Vítame vás späť. Uplynulo len pár dní a je tu nový útok v Británii, tentoraz v Londýne. Je to podľa vás dôkaz vašej teórie o nemožnosti spolužitia dvoch kmeňov na jednom území?
Ja k tomu predošlému textu nemám čo dodať. Vieme, čo je príčina, vieme, že sme svedkami vojny v priamom prenose, vieme, že tá vojna je uľahčená existenciou Schengenu a príčinou je zámerné miešanie kultúr a náboženstiev. Vieme, že uplynie niekoľko dní a bude nasledovať iný útok vo Francúzsku, Nemecku, Belgicku, Rakúsku, Macedónsku. Vieme, že EÚ už nie je náš priateľ, ale nepriateľ, ktorý cielene dováža mloky cez more a chystá sa nás trestať za to, že ich nechceme kŕmiť. Ako dlho bude pán Povondra pokojne čítať noviny a hovoriť, že nám sa nič také ako v moslimských štátoch západnej Európy nemôže stať? (Pozri Válka s mloky od Karla Čapka, pozn. red.)
Vrátili ste sa z cesty medzi Teheránom, Jerevanom a Tbilisi. Tvrdíte, že dôvod, prečo tam chodíte, je ten, že toto územie považujete za kľúčové pre vojnu s islamom. Prečo práve tam? Ako sa tá dôležitosť prejavuje?
Nepovedal by som, že je to kľúčové územie, ale je veľmi poučné si uvedomiť, čo sa deje v tejto oblasti, ktorá od nás nie je taká vzdialená. Mimochodom, odporúčam všetkým túto oblasť navštíviť. Vo všetkých štátoch na juh od Kaukazu sa stretnete s príjemnými ľuďmi, Československo tu má stále dobrý zvuk, budete prijímaní ako priatelia. Mám na mysli štáty Gruzínsko, Arménsko, Azerbajdžan aj Irán. Gruzínsko a Arménsko ležia na hranici kresťanstva a islamu, oba štáty patria k prvým celkom, ktoré prijali kresťanstvo ako štátne náboženstvo už krátko po roku 300 po Kristovi. V Iráne sa píše rok 1397 po Mohamedovi, všetky tri krajiny patria medzi kultúry staré tisíce rokov. V čase, keď sa tam stavali chrámy a kamenné mestá, u nás tĺkol Kopčem mamuta kameňom (pozri Lovci mamutů od Eduarda Štorcha, pozn. red.). Aj Azerbajdžan je štát s islamským štátnym náboženstvom, ale na rozdiel od šíitskej verzie v Iráne zastávajú sunnitskú verziu.
Kľúčové je toto územie preto, že kedysi sa islamská rozpínavosť dostávala do Európy tromi cestami – cez Iberiu, cez Balkán a cez Kaukaz. Prvé dve cesty dnes boli prakticky opustené, pretože v modernej dobe je jednoduchšie islamizovať Európu vnútorne pomocou piatych kolón, ktorými už je západná Európa prešpikovaná. Preto je zaujímavé sledovať túto poslednú oblasť, ktorá zachováva jasne vytýčené hranice medzi kresťanským a islamským svetom. Je zaujímavé byť v horskom priesmyku medzi južným Arménskom a Iránom, na jednej strane sledovať ženy zabalené do čiernych handier, na druhej strane ženy normálne oblečené, ako pijú v kaviarni vínny strek a pochutnávajú si na výbornom bravčovom šašlíku. Hranica medzi Iránom a Arménskom je pokojná a bezpečná, na rozdiel od hranice s Azerbajdžanom a línie dotyku vojsk okolo Náhorného Karabachu.
Dá sa nejako jednoducho vysvetliť čitateľom, o čo v oblasti Náhorného Karabachu ide?
Pravdaže, nie je to zložité. Predstavte si takúto situáciu: Po prvej svetovej vojne vzniká nezávislé Československo, ale Stalin niekde v Moskve v roku 1920 rozhoduje o tom, že územie Moravy budú spravovať Albánci z Tirany. Nasledujúcich sedemdesiat rokov budú Albánci protežovať na Morave svojich ľudí, svoju vieru a budú potláčať reč, zvyky aj kultúru Moravy. V roku 1988 po sérii demonštrácií vyhlasujú Moravania nezávislosť od Albánska a z 90 % hlasujú za odtrhnutie od Albánska a pričlenenie k „Čecho-Slovensku“, ku ktorému historicky aj národnostne patria. Albánsko to však len tak nenechá, separatistické snahy Moravy neuznáva a odštartuje vojenské kroky, ktoré vyústia do vojny. V roku 1994 ju prehrajú a podpisujú prímerie, Morava vyhlasuje nezávislosť, ktorú však právne nikto na svete neuznáva, takže zostáva nikým neuznanou, separatistickou Republikou Morava.
Zdá sa to ako nezmysel, čo? A teraz si namiesto Moravy dosaďte Karabach, namiesto Albánska Azerbajdžan a namiesto Československa Arménsko. A máte presný opis situácie.
Keď cestujete do podobných destinácií… Je nejaké poučenie, ktoré ste si pri cestách do tejto oblasti uvedomili?
Treba sa správať ako hosť a rešpektovať miestne zvyklosti. Pri kresťanskom kláštore v Arménsku sa nesťažujte, že vám chýba atmosféra ramadánu, pri mešite v Iráne sa nesťažujte, že si nemôžete dať rum, bravčový šašlík a chodiť v kraťasoch. Ak budete rešpektovať miestne mravy, budú vás miestni milovať. Ak nebudete, podrežú vás. Je na tom niečo nepochopiteľné?
Obe strany žijú pod permanentným tlakom. Ideologické motívy nútia jednu stranu, aby bola aktívna (niekto by povedal agresívna, arogantná) a presadzovala to, čo je napísané v starých knihách. Tak to je a nikdy to nebude inak. Prvú moslimskú inváziu odrazil Karol Martel v roku 732. V roku 1529 boli moslimské sily prvýkrát odrazené od Viedne, v roku 1553 obsadili moslimovia Konštantínopol, v roku 1683 boli moslimské jednotky druhýkrát porazené pri Viedni a v roku 1687 boli moslimské sily odrazené od Moháča. Nasledujúcich dvesto rokov sa vďaka slobodnému skúmaniu, a teda aj rozvoju technológií (a zbraní) začala prevaha dostávať na našu stranu, ale celý ten čas sa islam správal rozpínavo a provokoval všade, kde bol, obzvlášť na starých kresťanských územiach na Balkáne a území bývalého Arménskeho kráľovstva. Tak to skrátka je, táto ideológia sa rozpína tak dlho, kým nie je silou zastavená. Predstava, že ak ich necháme na pokoji, oni nám dajú takisto pokoj, je mylná. Oni konajú podľa svojej svätej knihy, nemajme im to za zlé. Tak to skrátka je, pripravme sa na to. Za uplynulých sto rokov, keď sa spočiatku zdalo, že je toto učenie porazené, sú späť a v plnej sile. Situácia sa zmenila. Dnes majú vysokú životnú úroveň vďaka peniazom, ktoré sme im dali za ropu, majú technické prostriedky, majú zbrane a armády na špičkovej úrovni. Oproti nám majú odhodlanie nás konečne poraziť a hlavne našli novú stratégiu, ako využiť naše pseudodemokratické pravidlá, preniknúť sem bez boja a obsadiť nás, ako povedal alžírsky prezident Boumedienne v roku 1974, „… maternicami našich žien a zaľudnením Európy našimi deťmi“.
Takže späť ku kaukazskej oblasti – je to posledné miesto, kde sú kresťanské a moslimské oblasti striktne oddelené a kde prebieha tradičné rozpínanie islamu. Ak chcete, naopak, vidieť zmiešané oblasti, kde postupne vidíte drvivý nástup tohto životaschopného živlu, choďte sa pozrieť do Sýrie, Kosova, Libanonu, Bosny alebo do Londýna, Mníchova či Viedne. Schválne som to uviedol v tomto poradí…
Pokiaľ ide o naše problémy s islamom, významnou položkou je práve Kosovo. Čo si myslíte o situácii v krajine, odkiaľ obyvatelia utekajú, hoci je tam mier a dokonca najväčšia americká základňa v Európe?
To, že z Kosova utekajú ľudia, nie je ich problém, ale náš. Kosovo je najrozvinutejšou krajinou regiónu (porovnávam Kosovo, Albánsko, Srbsko, Bosnu, Macedónsko a priľahlé oblasti bulharských hôr). Vidno tam masívne investície… Ktovie odkiaľ. Môžete hádať, pokojne aj trikrát. Určite sa trafíte. Ak z takej oblasti odchádzajú ľudia, je to problém toho, kto ich prijíma.
Osemdesiatku oslávila Madeleine Albrightová, v zásade rodáčka z Kosova. Čo by ste jej popriali?
Nič. Ja nikomu nič zlé neprajem, takže nič.
Madeleine Albrightová, bývalá ministerka zahraničných vecí USA. Zdroj: SITA
