USA Rusko nepotrebujú, stačia si samy
V súčasnosti sme svedkami zjavne sa zhoršujúcej situácie medzi veľmocami – ak to však v utajení nie je naopak. Paradoxne by oboje totiž mohla byť – v tom najhoršom prípade – súčasne aj pravda, týkala by sa však len tých najhorších, pre civilizáciu nebezpečných záujmov jastrabov na oboch stranách.
Situácia
Po konci studenej vojny nastalo zvláštne až džentlmenské obdobie, ktoré sa však pôsobením vojenskopriemyselného komplexu veľmi rýchlo vrátilo do „normálu“. Mierová situácia je pre tento druh biznisu smrteľným nebezpečenstvom, vojna je preň živou vodou. Takto vraj vyzerá normálny svet.
Možno si teda veľmoci viac rozumejú vo vzájomnom podpichovaní sa, ktoré uvoľňuje riadené množstvo strachu. Obyvateľstvo ním nesmie byť paralyzované, ale stmelené. Potom je ochotné nechať obmedziť svoje práva a slobody rôznym monitorovaním či sledovaním (a u nás dokonca aj s kontrasledovaním, ale to bolo len pre kabelky alebo čo).
Občas je vhodné – vie sa to už od úsvitu ľudskej pamäti – v takejto situácii občas polaritu prehodiť a do epicentra nenávisti miesto vonkajšieho nepriateľa na chvíľu umiestniť nepriateľa vnútorného, niekoho, kto – skrytý medzi nami – je s tým vonkajším spriahnutý. Následné perzekúcie znamenite upevňujú poslušnosť a bojovú morálku obyvateľstva. Okrem toho tiež umožňujú najhoršie ľudské pudy zacieliť určitým smerom a poskytujú tak davu uspokojenie násobené anonymitou a faktickú beztrestnosť.
Tendencia
Ťažkosti s interpretáciou situácie hocikedy zvyšujú zle pochopené vývojové línie. Nad priepasťou sa môže v rovnakej chvíli ocitnúť tak ten, kto si myslí, že môže bezstarostne urobiť ešte jeden krok, ako aj ten, kto sa z neho práve prácne vydriapal.
Objektom týchto ťažkých interpretačných chýb (či prameniacich zo zotrvačnosti lenivého myslenia, alebo zo zlého úmyslu) je asi najviac Rusko. Často sa spomína ruský antisemitizmus – bez toho, aby sa bralo do úvahy, že to je starobylé bremeno, s ktorým sa Rusi boria a snažia sa do toho marazmu nerýpať. Tendencia je to teda v niektorých aspektoch dokonca opačná než napríklad v Poľsku. V Rusku sa od cárskych čias pohromy už neopakovali – avšak v Poľsku sa odohrali ešte po druhej svetovej vojne, ktorej hrozným výlučným znakom bol práve holokaust.
Podobne boj s korupciou. Za Jeľcina, keď sa doslova pretrhli všetky bariéry, bolo Rusko Západom vynášané do neba, ako sa približuje Západu. V niečom vtedajšie Rusko dokonca ten Západ predstihlo. Jeľcinova „Rodina“ rozkrádala pôžičky z cudziny a prepierala ich v amerických bankách takým brutálnym spôsobom, že na to museli reagovať sami Američania. Putinove snahy zamedziť korupcii sú vykladané ako ohrozenie demokracie, pretože sa korupciu darí potierať veľmi obmedzene.
Korupcia však má veľmi vytrvalé korene, to sa vie celosvetovo. Lenže niekto do nej rýpe, iný sa s ňou bije. Súčasné pokusy zhromaždiť v Rusku demonštrantov na protest proti „údajným“ majetkom Dmitrija Medvedeva sú tak naozaj chabým pokusom navodiť dojem, že Rusko do korupcie upadá.
Kybernetická éra
A do toho všetkého sa ešte výrazne zmenil operatívny priestor. Smiešne sú rádové múdre reči práve precitnutých ignorantov o nejakých „hybridných ohrozeniach“. V skutočnosti nejde vôbec o nič nové, totálny prístup k protivníkovi bol, okrem salónnych bitiek, používaný odjakživa. Zručne použitá psychológia vždy umocňovala prevahu zbraní, to si mohli nevšimnúť iba totálni zaslepenci. Politikom tak vytierajú oči starým tovarom, nové je len to „kybernetické“ balenie.
Už v krymskej vojne zohrala významnú úlohu tlač. Propaganda v prvej svetovej vojne spočívala potom hlavne v tlačených médiách, v druhej svetovej vojne v rozhlasovom vysielaní a počas studenej vojny v televíznom vysielaní. Teraz, keď sa vojna podobá v mikrovlnke ohrievanej mrazenej gebuzine, spočíva propaganda v kyberpriestore.
Ako spoznať propagandu
Pravda, niektorých notoricky známych propagandistov možno síce spoznať už podľa ksichtu, ale nám ide o systém. Takže prvým znakom je, že sa demagogicky sústredí iba na jeden jediný výskyt kritizovaného javu, čo svedčí buď o jeho zadebnenosti, nevzdelanosti, ignorantstve, alebo o tom, že chce vzbudiť dojem, že nič iné jednoducho neexistuje, že to nie je s čím porovnávať, že popisovaný jav je unikátny, a je práve a len tam, kde ho demagóg odhalil.
Demagóg sa jednoducho vyhýba akémukoľvek porovnávaniu, konfrontácii a neustále omieľa, že sa „to nedá porovnávať“ (ako napríklad Kosovo a Krym). Pritom porovnávať možno aj „neporovnateľné“, neporovnateľné sa všeobecne chybne hovorí, ale len za podmienky, že sa poctivo vyjaví i záver.
Druhý znak je, že sa pri kritizovanom jave sústredí len na jednu jeho časť, buď negatívny, či pozitívny aspekt, ale iba naň. Neprizná potenciálnu existenciu oboch. Cielene zanedbáva kontext: je to buď čierne, alebo biele, a vždy to tak bolo, je a bude.
Tretí znak je, že nikdy nepríde so svojím návrhom riešenia, ako by mohlo byť to kritizované reálne zlepšené. Absentuje štruktúrovaný analytický záver, ponúka len propagandistické klišé. Nič iné totiž ani ponúkať nemôže, pretože sa od začiatku pohybuje mimo realitu. A to, čo sa pokúša ľuďom zavesiť na nos, neznesie akúkoľvek záťažovú skúšku.
Bude mať Rusko svojho Snowdena?
Už je to dávno, čo v rôznych náboženstvách, ktoré sa komplikovali do neprehľadnosti, začali kňazi ponúkať svoje služby, že tie náboženské úkony v mene veriacich vykonajú za odplatu odborne za nich. Skvelý biznis! Je na to len potrebné udržiavať povedomie o tom, že je to jednoducho nutné, inak by tie úbohé životy veriacich mohli stáť ešte za menej.
No a začiatkom šesťdesiatych rokov dvadsiateho storočia, na konci svojho prezidentského mandátu, predniesol generál Dwight Eisenhower podobné varovanie. Vojenskopriemyslový komplex si po dvoch príšerných svetových vojnách a za situácie, keď bolo jasné, že pre ďalšiu vojnu hneď tak podporu nezoženie, hľadal spôsob, ako svoje živobytie brahmansky sublimovať, aby bol zachovaný „biznis ako obvykle“. Takže nepriateľ nezmizol, iba ho nebolo možné lokalizovať (aféra s nechytiteľným bosým šejkom Usámom bin Ládinom bola svojím spôsobom geniálnym podfuckom). Vojnu s neviditeľným nepriateľom vďaka kyberpriestoru už tiež nie je vidieť, musíme len veriť, že prebieha. Dôkazy sú však len nepriame, rozčúlení štátnici hovoria prudko také nezmyselné veci, že z nich ide naozaj hrôza. Ale! Vychádza tá hrôza až z nich alebo sa naozaj skryto deje niečo nebezpečné?
Melú a melú tak usilovne, že ľudia vzdajú snahu sa v tom nejako vyznať. Hrnie sa to na nich zhora-zdola. Prefíkaní Rusi na diaľku ovplyvnili voľby v USA, v Holandsku, chystajú sa na Francúzsko a na Nemecko, a vôbec. Rusko už sa zase hodí ako univerzálny vinník. A čím viac to zatĺka, tým je jasnejšie, aký vážny to je nepriateľ.
Takýto prístup (obávam sa, že cielene) diskredituje akúkoľvek snahu o použitie sedliackeho rozumu. Mohli by sme jeho použitie proti Rusom pripustiť, hovoria si možno niektorí západní štátnici, ale čo keby bol potom použitý proti nám??
Preto je veľmi ťažké odhadnúť, čo Rusi vlastne robia. Určite nesedia so založenými rukami. Vedia kalkulovať. Mnohé vstupné hodnoty sa však v ich kalkuláciách zmenili. Takže síce nemožno ako teoretický variant vylúčiť, že Trump by bez Rusov naozaj nevyhral, ale rovnako nemožno vylúčiť už nie tak extrémny variant, že Rusi len nadrobno prikladajú pod kotol, do ktorého si vliezli sami Američania.
Áno, lepší pojem by sme mali, keby z Ruska utiekol na Západ nejaký ruský Snowden. Lenže zatiaľ, ako sa zdá, neutiekol. A to už poskytuje jeden zaujímavý parameter na hodnotenie situácie, a tým je miera lojality k svojej krajine. Skutočná lojalita nie je vykonateľná a je o to vyššia, čím väčšia je miera dôverného stotožnenia sa jednotlivca so štátom.
Prečo by práve Trump nemal byť sledovaný?
Zdá sa, že Trump prechádza fázou, ktorú hádam najlepšie prirovnať ku škótskym stlačeniam dávkovača. Roky si robil biznis a mnoho vecí si nevšímal, veď žil v najlepšej zo všetkých možných demokracií. Potom to však začalo trochu škrípať, a tak sa do toho pustil sám a ono to naozaj prinieslo víťazstvo, pretože ľudia už toho mali dosť.
Lenže skryté zvyky svojej krajiny sa začal učiť až za pochodu. Možno si mal vtedy sadnúť a pustiť si britský seriál Áno, pán minister/premiér. Keby to pochopil, pochopil by dosť. Ale spomeniem politicky príjemne nekorektného Pavla Bratinku, ktorý mi vždy kládol na srdce, že urobím menšiu chybu, ak pri písaní materiálov pre vládu podcením jej intelekt. Ani Trumpov intelekt neradno preceňovať.
A tak sa teraz celý svet smutne baví, ako Trump na svojej koži zažíva móresy, ktoré sa vyvinuli v Spojených štátoch za posledných 15 – 20 rokov. Móresy, ktorými USA obšťastňovali celý svet vrátane svojich spojencov. Nie je v tom nakoniec trochu spravodlivosti?
Poučenie zo Snowdena
Na rozdiel od najťažších podozrení, čo sa týka ruských nepriateľských kybernetických aktivít (hypotetické, nijako zvlášť nespresnené ovplyvnenie správania sa obyvateľov Západu), vieme úplne bez dohadov a natvrdo, akú prax Spojené štáty zaviedli a prevádzkovali po dlhé roky.
Keby išlo o monitorovanie akokoľvek účelovo definovaného nepriateľa, dalo by sa to možno zožrať. Ale dôsledné, cielené a neprerušované monitorovanie údajných priateľov a spojencov, ktorí to poňali submisívne, akoby sa nič nestalo, to už pripomína výrok jedného z podvádzaných manželov, keď sa dozvedel, že to je Frantík, kto mu chodí za ženou: „Frantík môže, Frantík je kamarát.“
Spojené štáty jednoducho monitorovali všetky politické a obchodné, a finančné špičky vo všetkých krajinách, na ktoré dosiahli. Treba dodať, že zariadenia Spojených štátov obsiahnu celý svet.
Pointou potom je poznanie, že celý ten veľký strašiak terorizmu bol využitý na povoľnosť všetkých odpočúvaných. Vzhľadom na rozsah však nemôže ísť o boj s terorizmom, ale o hospodársku a finančnú, a politickú špionáž.
Koľko kecov sa do Trumpa ešte vojde?
Trumpovi sa síce všeličo nezdalo, ale nedarí sa mu dostať sa k dôkazom, že s ním zaobchádzali ako s nepriateľom USA. Podľa republikánskeho predsedu bezpečnostného výboru Snemovne reprezentantov Devina Nunesa boli ľudia z Trumpovho okolia síce monitorovaní, ale stalo sa tak náhodne, keď americké spravodajské služby zameriavali na niekoho iného a tí Trumpovi ľudia im „vbehli do odpočúvania“, ako sa hovorí spravodajským žargónom.
Monitorovanie tak vraj možno charakterizovať ako „náhodné“ s tým, že „neznamenalo porušenie zákona“. Trumpov tím vraj naozaj, ale naozaj nebol terč sledovania a informácie boli získané neúmyselne. Iste ich teda ani nikto nevypočul, nezaznamenal, ba naopak, hneď ich zabudol. A nám nezostáva nič iné, ako tomu veriť. Ale aj Devinovi Nunesovi to ide ťažko: „Je to možno legálne, ale neviem, či je to správne. A nemyslím, že by s tým bol americký ľud spokojný.“
Zaujímavou okolnosťou podľa Nunesa je, že „nemôže vylúčiť, že sledovanie sa týkalo aj Trumpovej komunikácie“, ale tiež aj to, „že do neho neboli zapojení vysokí činitelia Obamovej vlády“.
Trumpovi ľudia vraj boli odpočúvaní v rámci „sprievodného zhromažďovania informácií“. To veľmi neblaho pripomína obete „priateľskej streľby“. Nebolo na ne cielené, nepriateľom už vôbec nie, ale napriek tomu rodiny dostanú parte.
Preto sme skraja hovorili o tých tendenciách. V USA to vyzerá, že sa tie móresy, ktorými oblažovali celý svet a ktorým nestanovili žiadne pravidlá ani medze, v záverečnej fáze s netušenou energiou zmrštia a dopadnú na nich doma. Žiadnych Rusov potrebovať nebudú. Kto s čím zaobchádza…
Autor: Jan Schneider
