Kiska prednáša banálne pravdy s pátosom poézie a neznesiteľnou mierou pokrytectva. Fico je bez nápadov a vyhorený. Tento štát treba premyslieť a založiť odznova, tvrdí Chmelár

0
Eduard Chmelár, politický analytik (Autor: Archív Eduarda Chmelára)
Čoskoro si budeme pripomínať 25. výročie historických udalostí, ktoré viedli k vyhláseniu zvrchovanosti Slovenska, prijatiu ústavy a vzniku nezávislej Slovenskej republiky. Vy ste sa rozhodli už teraz absolvovať po Slovensku sériu diskusií, ktoré majú priblížiť bezmála štvrťstoročný proces budovania štátu. Zamýšľate sa nad týmito udalosťami ako historik alebo v nich vidíte nejaké súčasné problémy?
 
Každá historická udalosť nám pomáha lepšie pochopiť súčasné problémy. Ide o to, čo v nich vidíme. Ja za najzávažnejší problém považujem práve spôsob, akým vznikala Slovenská republika. Nejde ani tak o to, že sa nezrodila zo všeobecnej vôle národa vyjadrenej v referende – takto sa nezrodila ani Československá republika. Ide skôr o to, že nebola založená ako výsledok dlhodobého premýšľania elít, ale ako posledná možnosť riešenia ústavnej krízy. Slovenskú republiku nezakladali ľudia, ktorí boli dlhoročnými bojovníkmi za štátnu samostatnosť, ale technokrati moci, ktorých k takémuto riešeniu donútili vonkajšie okolnosti. Predstavovali skôr krízový manažment, ktorý neoplýval štátnickým uvažovaním, ale usiloval sa o optimálnu kontinuitu vládnutia vtedajšej politickej garnitúry. Pre nich nebol cieľom štát, ale nová inštitucionálna forma na jeho rozkrádanie. Ústava bola šitá horúcou ihlou, vznikla bez akéhokoľvek politického étosu a intelektuálnej excelentnosti, a tak hlavný dôvod jej prijatia nebol spojený s budovaním štátu, ale s očakávaním rozpadu federácie. A na nevyjasnenosti postavenia niektorých kľúčových prvkov systému, ako je napríklad prezident či generálny prokurátor, to cítiť dodnes. Často opakujem, že ak platí masarykovská téza, že štáty stoja a padajú na ideách, ktoré ich zrodili, potom Slovenská republika ani po štvrťstoročí svojej existencie nemá takúto nosnú ideu. Tento vnútený a takmer náhodný charakter republiky bez akejkoľvek hlbšej filozofickej koncepcie ju poznačuje až do súčasnosti.
 
Dá sa s tým dnes ešte niečo robiť?
 
Pozrite sa, predobrazom každého demokratického štátu je spoločenská zmluva. Jej podstata spočíva v tom, že ľud sformovaný na princípe občianskej rovnosti ustanoví svoju vlastnú vládu, ktorá sa zaviaže vládnuť v duchu verejného záujmu a podľa vopred stanovených ústavných pravidiel. Tieto pravidlá sa majú meniť čo najmenej a rozhodne nie vtedy, keby to bol jediný spôsob, ako sa nejaká garnitúra môže udržať pri moci – ako sa to stalo napríklad na jeseň 2011, keď bola novela ústavy prijatá v skrátenom legislatívnom konaní, čo je právne barbarstvo, ktoré nemá obdoby. Časté zmeny ústav sú aj dôvodom, prečo verejnosť dodnes podceňuje význam základného zákona štátu a neprikladá mu váhu a úctu, ktorá mu náleží. Budovanie štátu a jeho ústavnosti si vždy vyžaduje aj morálne a politické zdôvodnenie jednotlivých krokov, čo sa na Slovensku až vulgárne zanedbávalo. Preto som presvedčený, že súčasná ústava síce splnila svoju historickú úlohu, ale ako základný zákon štátu je dnes skôr brzdou ďalšieho rozvoja, je zastaraná, chaotická a nemá ducha. Riešenie je úplne jednoznačné: konštituovanie druhej republiky, to znamená vypracovanie, prijatie a schválenie novej ústavy. Pod schválením mám na mysli hlasovanie v referende, ktoré je nevyhnutnou podmienkou akýchkoľvek ústavných zmien v mnohých európskych štátoch. Inak povedané, tento štát treba premyslieť a založiť odznova. Malo by tomu predchádzať zvolanie Ústavodarného zhromaždenia, širokej odbornej diskusie otvorenej pripomienkam občanov. Ak všetci občania Slovenskej republiky rozhodnú o novej Ústave Slovenskej republiky v referende, bol by to ich vlastný sebaurčujúci akt, od ktorého sa budú musieť odvíjať všetky ďalšie procesy budovania štátnosti a ústavnosti. A to nie je maličkosť.
 
Kto by mal to Ústavodarné zhromaždenie zvolať?
 
Ústavodarné zhromaždenie musí mať v konečnom dôsledku legitimitu potvrdenú parlamentom, ale mohla by to byť osobná iniciatíva prezidenta republiky. To on je predsa ako najvyšší predstaviteľ štátu symbolom jeho základného zákona a strážcom ústavnosti, alebo by ním aspoň mal byť.
 
Hlava štátu má na Slovensku v podstate iba reprezentatívnu funkciu, ale napriek tomu môže napríklad odmietnuť menovať ústavných sudcov. Mal by podľa vás mať slovenský prezident väčšie alebo naopak, menšie právomoci, ako je to v súčasnosti?
 
Najprv si treba uvedomiť, prečo máme prezidenta s ceremoniálnymi právomocami. Želal si to tak vtedajší predseda vlády Vladimír Mečiar, aby moc hlavy štátu nebola väčšia ako moc premiéra. Zavedenie priamej voľby prezidenta narušilo pôvodnú koncepciu ústavy. Všetci však vieme, že sa nezrodilo z hlbokého právno-filozofického uvažovania o úlohe hlavy štátu, ale z neschopnosti politických elít dohodnúť sa na všeobecne akceptovateľnej osobnosti. A keďže parlamentné strany sa nesprávali ako demokratické inštitúcie prejavujúce rešpekt k ústave, ale ako organizované gangy zabezpečujúce toky investícií, nechali svoj spor rozhodnúť verejnosti. Priamo zvolený prezident získal najvyššiu legitimitu, ale má naďalej najnižšie právomoci, a to je nepomer, ktorý sa musí vyriešiť. Veď takto má väčší zmysel priama voľba verejného ochrancu ľudských práv, lebo ombudsman dokáže ľuďom pomôcť viac ako prezident. Ak teda chceme zachovať ceremoniálny charakter prezidentskej funkcie, potom nie je dôvod, aby sme míňali peniaze na jeho priamu voľbu, predražovali jeho výber a vystavovali ho špineniu vo volebnej kampani – namiesto toho môžeme vrátiť jeho voľbu do parlamentu, tak ako je to napríklad v Nemecku. Ale ak si myslíme, že priamo volená hlava štátu má svoje opodstatnenie (a ja si to myslím tiež), potom by sme ju mali vyzbrojiť väčšími právomocami zodpovedajúcimi jej legitimite získanej vo voľbách.
 
Takže podstatou vášho návrhu druhej republiky je zmena parlamentnej demokracie na prezidentský systém?
 
Nie, takto neuvažujem. Vy sa ma pýtate, či by sme mali alebo nemali posilniť prezidentské právomoci, no ešte stále sme si nevyjasnili, aký je význam a postavenie hlavy štátu v našom ústavnom systéme. Ak vychádzame z toho, čo sa učia ešte aj naše deti na občianskej náuke, že systém, ktorý u nás existuje, sa nazýva parlamentnou demokraciou, žijeme v jednej veľkej lži. Nikdy to tak nebolo. Za prvej republiky rozhodovala o štáte tzv. veľká päťka, lídri dominantných strán. Vladimír Mečiar založil tradíciu koaličných rád – neústavného orgánu, ktorý mal takisto vyššiu váhu ako parlament. V národnej rade nehlasujú poslanci slobodne, podľa vedomia a svedomia, ale sú viazaní straníckou disciplínou, ktorá celú mašinériu riadi palcom zdvihnutým hore alebo dole. Úloha NR SR sa neposilnila ani po vytvorení jednofarebnej vlády v rokoch 2012 – 2016, naopak – boli sme svedkami, keď sa premiér ako predstaviteľ výkonnej moci zaviazal spoločnosti U. S. Steel vlastnoručným podpisom, že zmení zákony v prospech koncernu, čím škandalózne zasiahol do právomocí a nezávislosti zákonodarného orgánu. Toto už nie je nielen parlamentná, ale ani demokracia, toto je plutokracia.
Parlamentná demokracia môže fungovať iba v prostredí, v ktorom sa historicky vyprofilovali silné a stabilné strany. To sa u nás nestalo, preto je namieste otázka, aké by malo byť postavenie hlavy štátu v takomto systéme. Podľa môjho názoru treba tieto otázky riešiť systémovo a nie podľa toho, či sa obávame konkrétnej osoby – lebo práve takto nešťastne priama voľba prezidenta vznikla: nie ako výsledok hlbokých štátnických úvah, ale ako výsledok neschopnosti dohodnúť sa v parlamente a strachu z Vladimíra Mečiara. Prikláňam sa k tomu, aby sme uvažovali o poloprezidentskom systéme, ktorý je charakteristický dualitou autority parlamentu a prezidenta. Práve takýto model považujem na naše pomery za optimálny – nielen z politického, ale aj historického hľadiska. Výrazní prezidenti v našich dejinách boli vždy zajatcami systému a vždy sa pohybovali na hrane, alebo dokonca za hranou zneužívania právomocí. Robili to tak všetci od Masaryka až po Havla. Spomeňte si na druhú svetovú vojnu, vtedy bol štátom sám Beneš, a tak politické elity, ako i občania ešte aj krátko po vojne verili, že môže zachrániť demokraciu, hoci na to nemal potrebné kompetencie. Niektoré prezidentské právomoci sú zasa sporné a sú očividným historickým reliktom z čias monarchie. Postavenie hlavy štátu treba stále zbavovať monarchistických nánosov a vytvárať republikánske tradície. Vo výnimočných momentoch sa nám to darilo. Napríklad paragraf o urážke hlavy štátu, ktorý bol pozostatkom paragrafu o urážke cisárskej rodiny, sme vypustili len pred niekoľkými rokmi. Iné monarchistické prvky však stále pretrvávajú. Napríklad menovanie profesorov. Česko a Slovensko patria medzi posledné republiky, ktoré umožňujú hlave štátu, aby z odbornej otázky robila politickú. V tomto máme jednu nepeknú tradíciu. T. G. Masaryk čakal na vymenovanie za profesora niekoľko rokov, a keď sa ho dočkal, cisár František Jozef I. mu ani nepodal ruku. Dnes mám zmiešané pocity z predstavy, že prezident republiky má napriek stanoviskám rôznych vedeckých orgánov právomoc svojvoľne posudzovať, či niektorí slovenskí vedci európskeho formátu majú kvalifikáciu na to, aby sa stali univerzitnými profesormi. 
 
Ako si predstavujete v praxi poloprezidentský systém?
 
Najbližší mi je poľský model. Je to unikátny systém, ktorý síce zachováva podstatu parlamentnej demokracie a hlavnú zodpovednosť za výkonnú moc nesie vláda, prezident má však najviac právomocí zo všetkých svojich stredoeurópskych kolegov. Okrem drobností pri menovaní predstaviteľov niektorých štátnych inštitúcií je to najmä zákonodarná iniciatíva a posilnené právo veta. Toto si viem predstaviť aj u slovenského prezidenta. Právo predkladať parlamentu návrhy zákonov by mohlo byť viazané na občiansku petíciu, povedzme desaťtisíc občanov, s tým, že prezident sa sám rozhodne, či návrh zákona na základe takejto iniciatívy občanov podá. Právo veta by zasa získalo väčšiu váhu, keby na jeho prelomenie v parlamente bola potrebná trojpätinová väčšina. Dnešné právo veta je prakticky nefunkčné, je to len nepríjemnosť zdržiavajúca legislatívny proces. Posilnené právo veta by síce mohlo priniesť problémy v podobe neschopnosti vlády presadiť niektoré vlastné legislatívne zámery, ale prezident je tu zároveň poistkou, že kabinet nebude zneužívať svoju moc proti záujmom verejnosti. A sú tu aj ďalšie otázky, ktoré by mali byť vyjasnené v novej ústave: jasnejšie a taxatívne vymedzenie, ktorých činiteľov prezident musí vymenovať a ktorých môže odmietnuť. Niektoré zaujímavé právomoci má však hlava štátu aj v súčasnosti, no žiaden z doterajších prezidentov ich nevyužíval. Napríklad práva prezidenta dohodnúť a ratifikovať medzinárodné zmluvy sa doteraz vzdali všetci v prospech vlády a ja si nemyslím, že je to vždy správne.
 
Ste vnímaný ako jeden z najtvrdších kritikov prezidenta Kisku. Znamená to, že Ivan Gašparovič bol podľa vás lepším prezidentom alebo by ste si želali v prezidentskom kresle Roberta Fica?
 
Ale kdeže, toto je jedna z najčastejších výhrad, ktoré počúvam, a je až prvoplánovo hlúpa. Po prvé, Ivana Gašparoviča som v médiách označil za najslabšieho prezidenta, akého sme kedy mali, a ten sa na mňa tak urazil, že ma pol roka odmietal vymenovať za rektora. Prehovoril ho až vtedajší minister školstva Dušan Čaplovič, ktorý sa ho vraj na hokeji spýtal, či chce vyrobiť Čentéša slovenského školstva. Ale pred dvoma rokmi som sa s pánom exprezidentom Gašparovičom pomeril v jeho kancelárii na Župnom námestí, dobre sme sa porozprávali a ten spor už dávno považujem za zažehnaný. Roberta Fica poznám vyše dvadsať rokov, ale toľko kritiky som počas svojej praxe nevyslovil hádam na žiadneho politika, istý čas bol na mňa taký nahnevaný, že mi začal vykať, hoci si tykáme, potom ho to prešlo. Politici berú kritiku často zbytočne osobne, ja som analytik a predovšetkým vnútorne slobodný človek, ak niekto očakáva, že budem fandiť jeho strane, pomýlil si adresu. Roberta Fica som nikdy nepovažoval za dobrého prezidentského kandidáta, lebo je príliš konfrontačný, rozdeľuje spoločnosť, a hlavne nemá už žiadne nápady. Je vyhorený, unavený a dokáže len šikovne udržiavať moc, nič viac. To však neznamená, že by sme mali prijať kohokoľvek iného. Keď som povedal, že Ivan Gašparovič bol najslabším prezidentom, akého sme kedy mali, znamená to, že latka bola nastavená mimoriadne nízko. A ja sa odmietam uspokojiť s tým, že keď Andreja Kisku naučili prečítať papier bez brbtov, nie je to komunista ani lump, že to stačí. Chcem, aby táto spoločnosť mala vyššie nároky na výkon verejnej funkcie.
Čo teda súčasnému prezidentovi najviac vyčítate?
 
Napriek enormnému úsiliu jeho PR tímu to nie je autentický človek. Ja mám problém uveriť mu aj vtedy, keď s ním súhlasím. Andrej Kiska je Paulo Coelho slovenskej politiky. Prednáša banálne pravdy s pátosom Nedeľnej chvíľky poézie a neznesiteľnou mierou pokrytectva. Tieto prázdne reči nás neposunú vpred. Napriek tomu mám dlhodobo pocit, že Slovákom toto stačí. Že od hlavy štátu neočakávajú nič iné ako tieto banálne gestá, že ho považujú skôr za púťovú atrakciu ako štátnika, ktorý by mal dokázať dovidieť za roh a preniesť ich cez krízové časy. Ale potom sa treba spýtať, či v nás nie je latentná túžba po konštitučnej monarchii. Lebo toto vzývanie jednej osoby nemá s republikánskymi tradíciami nič spoločné a v poctivej republike, akou je napríklad Francúzsko, by podobné praktiky rázne odmietli. Vo všeobecnosti sa dá povedať, že marketingový politik predstavuje pre spoločnosť značné riziko, lebo je to produkt neidentifikovateľných záujmov v pozadí.
 
Neodpustím si na záver osobnú otázku. Sám seba nazývate „homo politicus“, uvažujete politicky, žijete politikou, aj keď v nej priamo nie ste, analyzujete ju na domácej aj zahraničnej politickej scéne. Chystáte sa oživiť hnutie SEN alebo sa znova nejako inak pokúsiť vstúpiť do aktívnej politiky? 
 
Pozrite sa, na vznik akéhokoľvek autentického politického projektu je potrebná spoločenská objednávka. Bez nej je akýkoľvek pokus tragikomický. Dnes sa vám niektorí bohatí ľudia pokúšajú nahovárať, že to nie je pravda. Andrej Kiska po zvolení vyhlásil, že jeho príbeh je dôkazom, že prezidentom sa môže stať každý. Jeho príbeh je však iba dôkazom, že prezidentský úrad si môže kúpiť každý, kto do toho investuje niekoľko miliónov eur. Bývalý partner finančnej skupiny J&T Igor Rattaj, ktorý zvažuje vstup do politiky, nedávno zasa povedal, že „treba oddémonizovať to, že oligarchovia chcú byť v politike“, a že sa s Borisom (rozumej Kollárom) hecujú, kto z toho vytlačí viac. A ja vám vravím, že sa tohto trendu desím. To, čoho sme svedkami, nie je nejaký náhly záchvat záujmu boháčov o verejnú službu, ale zlomový moment, keď ich prestalo baviť hrať sa na neviditeľných v úzadí a rozhodli sa priamo prevziať do svojich rúk opraty politickej moci. Od Washingtonu cez Paríž, Prahu, Bratislavu až po Kyjev sa na čelo krajín dostávajú bohatí ľudia, ktorí si dokážu kúpiť akúkoľvek funkciu a tvária sa, že štáty majú byť riadené ako firmy. Zažívame skutočnú klinickú smrť demokracie. Ale bez nej, bez toho démosu, ľudu, ktorý sa dá dokopy a vytvorí široké hnutie ako rieku slobody, to všetko nemá zmysel. Môžete odo mňa očakávať, že sa raz postavím na čelo takéhoto hnutia, ale nemôžete odo mňa očakávať, že takýto démos vytvorím. Ak chcú ľudia skutočnú zmenu, musia pochopiť, že bez nich to nepôjde, že očakávať spasiteľa je kontraproduktívne a zbytočné. To som hovoril vždy a na tom sa nič nemení. 
 
Na sociálnych sieťach sa dokonca objavujú čoraz častejšie návrhy, aby ste kandidovali za prezidenta, do toho by ste šli? 
 
Ak máte na mysli nejaké výzvy na Facebooku, viete, ja už nie som taký naivný, aby som uveril tomu, že ojedinelý výkrik „Chmelár na Hrad!“ zo mňa robí favorita volieb, a ani taký márnomyseľný, aby som zaplnené kinosály na besedách považoval za prejav masového záujmu o moju osobu. To sú veľmi skresľujúce pocity a varujem pred nimi všetkých, ktorí by im chceli podľahnúť. Naopak, mám vzácnych priateľov, ktorí ma od politiky veľmi úprimne odhovárajú. Vidia totiž, že žijeme v časoch, keď je politika považovaná za podradnú ľudskú činnosť, politik je synonymom zlodeja a ak sa aj nájde nejaká čistá duša, ktorá ešte verí v ideály verejnej služby, tak ako si ich ctili Štúr alebo Štefánik, politické supy urobia všetko pre to, aby vás pošpinili, zdiskreditovali alebo zničili vašu povesť. Nečudo, že je čoraz väčší problém nájsť čestných ľudí, ktorí by boli ochotní vystaviť seba a svoju rodinu takémuto riziku, a namiesto toho politika ako aréna nízkych pudov čoraz viac priťahuje psychopatov. Aby som na vašu otázku odpovedal konkrétnejšie: akokoľvek mi dôvera ľudí lichotí, podobné výzvy ignorujem, lebo nie som taký naivný, aby som si čo i len na chvíľu myslel, že môžem uspieť proti tej finančnej a mediálnej mašinérii, ktorá bude stáť na strane pána Kisku, a ani taký namyslený, aby som sa domnieval, že mám morálne právo stáť na čele štátu. Kto ja som, čo som dokázal, aký je môj životný príbeh, aby som si trúfol stelesňovať symbol Slovenskej republiky… Ale to neznamená, že budem ticho, že nemám vlastnú predstavu o fungovaní tohto úradu a vlastnú víziu o úlohe hlavy štátu. Napokon vždy ma viac lákalo mať vplyv bez moci, lebo politik je vďaka svojej nízkej spoločenskej prestíži vlastne ten posledný, kto môže skutočne zásadne zmeniť Slovensko, Európu či svet.
- Reklama -