Ako hodnotíte prvé stretnutie Donalda Trumpa s Vladimirom Putinom?
Prvé, čo mi napadá, je skutočnosť, že všetko bolo zaranžované tak, ako keby Donald Trump vítal Vladimira Putina. Ale tak to vlastne bolo vždy pri vzájomných stretnutiach vodcov oboch krajín. Výnimkou bolo stretnutie Roosevelta so Stalinom v Teheráne. Tam bol Roosevelt z bezpečnostných dôvodov ubytovaný v sovietskom veľvyslanectve. Avšak pripomeňme si: prvýkrát sa po vojne zišiel Chruščov s prezidentom Eisenhowerom na americkej pôde, hoci oficiálne prišiel na zasadnutie Valného zhromaždenia OSN. Pri prvej schôdzke Michaila Gorbačova s Ronaldom Reaganom, hoci sa ich stretnutie konalo na neutrálnom – švajčiarskom – území, bol formálne hostiteľom americký prezident. Formálne možno posudzovať to, kto koho prvý víta, ako náznak toho, kto schôdzku potrebuje viac. Základom je však vždy obojstranný záujem riešiť nejaké problémy spoločne.
To sa stalo aj v Hamburgu, kde sa síce obaja štátnici stretli na takzvanej neutrálnej pôde, ale v miestnosti americkej delegácie, teda na pôde USA. V podobnom duchu prebiehalo aj zákulisie tohto historického stretnutia od prvého podania rúk. A vzhľadom na kampaň, ktorá sa v USA vedie v súvislosti s údajným ruským zasahovaním do amerických prezidentských volieb, bolo jasné, že prvé ústretové gesto musí prísť od Trumpa. Koniec koncov to bolo aj podľa pravidiel slušnosti: Trump je starší.
Ešte jeden detail, ktorý nám – pokiaľ viem – unikol: všetci účastníci mali na chlopniach odznak s logom konferencie. Na ňom je obrys sovietskej ponorky B-515, ktorá sa potopila pri nemeckých brehoch, Nemci ju vyzdvihli a urobili z nej múzeum. Na jej podklade je nápis: G20 Germany 2017 Hamburg.
Viete o tomto stretnutí viac ako verejnosť, napríklad o atmosfére, ktorá ho sprevádzala?
Vladimir Putin priletel do Hamburgu v noci. Ešte pred odletom sa stretol s predsedom komisie pre mimoriadne udalosti Vladimirom Pučkovom. Škoda, že ho nezobral so sebou, mohol pomôcť hamburským policajtom. Ale asi išlo o to, aby sa podobná udalosť neudiala aj v ruskej metropole.
Prezidentov tlačový tajomník Dmitrij Peskov na adresu hamburských demonštrantov uviedol: „Nijako neovplyvnili našu prácu, všetko ide podľa plánu.“ Nebola to však úplne pravda. Putin sa síce podľa plánu zúčastnil na stretnutí skupiny BRIC – Brazília, Rusko, India a Čína – a odtiaľ prešiel na zasadnutie G20, ktoré sa takisto zhromažďovalo podľa plánu, ale predsa len bol trochu narušený. Putin si na privítanie podal ruku s Angelou Merkelovou a niečo jej pošepkal, až sa zasmiala, a dokonca rozhodila ruky. Potom sa pri stolíku v miestnosti pred sálou pozdravil s japonským premiérom Šinzóm Abem a predsedom Európskej komisie Donaldom Tuskom, keď vtom k nemu pristúpil iný Donald – Trump, ktorý práve vošiel. Toto podanie rúk v pláne nebolo a nie div, že ho väčšina novinárov nezaznamenala.
Trump a Putin si podávajú ruky:
Avšak to hlavné stretnutie, vopred naplánované, sa malo ešte len konať. Čakalo sa naň dosť dlho, niektorí skeptici tvrdili, že k nemu ani nedôjde. Nakoniec sa uskutočnilo v Hamburgu, v miestnosti vyhradenej americkej delegácii. Putin bol teda u Trumpa na návšteve a ten sa ujal riadenia novinárov. Najskôr obaja sedeli v kreslách, keď novinárov vpustili do sály, a obaja mlčali. Potom Trump novinárom poďakoval, že prišli, čo znamenalo, že už majú odísť. Vzbúrili sa však a žiadali od štátnikov, aby si podali ruky. A tak to bol opäť Trump, kto sa naklonil k Putinovi a podal mu ruku. Svojím štýlom dlaňou navrch, ale partnera k sebe nepritiahol, ako bolo obyčajne jeho zvykom, aby demonštroval svoju prevahu. Podanie rúk, na ktoré čakal celý svet.
Opisujem to tak podrobne najmä preto, že práve z podrobností možno vyčítať charakter tohto stretnutia. To, čo si pritom povedali, už bolo citované aj u nás. Pred odchodom nasledovalo ďalšie podanie rúk. Nielen pre kamery. Veď sme zaznamenali detail, že v priebehu niekoľkých minút si vlastne podali ruky trikrát. To nebola len náhodná zdvorilosť.
Spomínam si, ako pred prvým stretnutím Reagana s Gorbačovom v Ženeve americkí poradcovia nacvičovali so svojím prezidentom, v akom odstupe má stáť, ako má pritom nakloniť hlavu, aký silný to má byť stisk. Jazyk diplomatov nie sú len slová. Gestá majú vyjadriť, čo slovom nemožno presne definovať. Za roky novinárskej praxe sa naučíte vnímať aj také detaily, zvlášť keď viete, ako sa vopred pripravujú a čo majú znamenať.
Zároveň sa dalo vytušiť, že ich rozhovor nebude trvať len plánovaných 35 minút, nebude len zdvorilostný. Ale predsa len málokto sa domnieval, že potrvá dve hodiny a 15 minút. To dokazuje šírku a hĺbku problémov, o ktorých sa diskutovalo, aj keď k tomu treba pripočítať čas na preklad. Obaja nemali slúchadlá, prekladatelia – ruský do angličtiny, americký do ruštiny – im tlmočili vetu po vete. Opäť to nebola len technická záležitosť. To, o čom hovorili, mali počuť len ministri zahraničia a obaja prekladatelia, viazaní absolútnou mlčanlivosťou. Kabínové tlmočenie takúto možnosť neposkytovalo. Vidíte, ako záleží na každom detaile?
Po stretnutí referovali novinárom o jeho priebehu obaja ministri. Ale ešte predtým, v čase, keď rokovali, pred novinárov predstúpil ruský minister hospodárstva Maxim Oreškin a zmienil sa o nepriamom spore medzi oboma štátnikmi v pléne dvadsiatky – o spravodlivosti v obchode. Trump ju obhajoval, ale Putin namietol: O akú spravodlivosť ide, keď existujú sankcie?
Po skončení sa tohto stretnutia, keď im ostatných 18 účastníkov odpustilo, že ich zdržali, predstúpil pred novinárov ruský minister zahraničia Sergej Lavrov, ktorý ho označil za „konštruktívne a prínosné“. V tom, v čom sú záujmy Ruska a USA spoločné, treba postupovať efektívnejšie. Preto napríklad Washington vymenuje zvláštneho predstaviteľa pre Ukrajinu, obe krajiny vytvoria akýsi spojovací kanál a budú spoločne stimulovať Kyjev, aby plnil minské dohody.
V Sýrii bude vytvorená bezletová zóna a v časti krajiny sa nastolí pokoj zbraní. A konečne, obe krajiny sa zapoja do riešenia jadrového problému Kórejského polostrova. Opakujem Lavrovove slová, v našich médiách som takéto presné vyjadrenie nepočul. Lavrov dodal, že sa hovorilo aj o kybernetických útokoch a zasahovaní do volieb v inej krajine. Podľa jeho slov Putin uistil Trumpa, že toho sa Moskva voči americkým voľbám nedopustila. Ak vnímate nuansy, Lavrov hovoril o Moskve, čiže Kremli. Ale to nie sú všetci ruskí občania…
Nechcem sa hrať so slovíčkami. Ale čo iné možno citovať ako slová? Aj keď ani to nie je presné. Spomínam si, ako mi Sergo Beria raz hovoril, prečo ho poslal Stalin do Teheránu na vôbec prvú konferenciu veľkej trojky v priebehu druhej svetovej vojny. V sovietskom veľvyslanectve, kde bol vtedy ubytovaný Roosevelt, boli, samozrejme, namontované odposluchy. Keď tam amerického prezidenta navštívil Winston Churchill, aby sa poradili, odposluch zaznamenal, čo si hovorili. To prekladatelia Stalinovi verne preložili. Ten však od Beriovho syna, ktorý tiež ovládal angličtinu, chcel, aby mu k tomu dopisoval, akým tónom boli jednotlivé slová vyslovené, či vážne alebo ironicky, s dôrazom alebo bez neho. A fakt je, že to často býva dôležitejšie ako len doslovný preklad.
A ešte jedna poznámka na okraj o tom, že Putin aj pri všetkej svojej serióznosti nestráca zmysel pre humor. Prejavilo sa to pri dvojstrannom stretnutí s francúzskym prezidentom Emmanuelom Macronom. Obaja sa už osobne poznajú od Putinovej návštevy Versailles. Preto bol tón ich besedy voľnejší.
Macron sa ospravedlnil za svoje zdržanie: „Nemohli sme sa dohodnúť v oblasti klímy…“ A keď si sadol do kresla, nenápadne sa snažil si povytiahnuť ponožky. Putin to však spozoroval a poznamenal: „Teraz to azda bude s klímou lepšie…“ Potom už vážne dodal, že Ruská federácia podporuje Parížsky protokol, hoci „čestne sa priznám, príčiny zmien klímy nie sú ešte vedecky objasnené“. To dodávam skôr na odľahčenie, takých epizód býva pri podobných udalostiach veľa, ale sú to skôr chuťovky pre bulvár.
Ruský prezident Vladimir Putin (vpravo) a francúzsky prezident Emmanuel Macron. Zdroj: TASR
Aké sú podľa vás ohlasy svetových médií na Hamburg?
Úprimne povedané, na taký obzor hodnotenia je ešte priskoro, v danej chvíli prevažuje spravodajstvo. Ale už z prvých ohlasov a titulkov je zrejmé, že celá konferencia, ale zvlášť prvé stretnutie hláv oboch veľmocí, je prijímaná pozitívne, a hlavne s uľahčením. Ako poznamenal Putin pri tom druhom podaní rúk – prvom oficiálnom –, čím ostrejšie problémy sa objavujú, tým skôr o nich treba hovoriť osobne. To sa stalo a prakticky vo všetkých hlavných témach – Ukrajine, Sýrii, teroristoch, jadrových zbraniach v KĽDR – sú aspoň naznačené cesty k ich spoločnému riešeniu. Čo viac sa dalo očakávať?
Z hanzového mesta Hamburg sa stalo uzavreté mesto, vnútri tisíce a tisíce demonštrantov.
Nepochopil som, prečo je nutné pri odpore voči globalizácii zapaľovať autá a vybíjať výklady obchodov, ktoré vlastnia ľudia, ktorí s konferenciou, ba ani s jej témou nemajú nič spoločné. Zažil som množstvo demonštrácií, v ktorých najmä mladým ľuďom išlo naozaj o niečo vážne: študentské nepokoje v Paríži v šesťdesiatom ôsmom roku proti režimu osobnej moci, americké demonštrácie proti vojne vo Vietname. V prvom prípade študenti vytrhávali dlažobné kocky, aby stavali barikády proti polícii, ktorá na nich útočila vodnými delami a bila ich obuškami, ale nepálili autá ani neničili výklady. V Amerike mladí pálili nanajvýš povolávacie lístky do armády. Na Václaváku bola pri demonštráciách rozbitá jediná výkladná skriňa – kancelárie Aeroflotu, čo sa neskôr ukázalo ako zámerná provokácia. Ale prečo musí byť devastovaný Hamburg na protest proti tomu, že existuje globalizácia – aj bez pričinenia tých, ktorí sa tam zišli na summite, ale skôr ju chcú usmerniť?
Prečo sa prezident Trump rozhodol vykonať druhú zahraničnú cestu na varšavské stretnutie štátnikov zo strednej a východnej Európy?
Myslím si, že na to mal niekoľko dôvodov: po prvé to bolo gesto voči Poľsku, ktoré azda jediné plní svoju finančnú povinnosť voči NATO, a to nielen v porovnaní s novými členmi zo strednej Európy, ale aj s mnohými dlhoročnými členmi. Po druhé Poľsko prijalo na svojom území amerických vojakov. Po tretie Poľsko uzavrelo veľké objednávky na vojenské dodávky z USA a chce ďalšie americké investície. Po štvrté si bol istý, že ho Poliaci uvítajú s otvorenou náručou, bez demonštrácií proti nemu, čo sa aj stalo.
Po piate sympatizuje s poľským poňatím vlády. A po šieste bolo preňho zaujímavé diskutovať s najvyššími predstaviteľmi 12 štátov zapojených do takzvanej iniciatívy Trojmoria, zahŕňajúcej krajiny medzi Baltom, Jadranom a Čiernym morom, čo predstavuje štvrtinu rozlohy EÚ a pätinu jej obyvateľov. Okrem Rakúska sú to noví členovia EÚ, a hlavne tvoria pomyselnú hrádzu od Baltu po Jadran proti údajnej „východnej hrozbe“. Veď väčšiu časť svojho prejavu zasvätil práve tejto hrozbe.
Prejav Donalda Trumpa vo Varšave:
Táto iniciatíva vznikla z poľsko-chorvátskeho podnetu, ale iniciátormi sú predovšetkým Poliaci, ktorí vidia v tomto zoskupení určitú protiváhu proti Nemecku a Rusku, ale v istom zmysle aj proti Bruselu. Zoskupenie sa zatiaľ dotýka skôr ekonomických a logistických otázok, ale má veľmi blízko aj k politickému chápaniu, ktoré by Európu naďalej skôr delilo, než zjednocovalo. Zvlášť keď už roky funguje Vyšehradská štvorka, pričom iniciatíva je vlastne jej rozšírenou paralelou. Účasťou Trumpa na varšavskom zasadaní pred tým hamburským sa Poliakom podarilo zaistiť si voči Trumpovi isté výsadné postavenie, zvlášť keď súhlasil so samostatným stretnutím s poľským prezidentom. Počas neho išlo o osud tisícov Poliakov, ktorí žijú a pracujú v USA, v súvislosti s tým, aby USA zrušili pre Poliakov vízovú povinnosť.
