Opäť musíme trúchlivo a trocha opakovane začať teroristickým útokom a opäť v Británii. Tentoraz sa nikto neobťažoval nič vyhadzovať do vzduchu, ale priamo sa kosilo a rezalo nožmi a mačetami. Máte k tomu vôbec nejaký komentár? Vidieť dva rozdiely: ľudia si na Facebooku okamžite začali robiť žarty príspevkami typu: „Tiež ste takí zomknutí a nezastrašení?“ A začalo sa diskutovať o tom, prečo sa ľudia v bare musia brániť hádzaním pohárov a stoličiek namiesto toho, aby niekto použil poriadnu zbraň. Čo hovoríte na tieto rozdiely?
Tretí teroristický útok za tri mesiace a premiérka Mayová vyhlási, že „už toho bolo dosť“. Preboha! Ako keby dva teroristické útoky za dva mesiace boli ešte v poriadku. Rozum zostáva stáť. V deň, keď „tím osamelých vlkov“ – vždy totiž útočia „osamelí vlci“, pretože priznať, že v Európe pôsobia siete džihádistov, je pre politikov veľmi „nevhodné“, a tak nemožno útok troch ľudí opísať inak než ako „tím osamelých vlkov“ – zaútočil na londýnskom moste a v krčme, Daeš na sociálnych sieťach vyzval svojich stúpencov, aby útočili práve autami a nožmi. A tá reakcia bola teda dosť rýchla! Pokiaľ ale odhliadneme od fanatikov-amatérov, ktorí sa nechajú k akcii „vyhecovať“ nejakým odkazom kdesi na internete, určite tu existujú aj bunky „profesionálnych“ teroristov, ktorí prešli príslušným výcvikom a čakajú na povely, ktoré asi cez internet nepôjdu. Čiže aj keď počty teroristických útokov narastajú a vyžadujú si desiatky obetí, ešte stále vyvolávajú predovšetkým chaos, než by v spoločnosti napáchali skutočné škody, aby reálne ochromili jej fungovanie. Takže mám stále pocit, že to najhoršie Európu ešte len čaká.
Je pritom skoro jedno, o akej krajine by sme mali hovoriť konkrétne, aj keď je jasné, že niektoré sú predsa len rizikovejšie ako iné. Okrem Francúzska mám na mysli práve Britániu, ktorá v rámci svojich politických hier bývalej koloniálnej mocnosti poskytuje už dekády azyl Moslimskému bratstvu z Egypta, ktoré za britské peniaze páchalo atentáty už na prezidenta Násira; manchesterský masaker majú na svedomí líbyjskí džihádisti, ktorí boli kedysi v Británii „obhajovaní“ na základe plánovaného zvrhnutia plukovníka Kaddáfího; najnovšie sú tam sýrski radikáli a výpočet by určite mohol ešte dlho pokračovať. Už od chvíle, keď si CIA s pakistanskou tajnou službou a za saudskoarabské peniaze „stvorila“ Al-Káidu na boj proti sovietskej okupácii Afganistanu, pričom prišlo k 11. septembru, by malo byť každému politikovi jasné, že ak si doma z akýchkoľvek geopolitických dôvodov držia nejakých radikálov, tak si prikladajú na problém.
To potom obyčajným ľuďom naozaj nezostáva, než sa tváriť, že zostali „zomknutí a nezastrašení“, a vŕšiť na mieste útokov ďalšie haldy smútočných plyšiakov. Samozrejme, v demokracii by mohli ešte skúsiť zvoliť si vo voľbách niekoho, kto takú samovražednú politiku radikálne zmení, ale v hre sú „vyššie záujmy“ rôznych „deep state“, miliardy peňazí z predaja zbraní, upevňovanie špicľovacej spoločnosti strachu… Ani demokratickou cestou nebude ľahké sa z tohto bludného kruhu vymotať.
Napriek tomu všetkému si ale myslím, že otázka terorizmu je výsostnou záležitosťou tajných služieb a politikov. Rozdať voľne ľuďom zbrane, bolo by mŕtvych v následnom chaose napríklad v spomínanej krčme alebo na moste oveľa viac, pretože by zrazu pálili všetci a na všetky strany.
Zdroj: TASR/Víkendový teroristický útok v Londýne.
Vy sama ste niekoľkokrát upozornili, že teraz budeme čeliť návratu skúsených bojovníkov Daeša. Ako chodiť v moslimských komunitách, plných mladých rozhnevaných moslimských mužov, ktorí by nám najradšej zakrútili krkom? Stále sa hovorí o tom, že sa tomu islamskému extrémizmu má čeliť. Ako? Tým, že budeme cenzurovať a strážiť internet? Tým, že každého podozrivého moslima preventívne zatvoríme?
Cenzurovať a strážiť internet sa elitám iste hodí z mnohých dôvodov, predovšetkým však pre informačný monopol. Pokiaľ budú mať príležitosť obmedziť alebo zrušiť slobodný internet a nemusieť pritom otvorene priznávať, že sa im potom bude s neinformovanými ľuďmi lepšie manipulovať, tak sa, samozrejme, hrozba terorizmu hodí viac než náramne.
Avšak skutočných opatrení smerujúcich proti extrémistom by bolo treba veľa a súčasne: náhodne, prestať podporovať radikálov len preto, že sa „nám“ práve kdesi hodia na nejaké ďalšie „zmeny režimu“, prestať sa priateliť so sponzormi terorizmu typu Saudská Arábia a Katar, vyhlásiť sankcie voči krajinám, odkiaľ plynú teroristom peniaze a zbrane, čo, samozrejme, vyvoláva nutnosť začať trestať samých seba, naliať veľké peniaze do sociálneho povznesenia najchudobnejších oblastí moslimského sveta, ktoré sú práve vo svojej zaostalosti živnou pôdou pre nábor zúfalých ľudí vhodných na sfanatizovanie, začať racionálne riešiť otázku migrácie, pretože „stavanie plotov“ a „prijímanie všetkých“ sú len dva extrémy, ktoré žiadnu odpoveď vlastne neprinášajú… Neviem, mohli by sme tu sedieť dlho.
Dôležité ale je, že sa naše elity saudskoarabských a katarských väzieb nevzdajú, prinajmenšom skôr ako obom monarchiám dôjdu peniaze, že v rámci štvorročného funkčného obdobia sa ľahšie „stavajú ploty“ alebo „prijímajú všetci“, ale skutočné riešenia musia byť nutne dlhodobé, a tak nikoho z politikov nezaujíma, že na sociálne programy „tam kdesi v zapadákove“ potrebné sumy nedáme, pretože „sami máme málo“… Márnosť, z ktorej vyvstáva realita a ďalšie teroristické útoky.
Okamžite po útokoch ste upozornili na to, že európske vlády sa priatelia so sponzormi džihádistov, teda Saudskou Arábiou a Katarom. Čo je ale zaujímavé, tieto dve sunnitské mocnosti sa načas rozišli v zlom. Čo za tým vidieť, čo to znamená? A, mimochodom, teda keď hovoríme o tých saudskoarabských a katarských peniazoch, čo idú na Západ, čím to je, že sa ľudia nebránia? Že jasne nepovedia politikom, prečo beriete peniaze od ľudí, ktorí sú podozriví, že chcú podporovať našich vrahov?
Stret medzi Saudskoarabmi s čím ďalej väčším počtom ich „kúpených“ spojencov a Katarom podľa mňa vychádza zo saudskoarabskej nervozity. V kocke. Tmárske kráľovstvo sa topí v rade existenciálnych – finančných, sociálnych, sektárskych i vojenských – problémov a v mnohých ohľadoch volia nezmyselné riešenia, ktoré zo všetkého najviac len vypovedajú o iluzórnom pocite všemocnosti tamojších vladárov, nie o ich spojení s realitou. Do toho príde do Rijádu Trump a výmenou za skoro 400 miliárd dolárov v zbrojných dodávkach a investíciách do americkej infraštruktúry im natrie „med okolo huby“ – okrajovo zneváži Irán a uistí saudskoarabských panovníkov, že oni, len oni a nikto iný sú lídrami sunnitského sveta. Kráľ, korunní princovia, zástupy princov, zástupy zástupcov princov a tak ďalej sa pri jeho návšteve museli po dlhom čase cítiť ako v opojení! A do všetkej tej idylky naraz katarský emir vyhlási, že je potrebné s tým nenávideným Iránom spolupracovať a neeskalovať situáciu! Do Saudskoarabov akoby strelili a skoro Kataru vyhlasujú vojnu, pričom ho vinia z podpory terorizmu. Aké to pokrytectvo, keď jeden sponzor terorizmu viní druhého z toho istého. Jediný rozdiel medzi Saudskoarabmi a Katarčanmi totiž v tomto smere, napríklad v Sýrii, spočíva v tom, že Saudskoarabi sponzorujú Daeš, ktorý sa teraz hlási aj k teroristickým útokom v Teheráne, zatiaľ čo Katar platí al-Káidu. Vyberte si, kto z nich je lepší. Mimochodom, vlani odtajnené dokumenty v USA odhalili saudskoarabský podiel aj na teroristických útokoch z 11. septembra 2001.
Základným bodom súčasného sporu je fakticky prístup k Iránu v rámci „saudskoarabskej“ Rady pre spoluprácu krajín Perzského zálivu (GCC), ktorá združuje sunnitské monarchie na Arabskom polostrove. Kým Saudskoarabi si možno môžu dovoliť „luxus“ byť jednoznačne proti Teheránu, ktorý ich podľa ich názoru chce pripraviť o korunku „kápa“ všetkých moslimov, tak napríklad Omán, Kuvajt alebo do určitej miery trebárs aj Spojené arabské emiráty musia okrem iného aj pre svoju polohu, rozlohu či ekonomické zameranie s Iránom vo väčšej či menšej miere spolupracovať. A maličký Katar sa s obrovským a ambicióznym Iránom dokonca delí o svoje plynové polia, a tým aj o všetko svoje bohatstvo! Je dôležité, že sa v posledných hodinách na stranu Kataru postavilo Turecko, teda stále ešte člen NATO, a na rokovania do Ankary rýchlo prišiel aj iránsky minister zahraničia.
Vznikol tak trojblok, ktorý môže byť pre Saudskoarabov až príliš tvrdým orieškom. A ak Saudskoarabi svoj protiiránsky nátlak medzi svojimi vazalmi „prepísknu“, môže sa celá GCC rozpadnúť, pretože žiadny z jej členov si nemôže dovoliť hodiť Irán cez palubu a „zavesiť“ sa len na Saudskoarabov, ktorých loď sa aj tak pomaly potápa. Nechcem špekulovať, čo všetko by to znamenalo v praxi, ale pripravte si pukance. Bude to zaujímavé.
Zábavná je však všetka tá šťava, ktorá sa okolo celého konfliktu rozlieva. Katar tvrdí, že slová jeho emira o spolužití s Iránom, ktoré citovala ich oficiálna agentúra, boli „heknuté“, Saudskoarabi tvrdia, že to tak nebolo, pretože to bola čistá a zlá „zrada“, Trump súhlasí so Saudskoarabmi, že Katarčania sú sponzori terorizmu, a FBI, ktorý pribehol na pomoc Kataru, už má za to, že celé to rozbehli „ruskí hekeri“. Komu by napadlo niečo iné, že?
A prečo sa ľudia na Západe proti západnej politike priateľstva so sponzormi teroristov nebránia? Och! Spomeniete si za posledné roky, alebo trebárs aj za poslednú dekádu či dve, na nejakú pokojnú, aj viacpočetnú, miliónovú demonštráciu v Európe, ktorá by prinútila vlády niečo naozaj zmeniť? Myslím, že túto fázu demokracie už máme, žiaľ, za sebou. Ľudia ale môžu politikom ďalej odkazovať čokoľvek, samozrejme… Máme predsa demokraciu, no nie?
Jeden z predstaviteľov ČSSD, ktorí sa zaoberajú Európskou úniou, navrhol udeľovať v Čechách politický azyl tureckým starostom, ktorých vyhodil prezident Erdogan. Čiže Česko ako členská krajina EÚ by mala dávať politický azyl ľuďom z Turecka, čo je členská krajina NATO. Nie je to zaujímavá myšlienka? A inak je tu iskrenie medzi Nemeckom a Tureckom o nemeckých vojakov na základni Incirlik. Ako si to vysvetľovať?
Azyl v krajinách Európskej únie už dostali tisíce Turkov vrátane stoviek tureckých dôstojníkov, ktorí pred minuloročným pokusom o puč reprezentovali svoju krajinu napríklad pri NATO. Na jednej strane je pravda, že by niektorým z nich v Turecku možno hrozilo väzenie bez toho, aby sa museli nutne dopustiť niečoho „velezradného“, na druhej strane je naozaj zvláštne, keď si dve prekrývajúce sa organizácie robia také veci. Tým myslím azyly. A čo viac, netuším, čo by sme v Čechách robili s tureckými starostami, keď aj s tými českými má aj KDU existenčné problémy…
Nie, bez srandy, ponúknuť možnosť uplatnenia treba univerzitným profesorom, čo bol tiež jeden z nápadov, môže to vyzerať fajn, ale čo by sme si po čase, keď opadne súčasná hystéria, počali s toľkými expertmi, ktorým tu v Česku bude rozumieť len málokto? Neviem. Radila by som skôr niečo ako „pokoj a nohy v teple“.
Fakt, že bol nemecký Bundeswehr vypoklonkovaný z Incirliku, a teraz vynechajme dlhý výklad o dôvodoch, je, samozrejme, dôležitý. Ukazuje na mieru rozkladu vnútri európskych členov NATO, čo je, samozrejme, kritická otázka pre Alianciu všeobecne. Nemci sa teraz so svojou základňou sťahujú do Jordánska, teda zo severu od Sýrie sa presúvajú na juh od nej, ale problém je zrejmý. Čo s Tureckom? A keď sme pri tom, prečo má byť Bundeswehr vôbec v tom Jordánsku? Fakt chcú Nemci dobyť Sýriu?
Staršia nemecká žena dostala pokutu 1 350 eur za tento vtip: „Otázka: Máte niečo proti utečencom? Odpoveď: Áno, guľomety a granáty.“ Asi to nebudeme hodnotiť z humoristického hľadiska, ale skôr sa zamyslime: Je to na taký trest? Kde sú podľa vás hranice prejavov, za ktoré by sa malo pokutovať? A nachádzajú západoeurópske orgány tie správne hranice? Koniec koncov, počítačové mamuty typu Google a Facebook sú kritizované za to, že proti nenávisti nebojujú.
Sloboda prejavu buď existuje, alebo nie. V tomto ohľade vyznávam americký model. Nejde o to, že by som napríklad mala ktovieakú radosť napríklad z popierania holokaustu alebo propagácie nacizmu či komunizmu, ale na druhej strane platí, že keď už sme tu v Európe začali slobodu prejavu obmedzovať rôznymi zákonmi alebo sa pokúšame o rôzne zoznamy „nepriateľov“, tak nie je jasné, kde sa to skončí. Určitým návodom na túto otázku môže byť aj vami spomínaný vtip, zábavný mi síce nepríde, ale súčasne je mi proti srsti zaň niekoho trestať. To už sa vraciame do časov, keď sa za anekdoty končilo vo väzení, hoci ale súčasne proti návratu do tých istých čias úporne bojujeme. Argument, že dnes je to „predsa niečo úplne iné“ a že sa tým trebárs „chránia“ nejaké „hodnoty“, neberiem. Čo je to za „hodnotu“, keď ju musíme brániť represiou, aby sa nám náhodou tá „hodnota“ nezrútila?
A s tou nenávisťou na sociálnych sieťach… áno, existuje. Všimla som si, že je veľa ľudí, ktorí dokážu aj úplne nesúvisiacu tému okamžite a bez nejakej logickej väzby premeniť v rasistický atak. Vôbec tomu spôsobu myslenia nerozumiem. Na druhej strane si ale vďaka tomu neustále uchovávam aspoň pocit toho, že „viem“, ako spoločnosť uvažuje, v akej spoločnosti to žijem. Človek sa obvykle pohybuje v nejakej bubline rovnako zmýšľajúcich ľudí, a tak často vôbec netuší, čo si myslia ľudia v iných bublinách. Vďaka nenávisti na sociálnych sieťach si tak aspoň neustále pripomínam realitu. A nijako ma nepohoršuje, že veľa ľudí zmýšľa inak ako ja. Ak všetky tieto hlasy niekto vymaže, nastane nudná ilúzia úplnej „selanky“ jedného jediného názoru, o ktorom ani nebudem vedieť, kto ho určil. Ale bude to stále len ilúzia…
Zdroj: Facebook/Theresa Mayová, britská premiérka.
Komu budete fandiť v britských voľbách? Má Jeremy Corbyn šancu to zvrátiť vo svoj prospech proti Mayovej? A keby áno, čo by to znamenalo pre brexit, USA a Rusko?
Ako som už naznačila v jednej z predchádzajúcich odpovedí, Theresa Mayová bola ako ministerka vnútra pri tom, keď sa v Británii „obhajovali“ líbyjskí a iní islamskí radikáli, a dnes ako čistá ľalia naraz tvrdí, že je „toho dosť“. Čiže svoju voľbu by som mala, ale nie je to na mne. Nech si Briti zvolia, koho chcú. A potom sa uvidí, čo bude ďalej.
Bašár Asad vyjadril nádej, že to najhoršie už jeho vláda v občianskej vojne má za sebou. Vzápätí jeho jednotkám hodili Američania na hlavu bomby a Damask pohrozil, že sa bude brániť. Tak teda, nie je to skôr tak, že je Sýria opäť v tom najhoršom?
Jasné, vyhlásenie o tom, že najhoršie majú za sebou, bolo zo všetkého najviac smerované k obyvateľom Sýrie, ktorí si prežili šesť rokov „demokratizačnej“ vojny. Oné slová mali jednoducho len doliať energiu a optimizmus ľuďom, ktorí to celé ustáli, ale nie sú „demokratizovaní“ ako napríklad Líbyjčania alebo Iračania, teda do ruín. Fakt je, že už skoro mesiac, od chvíle, keď sa Rusko, Irán a Turecko dohodli na „neeskalačných zónach“, vo funkčnej západnej asadovskej Sýrii panuje „skoro“ pokoj. Dobýjajú sa len posledné zvyšky al-Káidy v provinciách Homs a Aleppo.
Púštna východná Sýria je však iná vec. Američania tlačia „svojich“ Kurdov, aby čo najrýchlejšie obsadili „hlavné mesto Daeša“ v Rakke a poskytli tak Trumpovi dôvod chváliť sa tým, že je „hlavný bojovník proti Daešu“. Sýrske oddiely medzitým postupujú na Dejrizor, ktorý je síce ďalej, ale súčasne bližšie k irackým hraniciam, čo z neho aktuálne, Daeš je fakticky porazený a čaká sa len na vztýčenie oslobodzovacej vlajky, činí možno zaujímavejšiu „destináciu“. Práve z Dejrizoru bude totiž oveľa jednoduchšie kontrolovať sýrsku hranicu s Irakom, a tým aj celú oblasť. To, že americké letectvo v Sýrii bombardovaním bráni sýrskej, legitímnej, armáde v postupe na jej vlastnom území, je, samozrejme, obrovská bizarnosť. Konštatujem len to, že USA potrebujú „výsledok“ svojho snaženia, a tým je porážka Daeša. Predstava, že si ho Sýrčania so svojimi spojencami porazia sami, je neprijateľná. A tak bombardujú Sýrčanov v Sýrii…
Ako zmenu von z najhoršieho naspäť do vnútra toho najhoršieho by som to ale nepovažovala. Američania sa pre čosi rozhodli a teraz sa k tomu len snažia klasicky prebombardovať, pretože veľa iných spôsobov na dosiahnutie svojich cieľov akoby ani nepoznali. Kolóny sýrskej armády ale idú ďalej a otvorene hrozí, že začnú americké lietadlá na svojom území zostreľovať… Uvidíme.
Na záver tradičné otázka: Čo by sme mali v nasledujúcich dňoch sledovať?
Voľby v Británii budú určite zaujímavé a rovnako tak vývoj ďalších udalostí, o ktorých sme hovorili…
