Nedávno vzbudila rozruch v určitej časti českej verejnej scény štvordielna relácia Svet podľa Putina známeho režiséra Olivera Stona. Prekvapila vás tá miera nevraživosti, ktorá po jeho odvysielaní od niektorých zaznela? A ako si ju vysvetľujete?
„Televízia Prima reláciou Svet podľa Putina dokázala, že žijeme v slobodnej spoločnosti a nie sme zatiaľ ovládnutí cenzúrou, aj keď som počul mnoho hlasov proti vysielaniu tohto programu…“ citujem z obsiahleho článku Vlastimila Podrackého na serveri Neviditelný pes. Je to dlhý fundovaný článok a vyjadruje do značnej miery aj môj názor. Prvý diel na TV ZOOM vraj sledovalo viac ako 170-tisíc divákov. Koľko divákov potom ešte sériu videlo na internete, neviem. Kto má zdravý rozum, sám si preberie názory prezidenta Putina, rovnako ako názory kancelárky Merkelovej či minulého aj súčasného amerického prezidenta. Propagandu a nepravdy nájdeme u jedných aj u druhých, to patrí k práci politikov.
Tí, ktorí kritizovali uvedenie série, si zrejme prajú zavedenie cenzúry, ktorá spoločnosť ovládala do roku 1989. Ukázalo sa, že v zásade bez efektu. Viera v to, že myšlienky sú pre ľud nebezpečné a nejakí chytráci musia povedať, čo ľudia môžu a čo nesmú vedieť, sa vinie celými dejinami nášho sveta. Keď táto viera získa podobu moci, končia niektorí na hraniciach ako kacíri, iní v lágroch a na popraviskách. Dlhé roky sme mali doma z „piety“ na gombíku ladenia staníc na rozhlasovom prijímači v češtine aj nemčine podarené protektorátne varovanie: Počúvanie cudzieho rozhlasu môže byť trestané väzením aj smrťou. Za minulého režimu mali podobnú úlohu „rušičky“ vysielania Slobodnej Európy. Vrátiť sa do tých aj oných časov väčšina z nás asi nechce. Slobodné prijímanie a šírenie informácií je deklarované v našej ústave (v Listine základných práv a slobôd), a kto koná proti zmyslu tohto dokumentu najvyššej právnej autority, ten by mal za to niesť zodpovednosť.
Prekvapil vás osobne tento projekt v kontexte celej Stonovej filmárskej kariéry? A ako sa na ňu vôbec dívate?
Neprekvapil, Stone je politicky angažovaný filmár s vyhranenými názormi a natočil aj dokumentárne rozhovory s inými kontroverznými politikmi. Séria rozhodne nie je veľký kinematografický počin, ale Stone to určite ako filmársky vrchol svojej dráhy nemyslel.
Takto se na rozhovory díva samotný Oliver Stone:
V oblasti hraného filmu je jedným z najlepších umelcov druhej polovice 20. storočia. To je koniec koncov vyjadrené aj dlhým zoznamom jeho ocenení:
Najlepší adaptovaný scenár – Oscar 1979, najlepší režisér – Oscar 1987 (Čata), 1980 (Narodený 4. júla), najlepší režisér – Zlatý glóbus (1987, 1990, 1992), najlepší scenár – Zlatý glóbus (1979, 1990), cena americkej Asociácie filmových režisérov (1987, 1990) atď.
On pritom nie je salónny intelektuál, svoje názory opiera o neprenosné životné skúsenosti, ktoré sa nedajú spochybňovať. O tom svedčia aj iné ako filmárske ocenenia: Purpurové srdce (najstaršie vojenské vyznamenanie amerických ozbrojených síl udeľované v mene prezidenta) alebo Rad čestnej légie (najvyššie francúzske štátne vyznamenanie, ktoré sa udeľuje ako uznanie za vojenský, kultúrny, vedecký alebo spoločenský prínos Francúzsku). Rešpektujem ho ako skvelého umelca, ale zároveň aj ako človeka s osobitým pohľadom na svet…
V USA, ale dnes aj v Európe je ruský prezident démonizovaný, jeho osobnosť a názory sú podrobené len interpretáciám a dezinterpretáciám. Stone mal zrejme vnútornú potrebu tento stav korigovať. Hrôzy jednej vojny, ktoré boli pre Spojené štáty a celú jednu generáciu po desaťročia hlbokou traumou, zažil veľmi zblízka. A démonizovanie akejkoľvek krajiny vyvoláva nebezpečné iracionálne rozrušenie politikov aj vojenských stratégov.
Oliver Stone je jedným z najvýznamnejších predstaviteľov generácie veľmi angažovaných filmárov (a umelcov vôbec) ovplyvnených udalosťami šesťdesiatych rokov. Má osobnú vojenskú skúsenosť z vietnamskej vojny. Čo podľa vás táto generácia a jej skúsenosti priniesli svetovej kinematografii?
Skvelé filmy úžasných režisérov, ktorí zažili nielen vojnu vo Vietname, ale aj státisícové protestné mierové zhromaždenie 15. novembra 1969, ktorého čiastočnú rekonštrukciu vidíme v Stonovom filme Narodený 4. júla. Žiadny zo Stonových hraných filmov nie je agitka, akú s podporou Pentagónu vytvorila Kathryn Bigelowová (Smrť čaká všade, 2008). Alebo jej ďalšia agitka 30 minút po polnoci (2012).
A takto sa Oliver Stone díva na éru Bushových a Obamových vojen:
Stonove filmy vždy kládli divákovi zložité sociálne, existenciálne a politické otázky. Ich postavy žijú v rozporuplnom vnútornom svete, hľadajú v ňom zakotvenie, rozlíšenie dobra a zla. Kathryn Bigelowová točí na zákazky Pentagónu a jej filmy žiadne otázky nepripúšťajú, na rozdiel napríklad od filmu Briana De Palmu Redigované (2007), ktorý sa podarilo vytlačiť na okraj distribučných okruhov.
Stone však nebol ani zďaleka jediný, kto natočil úžasné filmy o vietnamskej katastrofe. Filmoví fanúšikovia si iste pripomenú Lovca jeleňov od Michaela Cimina (1978), Apokalypsu od Francisa Forda Coppolu (1979), Taxikára od Martina Scorseseho (1976), Vlasy od Miloša Formana (1979), Olovenú vestu od Stanleyho Kubricka (1987), Forresta Gumpa od Roberta Zemeckisa (1994), ale aj Jahodovú proklamáciu od Stuarta Hagmanna (The Strawberry statement, 1970).
V literatúre určite skvelý Norman Mailer – Armády noci (1968), román o mierovom pochode na Pentagón (1967), ktorý mieša fikciu a dokument do sugestívneho hybridného tvaru. Odporúčam.
Bola to generácia umelcov, ktorí vyrastali z čias veľkých nádejí spätých s relatívne mladými politikmi – J. F. Kennedym, jeho bratom Robertom, Martinom Lutherom Kingom atď. ponúkajúcimi uskutočnenie (možno neuskutočniteľného) sna o vľúdnejšom svete, v ktorom by riadenie chodu vecí týkajúcich sa celej spoločnosti nebolo systematicky zverované do rúk gerontov, ktorých pohľad na svet je už ohraničený len dotykom skľučujúcej konečnosti.
Ako sa dívate na posadnutosť hľadaním nepriateľa v Rusku, ktorej sme svedkami v uplynulých troch rokoch? Má podľa vás nejaké opodstatnenie?
To je v súčasnom svete jednoduchých, prvoplánových názorových schém príliš zložitá otázka, na ktorú neexistuje jednoduchá odpoveď. Nie som rusofil ani rusofób, rovnako ako nie som germanofil ani germanofób.
Snaha o podmanenie si Ruska zo strany východných aj západných susedov má tisícročný genetický kód. Expanzia mongolského chanátu v 13. storočí ovládla ruské kniežatstvá na veľmi dlho (ruské kniežatá musel potvrdiť v ich pozícii Džingischán) a zanechala v ruskej povahe nezmazateľnú stopu. Zo západu sa opakovali nájazdy Rádu nemeckých rytierov. Z juhu chanát krymských Tatárov, ktorí o tri storočia neskôr pod ochranou osmanského sultána dobyli a vypálili Moskvu (ako uvádza Wikipédia: Odhaduje sa, že v tatárskej invázii padlo za obeť 80 000 ľudí a 150 000 Rusov odvliekli do zajatia…). Zo západu neskôr zničujúce ťaženie Napoleonových armád a dvojaká vojnová pohroma vyvolaná Rakúskom-Uhorskom a Nemeckom v 20. storočí.
Na druhej strane trojaká parcelácia Poľska na sklonku 18. storočia dohodou Ruska, Pruska a Rakúska. Pred vypuknutím 2. svetovej vojny parcelácia Poľska v dohode s nacistickým Nemeckom. Po vojne potom nemilosrdná vláda stalinskej (neskôr chruščovovskej a brežnevovskej) diktatúry nad krajinami východnej Európy. Útočný vojenský vpád ZSSR do Československa v roku 1968 zostáva v pamäti tých, ktorí ho zažili, ako bariéra vo vzťahu k Rusku. Obdobne ako obsadenie časti územia a neskôr násilné podrobenie nacistickým Nemeckom vytváralo bariéru nedôvery pamätníkov vo vzťahu k Nemcom.
Súčasná animozita vo vzťahu k Rusku má podľa môjho názoru dvojakú povahu:
Vláda mongolského chanátu a nájazdy krymských Tatárov pod ochranou Osmanskej ríše formovali kultúrne a povahové rysy ruského národa odlišne od povahy kmeňov a národov Západu pod dominanciou kríža. Jeden z ruských cárov sa preslávil výrokom: „Rusko má iba dvoch spojencov – armádu a vojnové loďstvo.“ Samuel Huntington opisuje stret civilizácií definovaných veľkými kultúrnymi skupinami zjednotenými určitým cieľom a líšiacimi sa náboženstvom, jazykom, zvykmi a inštitúciami. To je názorne vyjadriteľné zásadným rozdielom medzi Chrámom Vasilija Blaženého v Moskve a gotickou katedrálou v Miláne alebo v Remeši. V architektúre je hlboko zakódovaná ideová štruktúra spoločnosti. Tým je uľahčená animozita voči inakosti.
Druhá príčina je trochu banálnejšia – George Friedman v knihe Nasledujúcich sto rokov napísal, že pôda a prírodné bohatstvo Ruska predstavuje „neustále pokušenie pre európske mocnosti, ktoré v ňom vidia príležitosť rozšíriť svoju veľkosť a bohatstvo“. Americký politológ toto pokušenie cudne nevztiahol na Spojené štáty ovládané veľkými korporáciami. Rusko má (nespravodlivo?) obrovské zásoby prírodných zdrojov: nerastných surovín, ropy, zemného plynu, dreva. O ložiská prírodných zdrojov sa z nejakých dôvodov nechce deliť s globálnymi hráčmi, ktorí v týchto komoditách podnikajú po celom svete.
Bilaterálny svet sa po páde sovietskeho impéria premenil na svet unilaterálny. Psychologicky je veľmi ťažké uniesť rolu najmocnejšej krajiny sveta, ktorá môže bez limitov vnútiť svoju vôľu komukoľvek. Je potom prirodzené, že takú dominanciu dáva bez okolkov najavo (Obama a jeho „krútenie rúk“ krajinám, ktoré by neboli ochotné robiť to, čo potrebujeme, aby robili…). National Defence Industrial Association, zaoberajúca sa lobizmom v oblasti vojenského priemyslu, vyzvala americký Kongres, aby uľahčil predaj zbraní spojencom v reakcii na „hrozby zo strany Ruska“. USA vynaloží na obranu 609 miliárd dolárov, zatiaľ čo Rusko minie menej ako 85 miliónov. V Európe je najväčším vývozcom zbraní a zbraňových systémov Nemecko.
U nás je „posadnutosť hľadaním nepriateľa v Rusku“, ako píšete v otázke, indukovaná a čiastočne vnímaná ako povinnosť voči alianciám, do ktorých patríme.
A skončime znova s filmom. Odporučili by ste čitateľom z nedávnej minulosti nejaký film, ktorý vás zaujal tým, ako reflektuje našu súčasnosť?
Na festivale v Karlových Varoch sa ich objavilo niekoľko – francúzsky film Korporácia; rumunský Breaking News; alebo kanadský Kto robí revolúciu polovičato, ten si len kope hrob. Možno sa tieto filmy dostanú aj do distribúcie, aspoň v artových kinách.
