Analytik Haas odkrýva, k čomu povedie roztržka medzi Trumpom a Merkelovou. Pre odporcov tesnej európskej integrácie je to skôr nočná mora

    0
    Tomáš Haas (Autor: MK)
    Nedávny summit G7 niektorí nazývali „summit 6 + 1“, čím mala byť vyjadrená izolácia Donalda Trumpa. Skutočne je v tomto klube americký prezident v takej osamotenej pozícii?
     
    Je a nie je. Nie je izolovaný, pretože bez USA nie je NATO, bez USA nemá európsky priemysel svoje najväčšie odbytiská a bez USA nemá tzv. Západ skutočného lídra, aj keď túto pozíciu si v poslednom čase nárokuje Nemecko. A áno, prezident USA je v tomto klube osamotený, a to preto, že tu je po veľmi dlhom čase štátnik, ktorý považuje za svoju povinnosť nie viesť svoju krajinu politicky korektne, kamsi k ideálu inžinierov ľudských duší, ale k slobode, prosperite a blahobytu jej občanov.
     
    Prezident Trump znovu a znovu prekvapuje svojich oponentov v politike aj v médiách. Nad každým jeho krokom raz jasajú, keď svoje rozhodnutie z nejakého dôvodu odloží, raz nariekajú, keď niektorý zo svojich sľubov plní.
     
    Domáci i zahraniční politici, ako český premiér Sobotka, mu odkazujú, že rozhodnutím o odstúpení z Parížskej dohody o klíme vraj urobil chybu. Trump ale nerobí nič iné, než plní svoje predvolebné sľuby.
     
    Angela Merkelová po tomto rokovaní vyhlásila, že Európska únia sa musí „osamostatniť“. Čo to bude znamenať pre jej globálnu úlohu?
     
    Osamostatniť od čoho? Od USA? To nie je a ešte dlho nebude možné. Globálnu úlohu Európskej únie nepredurčovali vzťahy s USA, ale jej vlastné ekonomické a politické výsledky. A tie sú žalostné. Európa je v hlbokej kríze a dôvodom tej krízy nie sú USA, ale vlastné chyby.
     
    Najväčšou výčitkou, ktorú Trump po rokovaní počul, bol jeho postoj ku klimatickej dohode z Paríža. Čitateľom možno nie je jasné, prečo práve táto environmentálna dohoda je taká zásadná politická téma, že má potenciál zhatiť vrcholný summit. Prečo je táto téma, obzvlášť pre štátnikov z EÚ, taká dôležitá?
     
    Trump vyhral voľby okrem iného preto, lebo Američania už majú dosť toho, že majú znášať náklady megalomanských projektov, ktorých za posledných päťdesiat rokov videli tucty, čoraz nákladnejších, bez toho, aby aspoň niektorý z nich splnil, čo si od neho jeho proponenti sľubovali. Je príznačné, že jeho posledný krok, odstúpenie od Parížskej dohody o klíme, vzbudil taký rozruch. Dokonca aj český premiér odkázal Trumpovi, že urobil chybu. Ale čo v skutočnosti Trump urobil?
     
    Odstupuje od čohosi, čo už stálo a má v budúcnosti stáť bilióny dolárov, aj keď to má viditeľný a merateľný vplyv na klímu, na základe teórie prijatej „demokraticky“ hlasovaním vládnych úradníkov na kongrese organizácie IPCC, ktorá sa vydáva za akýsi svetový kongres klimatológov – ale v skutočnosti je to medzivládna organizácia, ktorú v tom čase viedol indický inžinier, ktorý spoločne s bývalým americkým viceprezidentom za svoj boj s klímou dostal Nobelovu cenu mieru.
     
    Delegáti odhlasovali závery o potrebe bojovať proti klimatickým zmenám bez ohľadu na efektivitu a náklady celosvetovo organizovaného úsilia, ktoré nás má zachrániť pred niečím, čo je prirodzeným javom, niečím, čo sa stáva periodicky po stovky miliónov rokov.
    Máme zachrániť krajinu a ľudstvo pred klimatickými zmenami, máme minúť bilióny dolárov a obmedziť slobodu a prosperitu celých národov na desaťročia dopredu pre niečo, čo je v skutočnosti len novým variantom sloganu Rozkážeme vetru, dažďu.
     
    A najväčšie náklady na ten program nesú, samozrejme, tzv. vyspelé krajiny, európske a americké. A predovšetkým USA. Američania majú dosť medzinárodných programov, ktoré majú platiť alebo aspoň na ne z najväčšej časti prispievať bez toho, že im niekto môže ukázať, za čo sa ich miliardy dolárov vlastne míňajú a aký to má prínos.
     
    Donald Trump vo svojej volebnej kampani sľuboval Američanom, že takéto programy ukončí. Že peniaze, ktoré USA ušetria, budú využité na užitočné a efektívne ekologické programy modernizácie amerického priemyslu, na vyčistenie amerických vôd a jazier a na ochranu amerického životného prostredia – a nebudú miznúť v čiernej diere „globálneho boja proti zmenám klímy“, ktorý po tridsiatich rokoch a stovkách miliárd amerických dolárov nepriniesol žiadny merateľný úžitok a viedol k reštrikciám a obmedzeniam, ktorými utrpela americká ekonomika, americkí robotníci a zamestnanci a ironicky aj americké životné prostredie.
     
    Okolo summitu sa veľa hovorilo o Donaldovi Trumpovi, ale menej už o Therese Mayovej a o Veľkej Británii, ktorá postupom brexitu nadobúda medzinárodnú suverenitu. Pritom Angela Merkelová po summite naznačila, že už ani s Britániou príliš nepočíta. Aká bola pozícia Mayovej na konferencii a aká podľa vás bude pozícia pobrexitovej Británie v globálnych vzťahoch?
     
    Podľa môjho názoru bude britská pozícia silnejšia ako dnes. Nebude viazaná reštrikciami a prekážkami kladenými európskymi reguláciami. Nestratí európske trhy, a naopak bude môcť nadviazať na staré vzťahy s krajinami Commonwealthu a so Spojenými štátmi. Ale, samozrejme, nebude to ľahké.
     
    Má Európska únia potenciál byť skutočne „globálna veľmoc“, hrajúca rovnakú ligu s USA, Ruskom a Čínou? A čo musí urobiť, aby na túto úroveň mohla ašpirovať?
     
    Potenciál združenia popredných európskych štátov určite má. Má však aj v sebe zabudovaný mechanizmus, ktorý tomu s istotou zabráni.
     
    Hospodárska spolupráca európskych krajín viedla k tomu, čo dnes nazývame „hospodársky zázrak“. Vojnou rozvrátená Európa sa za pätnásť rokov stala dynamicky sa rozvíjajúcim ostrovom ekonomickej prosperity a vysokej životnej úrovne. Keby Európa zostala na tejto trajektórii, mohla dnes stáť na špičke tej ligy, o ktorej hovoríte. Namiesto toho však prišla snaha o politickú integráciu, ktorá viedla k strate suverenity väčšiny európskych krajín, ku krízam zavineným zavedením „spoločnej meny“ krajín s veľmi rozdielnymi stupňami ekonomického vývoja.
     
    Všetko v duchu plánov na socialistický federálny európsky megaštát podľa snov talianskeho komunistu Altiera Spinelliho, ktorý budúcnosť Európy videl v potlačení suverenity európskych štátov a v ich podriadení spoločnej politike socializmu. Opísal to celkom presne vo svojom Ventoténskom manifeste, ktorého čítanie odporúčam všetkým, ktorí snívajú o integrovanej Európe. Spinelli, európsky komisár a neskôr európsky komunistický poslanec, bol dodatočne zaradený medzi „otcov Európskej únie“ a bola po ňom pomenovaná najnovšie a najväčšia budova Únie v Bruseli.
    Únia si od prvopočiatkov integrácie kládla nereálne a nesplniteľné ciele. Kto si dnes spomenie na Lisabonskú stratégiu prijatú Európskou radou v marci 2000 v Lisabone s cieľom vytvoriť z Európskej únie do roku 2010 „najdynamickejšiu a najkonkurencieschopnejšiu ekonomiku založenú na vedomostiach, schopnú trvalo udržateľného hospodárskeho rastu, vytvárania viac kvalitných pracovných príležitostí a zachovávajúcu sociálnu súdržnosť?
     
    Posúďte sami, čo z toho Európa dokázala uskutočniť.
     
    Európska únia mala byť prostriedkom na odstraňovanie ekonomických bariér medzi členskými krajinami. Namiesto toho vytvára stovky a tisíce nových bariér, povinné kvóty, dotácie, zákazy, predpisy, nariadenia, zákony. Nielenže takéto bariéry stavia medzi členskými štátmi, ale „vďaka“ integračnej Lisabonskej zmluve ju dnes rozširuje v jednotlivých krajinách i národnom meradle.
     
    Ale Európa má tiež tendenciu „naprávať“ svoje chyby ich opakovaním vo väčšej škále. Problém migrácie chce napraviť väčšou migráciou. Problém odporu proti európskemu zasahovaniu do suverenity členských krajín a ich snahe zabrániť nekontrolovateľnému prílevu migrantov chce riešiť povinnými kvótami. Európski lídri nestratili ani sekundu nejakou úvahou, kto sú títo migranti, či sú skutočne utečencami pred vojnou a násilím. Bruselskí lídri a vlády vedúcich a najsilnejších krajín Únie – Nemecka a Francúzska – chcú napraviť svoju chybnú politiku, ktorá im priniesla neuveriteľné problémy a neriešiteľnú krízu tým, že ju pomocou povinných kvót rozšíri na celú Európu. Opäť sa má problém napraviť tým, že má byť opakovaný na väčšej škále.
     
    Takže hovoriť o potenciále Európskej únie stať sa „globálnou veľmocou“ – to je skôr smutný vtip. Európska únia by mala svoje úsilie zamerať na svoju záchranu, ešte presnejšie záchranu toho, čo na nej bolo dobré a užitočné. Ale reformovať Úniu je beznádejné, a po odchode Veľkej Británie je to nemožné. Únia by musela rehabilitovať svoje členské krajiny, vrátiť im suverenitu, opustiť socialistický Spinelliho projekt „hlbšej a hlbšej integrácie“ a vrátiť sa k pôvodnej myšlienke búrania bariér a rozširovania priestoru slobody podnikania i občianskych slobôd.
     
    Čo už nechcú ani politici našich „proeurópskych strán“.
     
    Ako vyhlásenie „samostatného kurzu“ Angelou Merkelovou môže ovplyvniť vnútorné vzťahy v EÚ? Dá sa očakávať väčší tlak na poslušnosť členských krajín, aby mala dvadsaťsedmička viac síl na plnenie svojej globálnej úlohy?
     
    Samostatný kurz Nemecka znamená rovnaký kurz, rovnaké ciele, rovnaké metódy a rovnakú politiku celej Únie. Konečne budeme mať vytúženú európsku jednotu, vedenú dominantným Nemeckom v nemeckom záujme.
     
    Angela Merkelová je zástupcom jednej z dvadsiatich siedmich krajín a jej vplyv na politiku EÚ je do značnej miery iba neformálny. Zástupcovia EÚ síce majú „mandát“, ale ich reálna pozícia je napospol slabá, nehľadiac na to, že o štátnickom rozhľade európskeho prezidenta Donalda Tuska alebo eurokomisárky pre zahraničné vzťahy Federiky Mogheriniovej pochybujú aj ich stúpenci. Môže vôbec ašpirovať na úlohu svetovej veľmoci štát-neštát, kde je úplne nejasné, kto za neho vlastne hovorí?
     
    Samozrejme, že nemôže. A pokusy o niečo také nutne vyústia do Európy dominovanej Nemeckom a Francúzskom. Bez ohľadu na to, či je eurokomisárka pre zahraničné vzťahy Talianka alebo európskym prezidentom Poliak.
     
    Pred tromi týždňami sa ujal funkcie francúzsky prezident Emmanuel Macron. Ako zatiaľ hodnotíte jeho zahraničnú politiku? A predstavuje „Francúzsko pod Macronom“ oproti „Francúzsku pod Hollandom“ nejakú kvalitatívnu zmenu zahraničnej politiky alebo zostáva iba pri gestách typu súťaženie s Donaldom Trumpom o pevnejší stisk ruky?
     
    Ešte je skoro hodnotiť Macronovu zahraničnú politiku. Ale z jeho minulosti je pravdepodobné, že bude plne „proeurópsky“, čo v praxi znamená, že bude pracovať v intenciách Bruselu a Berlína. Takže neočakávam žiadnu zásadnú zmenu francúzskej zahraničnej politiky.
    Zmenia udalosti zo summitu G7 nejakým spôsobom zahraničnú politiku Donalda Trumpa?
     
    Sotva. Pre Trumpa je rozhodujúce jeho úsilie o reformu americkej zahraničnej politiky, jeden z jeho hlavných predvolebných sľubov.
     
    Aké sú vôbec podľa vás v súčasnosti najväčšie zahraničnopolitické priority Trumpovej administratívy?
     
    Predovšetkým, ako sám hovorí, je to viesť realistickú politiku, skončiť s „vývozom demokracie“, obmedziť intervencie amerických ozbrojených síl len tam, kde sú skutočne ohrozené legitímne americké záujmy. Raz to ktosi povedal – prestať s „exportom demokracie“ výmenou za „import rakví mladých Američanov“.
     
    Nechce Ameriku slabú, chce ju silnejšiu o to, že bude presadzovať realistické ciele, podporovať priateľov a neprisvojovať si úlohu arbitra v domácich záležitostiach iných krajín, nezasahovať tam, kde intervencie znamenajú riziko nielen pre USA, ale aj pre ich skutočných priateľov a občanov ich krajín. Nechce rušiť americké záväzky a opúšťať spojencov, chce však, aby si krajiny, ktoré očakávajú americkú podporu v núdzi, pripravovali vlastné adekvátne obranné programy a nečakali, že náklady za ne ponesú USA.
     
    - Reklama -