Aké boli v tereziánskom období predpoklady na úspešnú vojenskú kariéru, líšili sa od tých súčasných?
V 18. storočí sa v habsburskej armáde mohol stať dôstojníkom iba šľachtic. Bolo pritom jedno, či bol ten šľachtic bohatý alebo radový, či bol barón, gróf alebo knieža. V 19. storočí to už bolo iné, už za napoleonských vojen sa mohol stať dôstojníkom aj nešľachtic. Aj tam sa prihliadalo na to, že barón alebo gróf mal otvorenejšie dvere k povyšovaniu.
Jedným z najvýznamnejších vojvodcov tohto obdobia bol v rakúskom vojsku Andrej Hadik, ktorý to dotiahol až na poľného maršala. Málokto o ňom však dnes vie.
Hadik patril medzi radovú šľachtu, ktorá nemala nič. Jeho predkovia nič nevlastnili, ale jeho otec aj dedo boli šľachtici a husárski dôstojníci. V tom období platila pri povyšovaní najmä zásluhovosť a pôvod, ale hľadelo sa aj na veliteľské, taktické a strategické schopnosti. To znamená, že dobrý dôstojník mal šancu sa vypracovať. Ak nebol veľmi schopný, dotiahol to na kapitána. Ak bol však schopný, ako spomínaný Andrej Hadik, mohol sa vypracovať až na poľného maršala, čiže na tú najvyššiu hodnosť. K schopnostiam patrili však aj iné atribúty, napríklad statočnosť a odvaha.
Zrejme práve tieto vlastnosti musel mať aj Hadik.
Hadik bol nesporne výnimočnou osobnosťou. Bol to mimoriadne schopný veliteľ. Mal nadanie, intuíciu, odvahu a chcel sa aj presláviť. Musela tam byť aj ambícia, samozrejme, nie za každú cenu. V európskych civilizačných podmienkach je ľudský život veľkou hodnotou, čo nemožno povedať o iných civilizáciách – napríklad o afrických či ázijských… Filozofia života a smrti môže mať svoje špecifiká. My sme zväčša zvyknutí na európsku filozofiu života a smrti, rovnako aj Amerika. Aj náhľad na život a smrť sa však vyvíjal a vyvíja.
Vladimír Segeš v roku 2015 prevzal Pamätnú medailu náčelníka Generálneho štábu Ozbrojených síl SR II. stupňa. Zdroj: VHÚ/K NGŠ OS SR
Hadik sa preslávil najmä v sedemročnej vojne (1756 – 1763), ktorú Winston Churchill označil fakticky za prvú svetovú vojnu, keďže v nej boli zapojené všetky vtedajšie mocnosti. Historické pramene uvádzajú, že okrem iného išlo snahu Rakúska o znovuzískanie Sliezska. Spolu s Rakúskom bojovali aj Rusko, Francúzsko a Švédsko. Na druhej strane stáli Prusko a Británia.
Vojna proti Prusku za Márie Terézie alebo vojna o rakúske dedičstvo sa členila na viacero etáp a jedna z tých etáp bola veľmi významná. Bola to sedemročná vojna. Tam sa Hadik najviac preslávil, vďaka čomu sa dostal do súkolia generality a na čelo habsburskej armády a skončil ako poľný maršal.
Hadik sa počas sedemročnej vojny preslávil najmä tým, že v októbri 1757 stál ne čele zhruba 3 500 husárov a pešiakov, ktorí prepadli a obsadili Berlín. Jeho jednotka pri tejto nebezpečnej akcii stratila vraj iba desať mužov.
Dobre naplánovaná a rýchla operácia podmaršala Andreja Hadika bola vydarenou bodkou po porážke pruského kráľa Fridricha II. pri Kolíne. V deň svojich 46. narodenín, 16. októbra 1757, na čele husárskych švadron a peších práporov v počte okolo 3 500 mužov nečakane obsadil Berlín. Samotný Hadik si z bohatej koristi nenechal ani toliar, 25 000 dal rozdeliť medzi svojich vojakov, ostatok poslal panovníčke, ktorá mu na znak vďaky darovala 3 000 dukátov. Hadik bol povýšený do hodnosti generála jazdectva.
Pri vlastnom útoku na Berlín padlo len desať Hadikových bojovníkov. Jedným z nich bol generál Wolfgang Babočai (Babocsay), ktorý príkladne a odvážne cválal v čele husárov. Medzi 28 zranenými bol aj 19-ročný husár Ladislav Škultéty z Mojtína, ktorý sa neskôr oprávnene stal legendárnym a heroickým vzorom vojenskej služby. K husárom sa dostal ako 12-ročný a slúžil nepretržite až do smrti roku 1831. Za 81 rokov služby v sedle sa zúčastnil na 22 vojnových ťaženiach, posledných 41 rokov života bol zástavníkom 8. husárskeho pluku.
Obsadenie Berlína podstatnejšie neovplyvnilo vývoj vojny, malo však veľký symbolický význam. Rozhnevaný Fridrich II. okamžite vydal príkaz Hadika zajať alebo zabiť, ale pruským jazdeckým oddielom sa to nikdy nepodarilo. Meno Andreja Hadika sa preslávilo a odvtedy sa v Európe traduje pojem husársky kúsok.
Hadik dostal od panovníčky aj Rád Márie Terézie.
Získali ho stovky dôstojníkov, napríklad aj jeho syn Karol, ktorý sa narodil v Levoči. Rád mal inak tri stupne: veľkokríž, veliteľský kríž ako prostredný stupeň a rytiersky kríž bol najnižší. Najprv začali udeľovať veľkokríže. Prvé tri dostali Karol Lotrinský, Leopold Daun a František Nádašdy v roku 1758. Hadikovi udelili veľkokríž ako štvrtému za obsadenie Berlína. Bolo to najvyššie vyznamenanie habsburskej monarchie, zaviedla ho Mária Terézia. Udeľovalo sa až do konca prvej svetovej vojny.
Spôsob nosenia Radu Márie Terézie na vojenskej uniforme od najnižšieho k najvyššiemu stupňu (zľava). Zdroj: LuigiXIV/Wikipedia
Aké druhy vojska existovali v tereziánskej dobe? Čím sa navzájom odlišovali?
V tej dobe boli v podstate tri druhy vojska. Jazdectvo, pechota a nový druh vojska predstavovalo delostrelectvo a ostatné technické jednotky.
Jazdectvo malo tri rôzne zložky…
V jazdectve boli najstarším druhom kyrysníci. Nazývali sa tak podľa panciera, ktorý nosili, volal sa kyrys. Čiže boli to vlastne obrnení jazdci. Kedysi, v stredoveku najmä rytieri a ťažká jazda používali celé brnenie, no v novoveku a za čias Márie Terézie už mali len hrudný pancier. Samozrejme, s rozvojom palných zbraní aj kyrys strácal opodstatnenie, lebo nemohol byť veľmi ťažký, kone by ich neuniesli. Napriek tomu kyrysníci tvorili najklasickejšiu útočnú jazdu.
Dragúni boli pôvodne bojovníci, ktorí bojovali ako pešiaci a kone používali len na presun. Boli taká mobilná pechota posadená na kone. Ešte pred tridsaťročnou vojnou (1618 – 1648) a počas nej bojovali tak, že sa dopravili na koňoch na bojisko, tam zosadli a bojovali ako pešiaci. Potom zistili, že je výhodné ich nechať na koňoch. Dokázali však bojovať aj ako pechota. To kyrysníci nedokázali.
Ďalším veľmi dôležitým druhom jazdy boli husári. Boli výslovne uhorské špecifikum, a teda aj slovenské. Bola to vlastne taká poloťažká jazda, ktorá mala veľmi rýchle kone. Husári sa verbovali iba z Uhorska.
Samozrejme, v priebehu vojny za Márie Terézie mala husárske pluky už nielen habsburská armáda, pretože to bol najmobilnejší druh jazdy. Spočiatku sa nezúčastňovali na priamej útočnej činnosti, prenasledovali, zaháňali, podnikali rýchle výpady proti pešiakom či robili prieskum. Čiže plnili skôr záškodnícko-prieskumné aj spravodajské úlohy. Mimochodom, prvý husársky pluk bol zmobilizovaný na Slovensku, postavil ho generál Adam Cobor. Druhý pluk postavil jeho zať Ján Pálfi.
Okrem toho boli ešte švališéri, to bol druh vojska podľa francúzskej ľahkej jazdy.
To je od slova cheval, po francúzsky kôň.
Áno. Tých bolo však relatívne málo.
Z čoho vlastne vzniklo slovo husár?
Samotný výraz husár je v podstate odvodený od starého rímskeho slova cursor, čo znamenalo rýchly posol. Rýchly posol od najstarších čias zväčša jazdil na koni. Etymológia slova cursor sa časom zdeformovala a v prostredí južných Slovanov sa začala označovať ako gursar, hursar a husar pre takzvaných rýchlych jazdcov – záškodníkov v prostredí Balkánu, to znamená najmä Srbov a Chorvátov. Tento druh vojska sa osvedčil v bojoch proti osmanskému jazdectvu, čiže proti sipahiom. Preto už za cisára a kráľa Žigmunda Luxemburského začali južných Slovanov najímať aj do uhorskej armády a Matej Korvín z nich urobil špecifický druh vojska popri ťažkej jazde.
Dočítal som sa, že husári mali pestrý odev – leopardie kože, orlie perá… No Keď Hadik tiahol na Berlín, väčšina z tých jeho vojakov boli husári a údajne boli maskovaní.
Toto je veľmi laický pohľad, kedysi neexistovali uniformy. Rovnošata existovala v tom zmysle, že nosili do istej miery unifikované panciere. Ľahkí jazdci nosili odevy uspôsobené jazdectvu, viac-menej praktické civilné šaty, ktoré im však slúžili ako ich osobný vojenský šat. Bolo na majiteľovi pluku, ako zaodeje svojich vojakov. Čiže keď kúpil kilometer modrého súkna, tak všetkým jeho vojakom ušili uniformy z modrého súkna. Keď kúpil kilometer bieleho, tak mali biele.
Čiže aj z finančných dôvodov…
Tak. Majiteľ pluku sa tiež snažil dosiahnuť odlíšenie, takže napríklad Pálfiho husári boli oblečení v zelenom alebo v modrom, no aj to sa časom menilo.
Majiteľmi pluku boli šľachtici?
Áno, majiteľom pluku bol ten, kto dostal od cisára patent, že môže zverbovať pluk. Keď chcel, mohol byť veliteľom, ale nemusel. Mohol si veliteľa najať. Plukovník bola pôvodne funkcia, nie hodnosť. Hodnosti sa vlastne vyvinuli z funkcií. Až za Márie Terézie sa zaviedla jednotná uniforma s tým, že v rámci husárov boli isté variability. Inštitúcia majiteľov pluku pretrvala až do 1. svetovej vojny, čo málokto vie. Bolo to však len nominálne a malo to skôr symbolický význam, pretože každý pluk bol súčasťou habsburskej armády.
Boli teda aj v oblečení husárov nejaké pravidlá?
Husári nikdy nenosili zelené nohavice. Bolo to údajne preto, lebo zelená bola posvätná farba islamu a bolo by to znesvätenie. Ešte z čias protitureckých bojov sa totiž tradovalo, že ak Turci natrafili na niekoho, kto mal zelené nohavice, narazili ho na kôl.
Farbu čákova, čiže čiapky, kombinovali s farbou dolománu, čo bol vojenský kabátec zdobený šnúrami, pričom od roku 1772 zaviedli štyri možné farby husárskej uniformy – tmavomodrú, svetlomodrú, tmavozelenú a svetlozelenú. K zelenému mundúru sa nosili červené nohavice a každý husár musel podľa dávneho zvyku mať fúzy.
Husárska uniforma. Zdroj: belygorod.ru/Wikipedia
Ako to v tereziánskom období prebiehalo priamo na bojisku?
Používali sa tri rady a pešiaci strieľali tak, že prvý rad si pokľakol a strieľalo sa salvami, to znamená pripraviť sa, pozor, páľ. Obranná línia mala tiež tri rady. Salvami sa strieľalo preto, aby to malo psychologický účinok, lebo účinnosť streľby nebola, ako keď si zoberiete samopal alebo guľomet. Tí, ktorí vystrelili, išli automaticky dozadu, vzápätí vystrelil druhý rad a potom tretí, aby sa zabezpečila kontinuita streľby.
Zväčša najskúsenejší a najstarší bojovníci tvorili tretí rad. V prvom rade boli ako-tak ostrieľaní a v druhom nováčikovia. Boli tam preto, aby nemohli utiecť, aby nespanikárili. Zo stredného radu sa im ťažko utekalo.
Ako sa vtedy využívala taktika a stratégia boja?
Taktika je umenie, ako viesť bitku, stratégia je umenie viesť vojnu. Štábni dôstojníci a generáli museli mať aj dobré strategické, kým nižším dôstojníkom stačili taktické schopnosti. Pre vojny v novoveku bola príznačná aj istá miera živelnosti. Nebolo to také organizované ako dnes, že na monitore vidíte približujúce sa tanky. Vtedy sa úlohy rozdali pred bojom a v boji už nebol čas na špecifické rozkazy. V armáde bol iný štýl komunikácie, za bitky bola dosť sťažená. Zvyčajne išlo o signály trúbkou, rôzne druhy bubnovania a tak ďalej. Museli vedieť, ako sa trúbi do útoku či na ústup. Nevideli však ani delá za kopcom. Súčasťou výbavy dobrého veliteľa preto bola intuícia.
Treba si uvedomiť, že sa nebojovalo na život a na smrť. Takzvané ničenie živej sily nepriateľa, teda zabíjanie protivníka, sa začalo uplatňovať od napoleonských vojen. Dovtedy nebolo zmyslom nepriateľa zabiť, ale zahnať ho na ústup alebo zajať. V tom boli aj zásady vedenia vojny iné. Aj vtedy síce boli dosť veľké straty, ale boli menšie. Keď postupoval šík, či už jazdecký, alebo pechotný, zväčša išli na bubon. V zásade postupovali v dlhých líniách, aj v kilometrovej línii.
Používali sa aj poslovia so šifrovanými správami?
Boli takzvané ohňové alebo dymové signály, ktoré sa používali už v staroveku i stredoveku. Bola to teda taká dávna morzeovka. Medzi Devínskym a Bratislavským hradom neexistovala forma vizuálnej komunikácie, ale robila sa prostredníctvom Hainburského hradu. V Hainburgu videli, čo im chcú povedať, zopakovali to, a tak sa to dostalo k Bratislave.
