Počas tlačovej konferencie ste okrem iného spomenuli, že prieskum vám potvrdil „kolektivistický prístup“ Japoncov k práci. A čo Slováci? Sú aj oni v niektorom zo spomínaných ukazovateľov špecifickí? Zaostávame v konkrétnom meranom parametri v porovnaní s inými krajinami alebo vykazujeme, naopak, nadpriemerné výsledky?
Slováci výrazne zaostávajú v pocite istoty v zamestnaní. To je jedna z vecí, ktorá nám tam (v prieskume) vyšla veľmi jasne a preukázateľne. A to napriek tomu, že tu aktuálne máme hospodársku konjunktúru, že tu máme tiež nedostatok pracovných síl na trhu a ideme dovážať zamestnancov z okolitých krajín.
Skrátka aj napriek tomu všetkému ľudia, ktorí nám odpovedali, sa väčšinou necítili úplne istí a pociťovali riziko straty zamestnania.
V medzinárodnom porovnaní sme v rámci tohto ukazovateľa skončili predposlední spomedzi všetkých 18 krajín, čo je teda výrazne negatívny výsledok.
To určite… Má teda aj aktuálna hospodárska, respektíve socio-ekonomická situácia na odpovede respondentov zásadný vplyv? Predsa len, ľudia to asi inak vnímajú, keď sa krajine darí, a inak, keď sú správy negatívne. Aký zastávate v tomto smere názor?
Áno, určite. S týmto tvrdením sa dá súhlasiť. Plus ešte by som dodal, že menšiu istotu v zamestnaní pociťujú tí respondenti, ktorí žijú v okresoch s vysokou mierou nezamestnanosti. Pretože tam sú ľahšie nahraditeľní a to vlastne vysvetľuje aj ten pocit zníženej istoty. A navyše, v prípade, ak by daný zamestnávateľ v danej lokalite skončil úplne, oveľa ťažšie by si dotknutí zamestnanci zháňali nové miesto.
Akýmsi leitmotívom dnešnej tlačovej konferencie bola veta, respektíve otázka: „Pracovali by ľudia, ak by nemuseli?“ Je pre ľudí, a pokojne sa na to môžeme pozerať aj z globálneho hľadiska, zamestnanie naozaj len nástroj či spôsob, ako zarobiť peniaze?
Na Slovensku sú tie vlastnosti práce posudzované skôr tak, že tá práca je naozaj len niečo utilitárne. To znamená, aby ňou ľudia ozaj len zarobili peniaze, a tie ostatné vlastnosti nie sú až také dôležité. Vychádza to hlavne z toho medzinárodného porovnania. Ak by sme brali do úvahy len slovenské dáta, tak by sme možno na takúto interpretáciu neprišli.
Keď sa ale pozrieme na ďalšie štáty, tak vidíme, že hlavne v tej západnej Európe a Škandinávii má práca hodnotu sama osebe. Bez ohľadu na to, či produkuje nejaký zárobok alebo nie. Na Slovensku je, ako už bolo spomenuté, dôraz kladený hlavne na tú utilitárnu stránku, na to, že práca je pre ľudí zdroj živobytia.
Sociológ Robert Klobucký. Zdroj: mr
Tak trochu ste mi „nahrali“ teraz na ďalšiu otázku – keď spomínate škandinávske, prípadne anglosaské krajiny, tak fakt je, že v týchto regiónoch je pomerne vysoko cenená dobrovoľnícka činnosť. A to či už doma, alebo aj v zahraničí. Jednoducho človek nesedí doma nečinne so založenými rukami, no ide pomáhať iným a popritom naberá aj nové životné skúsenosti. Nehovoriac o tom, že sa aj vďaka týmto skúsenostiam stáva oveľa flexibilnejším a adaptabilnejším. U nás je však na takýchto ľudí nazerané optikou nielen bežných ľudí, ale neraz aj samotných zamestnávateľov, ako div nie na čudákov, ktorí nezmyselne robia niečo zadarmo. Prečo sme v týchto veciach u nás stále pozadu?
Ja si myslím, že to súvisí najmä s bohatstvom krajiny. Pre mnoho ľudí na Slovensku môže byť vykonávanie dobrovoľníckej činnosti naozaj nepochopiteľné, keďže títo ľudia sami nemajú dostatok peňazí na to, aby dôstojne žili v tých svojich podmienkach. Čiže oni budú asi ťažko chápať, prípadne vysoko oceňovať tých ľudí, ktorí sa rozhodli pracovať zadarmo. A preto je tá práca posudzovaná primárne ako zdroj živobytia. No a to živobytie tu u nás nie je tak automaticky zaistené ako trebárs práve v tých bohatých sociálnych štátoch v Škandinávii.
Čiže v tom zohráva dôležitú rolu aj vyspelosť danej spoločnosti?
Nepovedal by som, že tu ide o vyspelosť, ale jednoducho o reálne ekonomické podmienky a dosahy, v ktorých tá spoločnosť funguje.
Čoraz viac sa v poslednom období hovorí aj o tom, že práca by mala človeka napĺňať a baviť. Vyžadujú v súčasnosti Slováci od svojho „džobu“ aj vyššiu formu sebarealizácie, ako to bývalo v minulosti?
Bohužiaľ, nemáme dáta, kde by sme to mohli porovnať. Aby sme toto mohli povedať, museli by sme si pozrieť nejaké iné výskumy a tam by sme na základe dákych ďalších analýz možno vedeli odpovedať.
Ja si skôr myslím, že ak to, na čo sa pýtate, platí, potom skôr pre vysokoškolsky vzdelaných ľudí, ako aj pre regióny, kde je tej práce dostatok. Určite v tých hladových dolinách a okresoch s vysokou nezamestnanosťou sa to podľa môjho názoru ani rokmi príliš nezmenilo.
Ďalšou relatívne často spomínanou témou súčasnosti je rastúca spotreba antidepresív aj v spojitosti s hektickým pracovným tempom a výkonnosťou ľudí. Myslíte si, že sa tieto údaje zakladajú na reálnej báze? Skutočne tie pracovné nároky na človeka rastú stále viac alebo je to spôsobené skôr presnejšími informáciami a lepším zberom dát za posledné roky?
Možno by som ponúkol ďalšie vysvetlenie, a to že užívanie antidepresív postupne prestáva byť tabu. Voľakedy to bývalo posudzované ako nejaké zlyhanie jednotlivca, keď mal psychické problémy a depresie. Ale je pravda, že existujú špecifické odvetvia, kde tie nároky na zamestnanca asi narastajú. To je jasné. V zásade tak, ako narastajú nároky na produktivitu a nároky na konkurenciu, tak narastajú aj nároky na pracovnú silu.
Ale v globále sa to asi nedá povedať, hoci sú špecifické oblasti, to áno.
Pred jednou či dvomi dekádami bol aj charakter práce, respektíve samotný pracovný trh značne odlišný od toho dnešného. Za ten čas došlo k obrovskej dynamizácii a zrýchleniu procesov, pričom táto akcelerácia bude pravdepodobne pokračovať. Myslíte si, že práve toto „zmultimedializovanie“ pracovnej spoločnosti prispieva tiež k zlému psychickému zdraviu ľudí?
Viem, že existuje vcelku dosť štúdií, ktoré tvrdia, že sociálne siete prispievajú k depresiám. A dokonca ju môžu vraj aj prehlbovať tým, že bežní ľudia sa porovnávajú s úspešnejšími jedincami a majú potom problém sa s tým vyrovnať. Môže to byť pravda, jasné.
