
Ako by mohla vyzerať ideálna regulácia?
 
Nemám rád slovné spojenie regulácia ako taká… Regulácia je vždy súčasťou nejakého systému. Ten sa začína energetickou politikou, pokračuje energetickou stratégiou. Regulácia by mala podporovať určitý strategický cieľ.
 
Stratégia by mala byť súčasťou určitej spoločenskej dohody, ktorá napríklad na úrovni Európskej únie hovorí, že do roku 2050 budeme mať dekarbonizovanú energetiku, bez fosílnych palív, teda na základe obnoviteľných zdrojov. Regulátor by mal v regulácii vytvárať impulzy, aby sa energetický sektor rozvíjal týmto smerom.
 
 
Elektráreň Nováky (ENNO) Zdroj: TASR 
 
Rozhodne by však nemal vytvárať trh, čo je najlepšia charakteristika súčasného stavu.
 
Príkladom vytvárania trhu regulátorom a nie impulzov pre správne smerovanie a rozvoj  bolo riešenie, pri ktorom sa povedalo, že chceme využívať energiu zo Slnka. Úrad pre reguláciu sieťových odvetví schválil výkupnú cenu elektrickej energie vyrobenej v solárnych elektrárňach na úrovni 400 euro za jednu megawatthodinu, keď trhová cena bola  50 až 60 eur. To vyvolalo doslova zlatú slnečnú horúčku.
 
Začali sa stavať solárne elektrárne. V energetickej politike Slovenska sa hovorilo, že solárne elektrárne by mali mať výkon  približne 400 megawatt. Regulátor mal sledovať objem vybudovaných kapacít a včas znížením ceny výstavbu utlmiť.
 
Samotná stanovená cena elektrickej energie vyrobenej  v solárnych elektrárňach bola mimoriadne vysoká. Pri tejto cene mal byť projekt solárnej elektrárne návratný za 15 rokov. Ceny solárnych panelov však rýchlo klesali.
 
Tí, ktorí mali možnosť zabezpečiť si lacné solárne panely, ale aj pripojenie solárnej elektrárne k rozvodnej sieti a mali na to všetky povolenia, mohli predpokladať  rýchlejšiu návratnosť.
 
Pri takom štedrom nastavení vzniklo podhubie pre rôzne nekalé praktiky. Určitú úlohu začali hrať tí, ktorí rozhodovali o pripojení. Vysoká výkupná cena bola určená pre projekty, ktoré majú výkon menej ako jeden megawatt. Preto je napríklad pri jednom meste na juhu Slovenska niekoľko desiatok projektov účelovo vytvorených firiem, ktoré však majú panely v súvislých plochách vedľa seba.
 
Jeden majiteľ alebo skupina majiteľov má niekoľko firiem. Je to ukážka jedného z trikov na našom energetickom trhu majúcich za cieľ využiť nedokonalú, politické ciele sledujúcu reguláciu.  
 
Koncový zákazník musí platiť niečí neprimerane vysoký  zisk a jeho schopnosť využiť medzery v zákonoch a regulácii.
 
Autor: Vladimír Bačišin 

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu

- Reklama -

NAJČÍTANEJŠIE

Slovensko
Pozitívne vzorky 391,325 +28 Dnes Úmrtí 12,492 +6 Dnes Uzdravení 377,950 Infikovaných 883 Last updated: 20. júna 2021 - 21:10 (+02:00)
Koronavírus (COVID-19), súhrn a štatistiky
- Reklama -