Boli sme svedkami masových násilných protestov proti summitu G20 v Hamburgu. Boli to legitímne protesty? Mnohí sa pozastavovali nad tým, že mládež chce síce rozbíjať kapitalizmus, ale pritom je oblečená v drahých bundách vyrobených kapitalistickými podnikmi a svoje výtržnosti si fotí na mobil opäť vyrobený kapitalistickými spoločnosťami. Čo poviete na úvahy, že polícia nie je pripravená na gerilovú vojnu v uliciach? A čo by sa stalo, keby sa takto začali organizovať napríklad nespokojné skupiny migrantov alebo národnostných menšín? Do akej miery hrozí taký bezpečnostný problém?
Bezpečnosť podobných medzinárodných akcií má vždy minimálne dve roviny – vonkajšiu, viditeľnú a prezentovateľnú v médiách a vnútornú, skrytú, ale nemenej búrlivú a často podstatne zúrivejšiu a krvavejšiu. O tej však v médiách obvykle niet ani zmienky. Dnes už je isté, že aj napriek masovosti protestov nebola bezpečnosť samotného rokovania G20 ohrozená. Ani ruský prezident Putin (hoci letel do Hamburgu záhadnou „okľukou“), ani prezident USA Trump účasť na summite nezrušili. Tajné služby účastníckych krajín jednoducho odviedli vysokoprofesionálnu prácu a bolo prakticky isté, že akákoľvek mimoriadna udalosť je vylúčená.
Hromadné protesty a pochody v uliciach Hamburgu boli len kulisami bez akéhokoľvek vplyvu na priebeh a výsledky rokovania G20. Potýčky s políciou, rabovanie obchodov, barikády a horiace vozidlá boli síce mediálne vďačné, ale išlo len o epizódky, na ktorých sa podieľalo necelých tisíc z približne 100-tisíc protestujúcich. A práve preto tvrdím, že aj napriek sústredeniu takmer 20-tisíc policajtov z celej NSR, uzavretým hraniciam a ďalším opatreniam nemecká polícia nedokázala zaistiť bezpečnosť mesta a jeho obyvateľov, svoju rolu nezvládla a totálne prepadla.
Hamburský starosta Olaf Scholz povedal, že „niečomu takému by sa nedalo zabrániť nikde“. Má nesporne pravdu. Policajné jednotky žiadnej z krajín EÚ dnes nie sú na podobné operácie početne, vybavením ani výcvikom pripravené. Bavorský minister vnútra vyhlásil, že „viac ako tých 20-tisíc policajtov, ktorých do Hamburgu dopravili z celej Nemeckej spolkovej republiky, k dispozícii nebolo“. To znamená, že pri súbehu podobných nepokojov v niekoľkých veľkých nemeckých (alebo iných) mestách by bola polícia úplne bezmocná a musela by na svoju rolu ochrancu poriadku rezignovať rovnako, ako sme toho boli svedkami pri stále častejších a masovejších demonštráciách sily moslimských minorít vo Francúzsku, v Taliansku či v Holandsku.
Nepripravenosť policajtov zasahovať proti brutálne sa správajúcim skupinám naznačujú aj slová zástupcu hamburskej polície. Povedal, že jeho mužom „išlo o život, a preto nemohli zasiahnuť“. V niektorých prípadoch dostala polícia situáciu pod kontrolu len vďaka zásahu špeciálnych jednotiek. Alarmujúca bola do očí bijúca neschopnosť policajných jednotiek postaviť proti brutálnemu násiliu extrémistov vlastnú „policajnú brutalitu“ a neochota policajtov postupovať proti násilníkom tvrdo a nekompromisne. Bohužiaľ, hlavne preto, že za tvrdý postup by zožali kritiku mediálnych moralizátorov a (prinajmenšom) disciplinárny postih od nadriadených.
Hamburg ukázal, že na narušenie stability chodu veľkomesta stačí pomerne malá skupina odhodlaných jedincov. Organizované skupinky sfanatizovaných ozbrojencov zhromaždených okolo ľudí vycvičených v táboroch Islamského štátu so skúsenosťami zo skutočnej gerilovej vojny vo veľkých mestách ako Rakká, Mosul alebo Aleppo by mohli do hlavných miest európskych krajín veľmi rýchlo zaniesť totálny chaos. Gerilové operácie kombinované s koordinovanými útokmi na chemické továrne, jadrové a klasické elektrárne, dopravné uzly a prvky kritickej infraštruktúry by vniesli do spoločnosti zmätok, zasiali strach a destabilizovali by veľmi rýchlo štátne a regionálne orgány a inštitúcie vrátane bezpečnostných zložiek.
Udalosti v Hamburgu iste veľmi dôkladne sledovali aj stratégovia medzinárodného terorizmu. Potvrdili im, že metropoly európskych krajín sú veľmi ľahko zraniteľné. V plnej nahote totiž ukázali slabosť poriadkových síl západných krajín v konfrontácii s primitívnou brutálnou silou. Necelých tisíc neozbrojených – a to zdôrazňujem – militantných radikálov rozpútalo peklo, ktorému nedokázalo čeliť 20-tisíc ozbrojených policajtov.
Akcie „čierneho bloku“ (ako novinári nazvali približne päťsto najradikálnejších výtržníkov v čiernych odevoch s kuklami) jasne ukázali, že malé organizované skupiny operujú podstatne efektívnejšie ako regulárne bezpečnostné jednotky. Pri nasadení proti skupinám ozbrojených teroristov, navyše ochotných zomrieť, by polícia v súčasnej podobe nemala vôbec žiadnu šancu, a to ani v prípade výraznej početnej prevahy.
Jedinou možnosťou, ako čeliť koordinovaným operáciám týchto jednotiek, je okamžité nasadenie armády. Akékoľvek zdržanie by znamenalo stovky obetí na strane polície aj civilného obyvateľstva. Hrozba rýchlych, brutálnych a vysokokoordinovaných útokov menších ozbrojených skupín vo veľkých mestách západoeurópskych štátov s vysokým podielom radikalizovaného moslimského obyvateľstva je veľmi reálna. Bojím sa, že udalosti v Hamburgu prípravu a realizáciu podobných akcií len urýchlia.
Donald Trump a Vladimir Putin sa v rámci summitu G20 dohodli na prímerí v juhozápadnej Sýrii, prezident USA oznámil, že treba „pokročiť v konštruktívnej spolupráci s Ruskom“. V každom prípade aj naďalej kritizuje ruské akcie na Ukrajine. Aký vývoj vzťahov medzi USA a Ruskom očakávate? Platí aj naďalej, že pre Putina je Trump „terno“, na rozdiel od Hillary Clintonovej?
Úvaha, že by bol Trump pre Putina nejaké „terno“, rozhodne neplatí a ani nikdy neplatila. Je to len novinársky konštrukt, konkrétne u nás postavený na nekritickom papagájovaní americkej prodemokraticky orientovanej tlače mainstreamovými médiami. Donald Trump v pozícii prezidenta USA nie je žiadnou výhrou pre Rusko ani pre Vladimira Putina. Určite bude nekompromisne hájiť národné záujmy USA, aj keď ich, samozrejme, prispôsobí svojim predstavám o prioritách Ameriky dnešných dní. Avizované výrazné obmedzenie americkej prítomnosti v Európe sa zatiaľ rozhodne konať nebude, hoci Trump dal vo Varšave jasne najavo, že očakáva od európskych krajín významné zvýšenie výdavkov na zbrojenie a posilnenie ich armád.
Určite budú aj naďalej pokračovať zbrojné programy zamerané na modernizáciu jadrového potenciálu USA aj program modernizácie konvenčných síl a „návratu“ americkej armády k schopnosti vedenia vojny s rovnocenným protivníkom, ale na báze moderných technológií.
V Sýrii sa Američania na čele tzv. protiasadovskej koalície snažia pod hlavičkou boja s Islamským štátom získať stratené pozície a otvoriť si možnosti útoku na sýrske vládne vojská. Jediné, čo tomu efektívne bráni, je ruská vojenská prítomnosť v oblasti a takisto navonok síce nie okázalá, ale o to účinnejšia podpora Sýrie zo strany Číny.
Ani americké harašenie zbraňami okolo Severnej Kórey vrátane rozmiestnenia prvkov protiraketovej obrany v Japonsku a v Južnej Kórei potom nesvedčí o nejakom otepľovaní vzťahov s Ruskom, rovnako ako rastúce vojenské aktivity Američanov na Aljaške. A o obmedzení protiruských sankcií sa takisto zatiaľ nehovorí.
Ale aj napriek tomu je zrejmé určité otepľovanie na medzinárodnej scéne. Rokovanie Putina a Trumpa v Hamburgu už prinieslo prvé ovocie. Dohoda o prímerí na juhozápade Sýrie je dobrým krokom k aspoň čiastočnému zlepšeniu situácie v regióne. Došlo k určitému posunu aj v ukrajinskej otázke. Trump s nepríliš skrývanou škodoradosťou európskym hostiteľom naznačil, že s problémami Ukrajiny sa budú musieť popasovať sami. Putin potom podľa všetkého Trumpa požiadal, aby USA pripomenuli „priateľom“ na Ukrajine, že minské dohody treba dodržiavať.
Vladimir Putin a Donald Trump počas summitu G20 v Hamburgu Zdroj: TASR
Na spoločnom rokovaní bolo ďalej dohodnuté vytvorenie diplomatického kanálu na riešenie krízových situácií v zóne vojenských operácií na Donbase a zaistenie ochrany infraštruktúry donbaského uhoľného priemyslu. Je pravdepodobné, že obaja štátnici hovorili aj o zmene štátnej moci na Ukrajine, ktorá v súčasnej podobe azda nevyhovuje nikomu, dokonca ani USA, ktoré sa na jej formovaní podieľali asi najviac. Rokovanie sa zrejme dotklo aj Severnej Kórey a jej raketového a jadrového programu. Tu však Trump nie je podľa všetkého ochotný príliš ustupovať. Už tak má na domácej scéne viac než dosť problémov.
Rozhodne však nie je veľa dôvodov na prehnaný optimizmus. Wolfowitzova doktrína stále platí a procesy rozleptávania EÚ a obkľučovania Ruska naštartované za Busha a Obamu veselo pokračujú. To, čo reálne prinesie „nový“ prístup USA pod taktovkou Donalda Trumpa svetu, ešte len uvidíme.
Islamský štát má už namále. Spojenci dobyli jednu z jeho bášt Mósul a podobný osud čaká v najbližších mesiacoch aj jeho ďalšie významné centrum v sýrskom meste Rakká. Ale spojenecké vojenské sily niektorých arabských štátov podporované Američanmi aj Rusmi sa zatiaľ nechystajú Islamský štát zničiť v jeho zárodku, teda v mieste jeho vzniku, v takzvanej Eufratskej provincii. Nejde zo strany spojencov o zásadnú chybu?
Porážka Islamského štátu rozhodne nezávisí od dobytia Mósulu alebo mesta Rakká, hoci ide o jeho významné bašty a centrá moci. Zo strategického hľadiska má však ich dobytie len lokálny a propagandistický význam. Pre IS (a tiež pre tzv. umiernenú sýrsku opozíciu) bola oveľa bolestivejšia strata Aleppa. Významne oslabila pozíciu islamistov aj protiasadovskej opozície nielen na území Sýrie a Iraku.
Termín „zničenie IS“ je irelevantný, pretože Islamský štát ako subjekt medzinárodného práva, štátny útvar alebo reálna vojenská sila v podstate neexistuje. Nemožno ho preto v jeho súčasnej podobe ani zničiť. Nie je to skutočný štát s nejakou pevnou riadiacou, ekonomickou, vzdelávacou a pod. štruktúrou, ale dobre organizovaná teroristická organizácia, pevne zviazaná ideológiou islamu, právom šaría a myšlienkou džihádu za celosvetové víťazstvo islamu.
Preto ani nemá zmysel hovoriť, že by IS „prestal existovať“. Jediné, čo môžu spojenci urobiť, aby ho oslabili, je pobiť čo najväčšie množstvo bojovníkov vo vojnových operáciách skôr, ako sa stihnú „stiahnuť“ z Blízkeho východu do Európy alebo Ázie. Prípadne uzavrieť oblasti, ktoré bojovníci IS ešte fyzicky ovládajú, a zabrániť im v presune mimo týchto území, čo sa práve v neprehľadnej a relatívne pustej Eufratskej provincii deje. Jej význam navyše výrazne klesol po tom, ako bol v priebehu ruského útoku strelami s plochou dráhou letu s najväčšou pravdepodobnosťou zabitý vodca IS, kalif Abu Bakr al-Baghdadi.
Taliansko opäť hlási kalamitu v dôsledku náporu utečencov, ktorí mieria do krajiny zo severnej Afriky aj z niektorých častí Ázie. Pritom si talianske pobrežné hliadky samy vozia migrantov na svoje územie. Namiesto toho, aby ich vracali späť. Teraz už aj Rím požiadal oficiálne Európsku úniu o pomoc a dokonca vyzval prímorské štáty na otvorenie prístavov pre nelegálnych utečencov. Čo hovoríte na túto výzvu v súvislosti s tým, že jedným z cieľov rozprášených radikálov z Islamského štátu je aj Európa? Rakúšania už napríklad poslali na hranice s Talianskom obrnené transportéry…
To už by som sa naozaj po niekoľkýkrát opakoval. Našou prioritou by malo byť urýchlené vytvorenie prihraničného systému územnej ochrany na teritoriálnom princípe, systému tvoreného vycvičenými dobrovoľníkmi nastupujúcimi v prípade potreby do radov Polície ČR alebo armády, systému podporeného modernou technikou ovládanou príslušníkmi profesionálneho jadra Armády ČR.
To nie je plané fantazírovanie, ale rýchla a relatívne lacná cesta, ako urýchlene vytvoriť dostatočnú odstrašujúcu silu. Len silou budeme schopní čeliť masám ilegálnych migrantov pohybujúcich sa po Európe, či už bez dokladov, alebo na základe víz vystavených im vládami Talianska, Francúzska alebo Nemecka, ktoré im majú otvoriť „cestu do Európy“ bez ohľadu na nejaké „kvóty“.
