Váš manžel Vladimír Pikora zverejnil názor, že sa blíži ďalšia ekonomická kríza, pretože situácia je úplne rovnaká ako v roku 2008. Ekonomika je prehriata, ceny všetkého možného idú nahor a nikomu ani nenapadne, že by tá bublina mohla prasknúť. Máte rovnaké obavy?
Samozrejme, že mám! Len by som spresnila – nahor nejdú ceny „všetkého“, v skutočnosti je spotrebiteľská inflácia zatiaľ celkom nízka, medziročne dosahuje len 2,3 %. Ale to, čo v nás dvoch vyvoláva obavy, sú dva typy cien. Po prvé ceny realít, ktoré sú už viditeľne značne prehriate, a ďalej ceny cenných papierov, najmä dlhopisov. Ceny realít iste zaujímajú nejedného našinca, ale chápem, že zmienka o dlhopisoch môže bežným ľuďom pripadať trochu „akademická“ – ale pritom ide z ekonomického pohľadu o jednu z najväčších časovaných bômb. Myslím si, že na základné pochopenie toho, o čom ten problém je, postačí, keď poviem, že ceny niektorých cenných papierov boli prehriate aj v lete roku 2008…
No a potom sú tu – okrem niektorých prehriatych typov cien – aj ďalšie varovné znaky. Medzi nimi je najzreteľnejšia situácia na trhu práce, respektíve to, že „nie sú ľudia“, nezamestnanosť je extrémne nízka. A tak by sme v zozname varovných signálov mohli pokračovať. Všetko, čo opisujem, možno viac či menej vztiahnuť na celú eurozónu, na USA, ale napríklad aj na Čínu. Takže varovné znamenia sa objavujú globálne.
Samozrejme, to neznamená, že kríza príde zajtra. Znamená to však, že hospodársky cyklus sa už zlomil a je už za svojím vrcholom.
V ostatných dňoch sa v politike hovorí veľa o Poľsku, najmä v súvislosti s prerokúvaním návrhu zákona o najvyššom súde, o ktorom opozícia hovorí ako o konci spravodlivosti. Zapadá to do kontextu dlhodobej prezentácie tejto krajiny ako desivej totality na východe Európy, a to spoločne s Maďarskom. Poďme sa na tieto politické nálepky pozrieť z pohľadu ekonóma. Berú ich napríklad nadnárodné spoločnosti, keď sa rozhodujú, kde investovať, vážne alebo sa rozhodujú podľa iných kritérií?
Poľsko zatiaľ nepredstavuje „problém“ pre zahraničných investorov. Ale Maďarsko už áno. Nie však pre nejakú údajnú xenofóbiu a podobne, ale pre oveľa „prízemnejšie“ veci. Maďarsko je už dlhodobo z pohľadu investičného kapitálu veľmi nespoľahlivým obchodným partnerom. Mám tým na mysli napríklad zavedenie sektorových daní atď. Inými slovami, kým budú stredoeurópske krajiny len „politicky nepočúvať“ a rebelovať proti Bruselu (napríklad v otázke kvót), ekonomicky sa nič nedeje. Budú to nakoniec vždy peniaze, čo rozhodne. Zle bude až v okamihu, keď sa niektorá zo stredoeurópskych vlád pokúsi siahnuť na peniaze investora napríklad v podobe uvalenia nejakej regulácie na repatriáciu dividend.
Keď sme pri tých podmienkach pre podnikanie a pre život. Vlani ste celkom rozvírili verejnú debatu, keď ste po cestovateľskom zážitku z Rakúska povedali, že už sa vďaka množstvu imigrantov a ich kultúrnych špecifík žije lepšie a „komfortnejšie“ v ČR. Myslíte si, že tento trend bude pokračovať a že sa to prejaví napríklad v popularite krajín, ktoré sa migrantom skôr bránia ako turistickej alebo dokonca investičnej destinácie?
V investíciách sa to asi neprejaví, ale inak mám dojem, že sa tento rys ČR a ďalších podobných krajín – totiž akejsi príjemnej destinácie pre život – stále zvýrazňuje.
Desom ma napĺňajú napríklad správy, že na univerzite King’s College London na Ústave psychiatrie, psychológie a neurovedy odstránili portréty zakladateľov po tlaku študentov, ktorých vraj portréty bielych mužov ohrozovali. A teraz si vezmite, že – podľa oficiálnej definície – „rasizmus je teória a ideológia hierarchizujúca sociálne skupiny podľa rasového kľúča“. A povedzte mi, čo iné je toto odstránenie portrétov než selekcia podľa rasového kľúča? Inými slovami, musím konštatovať, že z britskej univerzity sa tým, technicky vzaté, vlastne stala rasistická škola… Alebo to, ako sa v londýnskom metre prestalo používať oslovenie „dámy a páni“, pretože je to vraj genderovo nekorektné – neberie totiž do úvahy transgenderové osoby.
Nemôžem si pomôcť, ale som si takmer istá, že u nás – aspoň zatiaľ – zdravý rozum ešte stále nad takým rozpadom normálnosti víťazí. Čím ďalej, tým viac sa mi zdá, že sme malou oázou akej-takej normálnosti v čoraz hlúpejšom svete.
