Turecký prezident Erdogan zvíťazil vo svojom „referende“. Čo to však znamená pre tureckú zahraničnú politiku? Spolupráca s ázijskými štátmi môže byť pre Turecko z krátkodobého hľadiska užitočná, ale nemôže plne nahradiť ekonomický a politický prínos Európy, myslia si tureckí experti Ahmet Erdi Öztürk z univerzity v Štrasburgu a Salih Dogan z univerzity v anglickom Keele.
Erdoganov úspech v aprílovom referende vyvolal u mnohých tureckých aj zahraničných expertov množstvo otázok. Diskutujú o novej podobe vzťahov medzi Tureckom a Európou a o tom, či užšia spolupráca s EÚ spadá do novej podoby zahraničnopolitickej agendy.
Očakáva sa, že práve túto otázku položia lídri EÚ Donald Tusk a Jean-Claude Juncker tureckému prezidentovi 25. mája na summite NATO. Akékoľvek rokovanie bude však v súčasnej napätej atmosfére veľmi komplikované.
Po vyhlásení výsledkov referenda oficiálne zagratuloval prezidentovi Erdoganovi len jeden západný líder – americký prezident Donald Trump. Ostatné gratulácie zazneli z hlavných miest Kataru, Džibutska a Saudskej Arábie.
Turecký prezident Recep Tayyip Erdogan a jeho manželka Emine počas zhromaždenia v Ankare. Zdroj: TASR
Európska únia sa k výsledkom od začiatku stavala o poznanie podozrievavejšie. Len niekoľko hodín po Trumpovom telefonáte do Ankary prišla z Európskej komisie výzva na vyšetrenie okolností tureckého referenda. Parlamentné zhromaždenie Rady Európy navyše prišlo s rozhodnutím obnoviť v Turecku monitorovaciu procedúru, kým nebudú zodpovedané všetky otázky týkajúce sa ľudských práv, demokracie a všeobecne rešpektu k platnej legislatíve.
Turecký prezident Erdogan uškodil turecko-európskym vzťahom vo chvíli, keď 3. mája počas svojho príhovoru v Ankare pohrozil ukončením asociačného procesu s EÚ v prípade, že sa európske štáty Turecku okamžite „neotvoria“.
„Háčik môže byť v tom, že turecký prezident má na obzore iné, potenciálne výhodnejšie aliancie. A ak nedávne Erdoganove zahraničné cesty niečo indikujú, tak je to fakt, že turecká zahraničná politika by mohla jednoducho vyradiť Európu zo svojej agendy,“ píšu tureckí experti pre server The Conversation.
Cesta do Indie
Prvou štátnou návštevou prezidenta Erdogana po úspešnom referende bola cesta do Indie, kde turecký prezident diskutoval s predsedom vlády Indie Narendrom Modim o posilnení „ekonomickej a strategickej spolupráce“.
Indický premiér Narendra Modi (vpravo) víta tureckého prezidenta Recepa Tayyipa Erdogana. Zdroj: TASR
„Zdalo sa, že indický predseda vlády privítal Erdogana s otvorenou náručou. Ale turecký prezident si zavaril vo chvíli, keď sa rozhodol okomentovať situáciu v severozápadnej provincii Kašmír, ktorá je predmetom sporu medzi Indiou a Pakistanom. Vyhlásil, že krízu treba riešiť na multilaterálnej úrovni, čo je niečo, čo indická strana rázne odmieta,“ píšu tureckí akademici.
Erdogan ďalej uviedol, že obchodná výmena medzi Indiou a Tureckom by mala byť v rovnováhe a že by Turecko mohlo pomôcť Indii s „rapídnym vývojom infraštruktúry“.
Podobne sa Erdogan snaží zlepšiť vzájomné vzťahy s Ruskom, ktoré sa výrazne zhoršili pred rokom a pol, keď došlo k zostreleniu ruskej stíhačky pri turecko-sýrskych hraniciach. Prezident Erdogan sa za tento incident svojmu ruskému náprotivku osobne ospravedlnil.
Nedávne stretnutie medzi oboma lídrami, ku ktorému došlo 4. mája v Putinovej letnej rezidencii pri brehu Čierneho mora v Soči, môže svedčiť o normalizácii vzťahov. Prezidenti oboch krajín sa dohodli na spoločnom postupe v Sýrii, kde sa ich záujmy predtým výrazne rozchádzali. Teraz obe strany – aspoň formálne – podporujú vytvorenie „deeskalačných zón“ v Sýrii.
Ruský prezident Vladimir Putin (vpravo) a turecký prezident Recep Tayyip Erdogan v meste Soči. Zdroj: TASR
Turecko opäť na Balkáne?
„Hneď prvý deň po referende v Turecku sa prezident Recep Tayyip Erdogan vydal k hrobke, nie Mustafu Kemala Atatürka, zakladateľa moderného Turecka, ale tureckého sultána z 15. storočia Mehmeda II., ktorého imperiálna armáda postupovala západne od Konštantínopolu až k Bosne,“ píše v článku pre denník The New York Times expert na Balkán Robert D. Kaplan.
Či už ide o Bulharsko, Macedónsko, alebo Kosovo, prezident Erdogan je podľa Kaplana odhodlaný zaplniť priestor vytvorený upadajúcou Európskou úniou.
Lenže na Balkáne sa vraj na Turecko dívajú veľmi podozrievavo.
„Medzi rokmi 2007 a 2013 sa Ankara snažila dostať na Balkán miernejšou cestou. Turecké investície zaplavili celý Balkán, dokonca aj Chorvátsko a Srbsko, kde si ešte kresťanskí obyvatelia pamätajú sultánov z Istanbulu ako okupantov,“ píšu Öztürk s Doganom.
Turecko dokonca prispelo k dosiahnutiu kompromisu medzi niektorými bývalými nepriateľmi na Balkáne. „Ale v postreferendovej klíme sa medzi balkánskymi elitami utvoril úplne iný obraz celej situácie. Mnohí sa dnes obávajú exportu tureckého autoritárskeho modelu na Balkán, čo by mohlo potenciálne destabilizovať celý región,“ myslia si tureckí experti.
Dá sa preto vraj očakávať, že mnohé balkánske štáty sa budú na jednej strane snažiť o kultiváciu vzťahov s Tureckom a na druhej hľadať ochranu zo strany európskych štátov.
EÚ ako garant stability na Balkáne
Podľa Kaplana je Európska únia jedinou silou, ktorá môže zaistiť stabilitu na Balkáne.
„Etnické spory medzi Srbmi a Albáncami môžu byť vyriešené iba v prípade, že sa Srbsko, Albánsko a Kosovo stanú členmi Európskej únie. V kontexte Európskej únie totiž odpadne potreba Albánska a Kosova samostatne sa zjednocovať. Ak sa o to predsa len pokúsia, Srbsko na to môže vojensky zareagovať. Podobná dynamika existuje aj medzi Chorvátskom a Srbskom v hre o vplyv v Bosne a Hercegovine,“ píše Kaplan.
„Mier pre všetkých z bývalej Juhoslávie možno dosiahnuť v rámci Európskej únie. Bez nej sa dá očakávať jedine dlhodobý konflikt. Európska únia ponúka svet právnych štátov namiesto etnických národov. Európska únia je inými slovami nevyhnutným impériom,“ je presvedčený expert.
