Minule sme hovorili o tom, ako Izrael podporil postoj Viktora Orbána voči Georgeovi Sorosovi. Dnes tu máme pokračovanie: na summite Vyšehradskej štvorky rozšírenom o Izrael vystúpil premiér Netanjahu. A hoci jeho prejav nebol verejný, technickým nedopatrením unikol. Povedal v ňom, že správanie EÚ voči Izraelu považuje za „šialené“. Čo na to poviete? Celá V4 nemá Brusel veľmi rada a objavili sa názory, že Netanjahu je nástrojom Donalda J. Trumpa na rozdelenie Európy. Dá sa to tak vnímať? Čo nám ešte toto stretnutie prezradilo?
Dôležité je tú únijnú „šialenosť“ dopovedať, pretože izraelský premiér kritizoval EÚ za to, že stále trvá na riešení „izraelsko-palestínskeho konfliktu“, čo je zabehaný eufemizmus pre izraelskú okupáciu palestínskych území. Fakt je, že EÚ oficiálne neuznáva izraelskú zvrchovanosť na územiach, ktoré Izrael obsadil v roku 1967, teda vrátane Západného brehu Jordánu alebo východného Jeruzalema. Zatiaľ naposledy nutnosť vyriešiť „palestínsku otázku“ zdôraznil cez týždeň francúzsky prezident Emmanuel Macron. Netanjahua tým asi „vytočil“: EÚ je podľa neho „jediné združenie krajín na svete, ktoré podmieňuje vzťahy s Izraelom politickými podmienkami“. Nikto iný to podľa izraelského premiéra nerobí, pričom výslovne menoval Rusko, Čínu a Indiu, s ktorými Izrael rozvíja obchodné a iné vzťahy bez ohľadu na politiku. Len aby tým, preboha, nevyhecoval našich odporcov Ruska a Číny, že zahodia tibetské vlajky a začnú just „riešiť Palestínčanov“, ktorých až doteraz tak dôsledne „taktne“ prehliadali, len aby nenaštvali Izrael…
Na Netanjahuovej návšteve Budapešti, kam prišiel ako vôbec prvý izraelský premiér po roku 1989, bol zaujímavý aj jeho súlad s maďarským premiérom Viktorom Orbánom. Maďarsko pod jeho vedením vraj na všetkých medzinárodných fórach vždy dôsledne háji záujmy Izraela, pripomenul, že sa práve v Maďarsku narodil jeden zo zakladateľov európskeho sionistického koloniálneho hnutia Theodor Herzl, zdôraznil, že Maďarsko je v prednej línii „svetového boja proti antisemitizmu“… Ani slovo o antisemitských náladách v Maďarsku, ani slovo o glorifikácii Horthyho režimu, ani slovo o Jobbiku a ďalších antisemitoch v maďarskom parlamente. Zaujímavé divadlo, ale nemyslím si, že Netanjahu hrá v Trumpových farbách – vraziť klin medzi EÚ je aj v jeho vlastnom záujme.
Zľava český premiér Bohuslav Sobotka, izraelský premiér Benjamin Netanjahu, maďarský premiér Viktor Orbán, premiér SR Robert Fico a poľská premiérka Beata Szydlová. Zdroj: TASR
Pobavilo ma, keď sa náš (český, poznámka red.) premiér Bohuslav Sobotka zrejme chcel vlíškať na maďarskú úroveň izraelských pochvál a po rozhovoroch s Netanjahuom vyhlásil, že Českej republike by sa mohli hodiť izraelské skúsenosti s úsporným využitím vody. Keď si uvedomíme, že Izrael šetrí vodou – okrem iného – aj tým, že ju priškrcuje Palestínčanom, som zvedavá, komu asi tak hodlá pán Sobotka pritiahnuť kohútiky u nás…
O čo ide Američanom so základňou neďaleko Kobani v kurdskej časti Sýrie? Aj mediálny mainstream hovorí o tom, že budujú obrovskú základňu, vďaka ktorej sa prakticky navždy usadia na území dnešnej Sýrie. Čo to teda znamená, keď sú tam „navždy“ aj Rusi? Navyše základňa je v tesnej blízkosti Turecka, ktoré nie je v poslednom čase slepo verné partnerom z NATO.
To je neuveriteľne zložitá otázka, nad ktorou sa dá len špekulovať. Pripomeniem, že podľa kurdských zdrojov je to už tretia základňa, podľa iránskych azda už desiata, ale to je jedno. Čo je dôležité? Američania budujú základne na budúcich kurdských – možno federatívnych, možno autonómnych, ale určite nie nezávislých – územiach, ale podľa mňa je táto ich aliancia krátkozraká. Sýrski Kurdi „si fičia“ na totálne ultraľavicovej utópii, ktorá v zásade zakazuje aj súkromný majetok, a predstava, že ich spojenectvo s neoliberálnymi USA vydrží nejako dlho, je iluzórna. Je to skrátka aliancia ad hoc. Mimochodom, práve tá utopická ideológia prilákala do kurdských bojových oddielov veľa európskych anarchistov. Dúfajú, že si aspoň tam naplnia svoje ideály, pretože v neoliberálnej Európe to jednoducho nejde a nepôjde. A dokážem si absolútne živo predstaviť, ako sa Kurdi po tom, ako získajú to, čo chcú, a vyzbrojení Amerikou pustia do amerických „imperialistických“ základní na svojom území.
Na druhej strane, je tu aj iná realita. V Sýrii nie sú len Američania, ale predovšetkým „navždy“ Rusi a súčasne aj Iránci, zatiaľ čo Turci ovládajú kaidistickú provinciu Idlib na severe pri svojich hraniciach… Chcem zopakovať, že súčasná situácia, hoci vyzerá ako totálny chaos, ako keby začínala napĺňať tri roky starú ruskú víziu „kolektívnej zodpovednosti“, pretože sýrsky konflikt je natoľko zložitý a komplexný a s toľkými vonkajšími hráčmi, že bez trvalejšej prítomnosti – a naplnenia „priania“ aspoň tých „dôležitejších“, sa to skrátka nedá riešiť. Uvidíme, čo sa stane v najbližších týždňoch a mesiacoch. A navyše USA síce môžu mať v Kurdistane „iks“ základní, ale keď do Washingtonu príde iracký – teda ten, ktorého sme si (my Západ) mali už dávno zdemokratizovať – premiér a úplne otvorene hovorí o tom, že s USA už na Blízkom východe nikto nepočíta, tak… Tak to je známka nášho (amerického) zmaru.
A áno, máte pravdu, že dnes už ani nevieme, či je Turecko ešte v NATO ako člen alebo už len ako „vyzvedač“ za žold Ruska a Číny. Väčšina tureckých dôstojníkov v štábe NATO v Bruseli už požiadala o azyl, pretože sa bojí ísť domov, zatiaľ čo Ankara kupuje protiraketové systémy z Ruska a najnovšie prostredníctvom médií aj „leakuje“ miesta, kde majú USA na severe Sýrie svoje základne. USA sa rozčuľujú, ako keby ich lokácie žiadna prítomná armáda nepoznala, ale Trump súčasne ruší programy CIA na výcvik „rebelov“, čo boli aj tak len zle zamaskované snahy dodávať v Sýrii zbrane džihádu, zatiaľ čo Teherán do Washingtonu odkazuje niečo ako: „Donald, my chápeme, že tie sankcie proti nám musíš uvaľovať, aby si sám prežil, ale nepreháňaj to, pretože…“ Skrátka sme svedkami „boriacich sa“ pravidiel, ktoré sa ešte včera tvárili ako axiómy. Takáto situácia si žiada otvorené mysle a trpezlivosť.
Musíme spomenúť najnovšie vyhlásenie donbaských separatistov. Tí vyhlásili Ukrajinu za mŕtvy štát a ako akísi dediči jej kontinuity vyhlásili federatívny štát Malorusko, úplne náhodou práve v hraniciach Ukrajiny. Malorusko je ruský historický termín pre Ukrajinu, ktorý Ukrajinci považujú za urážlivý. Nevyzerá táto deklarácia hlúpo vzhľadom na to, že separatisti sotva ovládajú miniatúrny kus územia? O čo ide za predpokladu, že to bolo s podporou Moskvy? Je to koniec minského procesu? Alebo skúška pevnosti Ukrajiny? Čo na to hovoríte?
Nápad s Maloruskom vo mne zo všetkého najviac evokuje „uhorkovú sezónu“ – všetci sa nudia, pretože sa nič nedeje, a tak niekomu napadne, že „vystrelíme bombu“. Svojím spôsobom je to až také cimrmanovské – oznámiť, že Ukrajina neexistuje, pretože „Ukrajina sme my“, je fakt smiešne. Príznačné je, že Kremeľ celú tú vec označil za „osobnú iniciatívu“ donbaských lídrov, niektorí ich členovia sa vzápätí „stiahli“, že je to len „nápad na premýšľanie“. Skrátka výsledok nula, aj keď otázka, čo všetko je dnes naozaj Ukrajina a čo sú autonómne sa rozvíjajúce regióny, či už bude reč napríklad o Zakarpatí, alebo Ľvove, nie je vôbec od veci.
Oveľa zaujímavejšie mi príde, že EÚ odmietla s Kyjevom podpísať – aj tak k ničomu nezaväzujúcu – rezolúciu o „ukrajinskej ceste do Európy“. A Washington skúša prinútiť Kyjev, aby pustil pozorovateľov OBSE až na hranicu Donbasu. A tým fakticky „vyzmizíkoval“ Porošenkovo odmietanie minských dohôd s argumentom, že Kyjev nemá pod kontrolou hranice. Ak k tomu prirátam fakt, že vybrakovaná a fakticky zbankrotovaná Ukrajina – aby sa nezahadzovala s Donbasom, nieto Ruskom – bude kupovať uhlie z USA a to aktuálne – prinajmenšom pre Ukrajinu – oproti vlaňajšku zdraželo hneď trojnásobne, tak je obrázok zmaru dokonaný.
The New York Times informuje, že DJT sa stretol s Putinom počas summitu G20 aj druhýkrát. Iba v prítomnosti tlmočníka Kremľa, bez zástupcu vlády USA. Iní účastníci summitu vraj na ich konverzáciu hľadeli s údivom. Hľadíte s údivom aj vy?
Sme zase pri tom – nesmieš hovoriť s nikým, koho ti „nedovolíme“. Videla som tie pobúrené „zvesti“ o tom, že sa dvaja lídri z troch hlavných síl súčasnosti rozprávali aj mimo dohodnutého programu, ktorý sa aj tak pretiahol z polhodiny na dve a pol hodiny. Škandál! Svet sa nám rúca! Viete si prestaviť, koľko ľudí tu u nás spojilo svoju budúcnosť s podnecovaním vojny proti Rusku, a ten „americký mizogýn“ to zrazu sabotuje? Úprimne, o tom ich „druhom“ stretnutí neviem nič, čím by som mohla prispieť do všeobecného povedomia – podľa Trumpa sedela jeho Melania na druhej strane stola hneď vedľa Putina, a tak išiel svoju manželku pozdraviť. Pritom štvrť hodiny „žartoval“ s Putinom a dotkli sa aj otázky adopcie ruských detí v USA. Veriť/neveriť? Tá kombinácia nutkania pozdraviť Melaniu, žartovania s Putinom a adopcií neznie presvedčivo, ale, ako hovorím, keď majú politici potrebu sa spolu zhovárať, riziko konfliktu a vojny sa znižuje. Čiže… Fandím.
Vladimir Putin a Donald Trump na summite G20 v Hamburgu. Zdroj: TASR
Na záver tradičná otázka: Čo by sme mali v najbližších dňoch sledovať?
Žiadna konkrétna „bomba“ mi nenapadá, ale doba prináša všeličo zaujímavé skoro každý deň, takže sa určite nudiť nebudeme.
