O tomto roku už vlani viaceré svetové médiá písali, že bude prelomovým, čo sa týka politických zmien v Európe. Postretnú takéto zmeny podľa vás aj Slovensko, keďže nás čakajú voľby do VÚC?
Ak sa budú štandardné politické strany správať tak ako doteraz, dočkáme sa ďalších nepríjemných prekvapení. Ľudia sú už maximálne znechutení rozsahom korupcie a rozkrádania, sú rozčarovaní z toho, že kým oni živoria, politici riešia absolútne hlúposti a zástupné témy. Znepokojujúca je aj miera nekultúrnosti správania koalície a opozície bez najmenšej známky rešpektu voči sebe. Ak politický boj stráca dôstojnosť a svoje pravidlá, zvyšuje sa nedôvera voči celému systému. Keď si napríklad Robert Fico s Richardom Sulíkom vyhadzovali na oči, kto v ich stranách berie najviac drogy, mysleli si, že bojujú navzájom o voličov, ale oni ich navzájom strácali. A získava ich Marian Kotleba, ktorý sa ukazuje ako dobrý taktik: mlčí. A keď on mlčí a politici z vládneho i opozičného tábora si vulgárne nadávajú, kradnú, fetujú a obťažujú dievčatá pod zákonom, kto uverí, že najväčšími extrémistami sú mlčiaci kotlebovci trpezlivo čakajúci na svoju chvíľu? Na ich jasné neofašistické postoje z čias, keď boli len pouliční bitkári a hajlujúci vagabundi, ktorí sa promenádovali v gardistických uniformách po posvätnom srdci Slovenského národného povstania, si dnes už takmer nikto nespomenie.
Aj naprieč európskymi krajinami sa blížia voľby a krajná pravica ide vpred nielen v Nemecku, ale aj Holandsku či Francúzsku, a ostatne sa jej darí aj u nás. Prejavilo sa to aj v tesnom výsledku opakovaných prezidentských volieb v susednom Rakúsku, kde to kandidátovi slobodných ušlo len o vlások. Bude tento trend pokračovať aj v nasledujúcich rokoch?
To naozaj závisí od toho, či sa politické elity spamätajú a uvedomia si podstatu problému, a zatiaľ tomu nič nenasvedčuje. Extrémizmus ťaží najmä z toho, že vie otvorene pomenovať to, čo ľudia odmietajú. Mainstreamové médiá však za extrémistické vyhlasovali všetko, čo sa nehodilo do ich neoliberálneho ideologického konceptu, v minulosti aj kritiku masívnej deregulácie a privatizácie, a dnes dokonca považujú za extrém už aj to, keď ľudia odmietajú zvyšovanie medzinárodného napätia a zbrojenie. To je choré. Práve militarizmus bol totiž vždy znakom extrémistickej politiky. Problémom súčasných extrémistov rozhodne nie je to, čo kritizujú, ale čo z toho vyvodzujú a čo navrhujú. Fašistov spoznáte podľa toho, že neponúkajú sociálne a ekonomické riešenia v prospech zbedačených vrstiev spoločnosti, ale odklonia pozornosť nespokojných k fiktívnym vinníkom, ktorí sa stanú terčom ich nenávisti. Napríklad v Spojených štátoch sú to momentálne Mexičania a Číňania, u nás Rómovia a utečenci. No na skutočných hlavných vinníkov – mocné nadnárodné korporácie a finančné skupiny – si netrúfajú. Budú ich totiž potrebovať na získanie a upevnenie moci. Známy maďarský filozof G. M. Tamás, ktorý bol uplynulý víkend v Bratislave a vystúpil s prejavom aj na antifašistickom pochode, preto správne upozorňuje, že ak chceme poraziť fašizmus, musíme v prvom rade poraziť neoliberálny systém, globálny kapitalizmus, ktorý dnes siaha už aj na základné práva a slobody ľudí. A do toho sa nikomu nechce.
V Nemecku sa len veľmi tesne drží na čele prieskumov Merkelovej CDU a socialisti s Martinom Schulzom na čele sú len o jedno či dve percentá pozadu. Je to signál, že kancelárke už po vyše desiatich rokoch vo funkcii odzvonilo?
Nepochovával by som predčasne Angelu Merkelovú, ale v jej prípade zohráva úlohu najmä určitá únava a opotrebovanosť. Na druhej strane Martin Schulz vniesol do nemeckej politiky svieži vietor, čo je pre mňa určitým prekvapením, lebo tento bývalý predseda Európskeho parlamentu patrí práve do tej generácie politikov, ktorí spôsobili súčasnú krízu. Nuž ale v Nemecku sa na veci pozerajú inak.
Čo hovoríte na vyše 10 % podporu, ktorú má podľa prieskumov antiimigračná AfD, je to číslo, ktoré sa dá dlhodobo udržať, alebo je to len dočasný efekt vyvolaný strachom niektorých Nemcov z migrantov?
V Nemecku je špecifická situácia, tam hlavný predvolebný súboj neprebieha v rovine boja proti migrácii – v tom majú Merkelová a Schulz v zásade zhodný postoj. A hoci je desaťpercentná podpora pre AfD vážnym varovaním, momentálne to na zmenu kurzu nemeckej politiky nebude stačiť.
Do popredia idú v Európe viac než inokedy takzvané antiestablishmentové hnutia. Je to podľa vás aj vďaka Trumpovej úspešnej kampani, ktorá bola v podstate postavená na akomsi domnelom boji s vládnou mocou?
Tak by som to nehodnotil, tie antiestablishmentové hnutia sú na vzostupe už niekoľko rokov. Víťazstvo Donalda Trumpa je však zlomom v tom, že takéto zmeny sa nevyhli ani najmocnejšej krajine sveta so stabilným politickým systémom. Odteraz je už možné naozaj všetko.
Britská premiérka prisľúbila v marci aktiváciu článku 50 Lisabonskej zmluvy, ktorý odštartuje odchod Británie z EÚ. Najnovšie sa objavili správy, že by to mohlo byť už tento týždeň. Vydrží podľa vás EÚ pohromade aj po odchode Veľkej Británie?
Ja dlhodobo zastávam názor, že súčasný model EÚ je neudržateľný, a obávam sa, že aj nereformovateľný. Odchod Británie bol šokom pre nezorientovaných, ale netreba z toho robiť závery, že bez Spojeného kráľovstva sa zrúti svet. Ono by to celkom pokojne mohla byť aj šanca a výzva pre EÚ presadiť projekty, ktoré Londýn dlhodobo blokoval. Mám na mysli najmä systém európskej obrany, ale aj iné prvky, ktoré by Európu emancipovali od závislosti od USA. Zatiaľ však táto šanca zostáva nevyužitá. A keď vidíte tú bezradnosť, s akou európski lídri tápu pri modeloch budúcnosti, musí vám byť jasné, že tadiaľto cesta nevedie.
Známy profesor a popularizátor vedy Richard Dawkins pre BBC uviedol, že o brexite rozhodla len tesná väčšina „zle informovanej a ignorantskej spoločnosti“. Podľa neho mali rozhodovať o takejto dôležitej veci poslanci po odbornej debate a mal byť na prijatie potrebný dvojtretinový súhlas oboch komôr zákonodarného zboru. Máte aj vy tento názor?
Nemám rád tieto špekulatívne vyjadrenia. Po bitke je každý generál. Toto mal hovoriť pred referendom. Podobne ako v Spojených štátoch nikomu neprekážal (aj podľa môjho názoru) zlý volebný systém, kým nevyhral Trump. Keby vyhrala Clintonová, všetko by bolo v poriadku. Dawkinsove úvahy nemajú nijaký význam, rozhodlo sa podľa platných pravidiel a pravidlá sa majú v právnom štáte ctiť. Je dobojované.
S blížiacim sa odchodom Británie z EÚ stále častejšie zaznievajú hlasy, najmä z Nemecka, že by mala vzniknúť takzvaná „dvojrýchlostná“ Európa, a premiér Robert Fico na margo toho prednedávnom vyhlásil, že chce, aby Slovensko bolo súčasťou toho silného jadra. Je to podľa vás reálne, že by sme sa ocitli v jednej skupine s Nemeckom a ďalšími bohatými štátmi Únie?
Ale veď dvojrýchlostná Európa už fakticky dávno existuje. Čo iné je eurozóna alebo schengenský priestor? Vždy som hovoril, že to najlepšie v EÚ sa vždy zrodilo z individuálnej iniciatívy. Schengenskú dohodu podpísalo najprv päť štátov a keď ostatné videli, že to funguje a že to má výhody, postupne sa popridávali. V posledných dvoch až troch desaťročiach sa však začali prijímať rozhodnutia tak, že sa lídri urokovali na smrť a keď už nevládali, boli donútení k spoločnému kompromisu, ktorý nevyhovoval nikomu a vedel sa s tým stotožniť len málokto. Práve takéto mačkopsy prehlbovali krízu a nedôveru v Európskej únii. Čo sa týka užšieho jadra, tam bude veľa záležať na tom, ako bude vyzerať. Za istých okolností to môže byť pre nás to najlepšie riešenie, v každom prípade by som zatiaľ taký bianco šek, aký navrhuje premiér Fico, nepodpisoval. Ono to totiž v praxi môže dopadnúť ako kedysi Franská ríša a jej satelity, ktorých rozvoj bol vo vzťahu k centru obmedzený. Netúžim vidieť také Slovensko, ktoré by sa stalo novou „Východnou markou“ pre Nemecko, ktoré by sa muselo podriaďovať nemeckým ekonomickým záujmom na úkor sociálneho postavenia našich občanov. A ono to má ešte jeden rozmer. Návrh postupovať v integrácii rýchlejšie sa zrodil v Berlíne a Paríži ako alternatívny scenár k euroskeptickým krajinám V4. Ak Robert Fico na jednej strane kritizuje politiku Nemecka a Francúzska a na druhej strane chce byť s nimi v užšom jadre, je to schizofrénia, ktorú si bude musieť sám v sebe vyjasniť.
Čo hovoríte na doterajšie kroky prezidenta USA Donalda Trumpa v zahraničnej politike?
Trumpova zahraničná politika je zatiaľ dosť nejasná, doteraz nebolo badať výraznejšie zmeny, až na jednu vec: výrazné posilnenie zbrojenia. Vojenské výdavky USA sú už dnes šialene premrštené, no Trumpove plány na vývoj nových jadrových zbraní sa vymykajú akejkoľvek racionálnej logike. Ak to myslí vážne, znamená to, že namiesto Rooseveltovho New Deal ponúka Amerike v čase krízy „New Kill“. A ak nejaký politik hľadá riešenie politických problémov v nukleárnych zbraniach, svet by mal spozornieť.
Z údajných blízkych kontaktov s Ruskom vinili a vinia Trumpa a jeho ľudí od vlaňajška nielen odporcovia nového šéfa Bieleho domu, ale aj médiá. Ak by to bola pravda, ktorú by sa podarilo dokázať, čo by to mohlo spôsobiť?
V takejto hysterickej atmosfére pripomínajúcej čoraz viac obdobie mccarthizmu je možné všetko, aj snahy o zosadenie prezidenta. Chcem však zdôrazniť, že neexistujú nijaké dôkazy o priamom ovplyvňovaní volieb a ak by aj existovali, čo by to znamenalo? Že Rusi sa naučili robiť to, čo robia Američania na polovici planéty? Ako nazvete angažovanie amerických politikov na Ukrajine počas Majdanu? Ich priamu účasť na protivládnych demonštráciách, verejné vyhlásenia, návštevu riaditeľa CIA v Kyjeve či hlúpe priznanie námestníčky šéfa americkej diplomacie, koľko do toho vrazili peňazí? Kým neposudzujeme takéto správanie rovnakým metrom, ide len o šovinistické štvanie, veď čo to má znamenať, ak sa škandalizujú ľudia, ktorí sa stretli s predstaviteľmi iného štátu? To je zločin? Budeme každého, kto sa stretne s ruským diplomatom, považovať za ruského agenta, tak ako obesili v päťdesiatych rokoch Vladimíra Clementisa ako imperialistického agenta za to, že sa v emigrácii stretával s britskými a francúzskymi politikmi? Odmietam si osvojiť túto mentalitu.
Portál Politico prednedávnom vydal zaujímavú úvahu o tom, že to môže byť práve Trump, kto má nad Putinom navrch, a nie naopak, ako sa tvrdí, pretože to bol Trump, kto nasľuboval Rusku všetko možné, získal si sympatie a možno aj podporu Kremľa, ale zatiaľ nezrušil sankcie ani nič podobné. Je podľa vás takýto scenár reálny?
To tvrdím od začiatku, Trump nie je nijaký priateľ Ruska, jeho vzťah k Putinovi je pragmatický a obchodný, navyše môže roztočiť taký biznis s ropou, ktorý položí Rusko, závislé od pohybu cien tejto suroviny, na kolená.
Očakávalo sa, že Trump nebude štartovať preteky v zbrojení, ale zdá sa, že je opak pravda, keďže vo februári uviedol, že sa ubezpečí, aby mali USA ten najlepší jadrový arzenál. Hrozí nová studená vojna?
Na otázku týkajúcu sa jadrového zbrojenia som už odpovedal. Studená vojna sa nikdy neskončila. Západ sa správal k Rusku po roku 1989 nefér, nedodržal nijakú dohodu a napriek rétorike ho považoval za súpera. Po prevrate na Ukrajine však nastala nová fáza tejto studenej vojny, keď si Moskva povedala dosť a začala oveľa asertívnejšie presadzovať svoje záujmy. A západný svet je dnes vyľakaný, že sa správajú suverénne. Veď je to trápne.
Trump tlačí na to, aby členské štáty NATO prispievali viac do spoločného rozpočtu, ostatne tak ako aj jeho predchodcovia. Myslíte si, že by práve zvýšenie príspevkov pomohlo v prípade vypuknutia konfliktu napríklad vo východnej Európe?
Bohapustá demagógia. Už dnes vydávajú štáty NATO na zbrojenie 70 percent svetových vojenských výdavkov. Kto nás môže s takýmto arzenálom ohrozovať a čomu pomôže zvýšenie tejto sumy o ďalších 40 percent? Veď je to čistý samoúčelný militarizmus. Štátny tajomník ministerstva obrany Róbert Ondrejcsák zavádza ako vždy, keď tvrdí, že až pri dvoch percentách sa môžu ozbrojené sily rozvíjať. To chce povedať, že neutrálne Rakúsko, Švédsko alebo Fínsko (ktorí dávajú na obranu menej ako väčšina štátov NATO, hoci nám práve propagandisti ako Ondrejcsák tvrdili, že obrana v rámci Aliancie je lacnejšia) nerozvíjajú svoje ozbrojené sily? Škoda reči na takéto nudné lži. Veď aj prestížny a rešpektovaný medzinárodný mierový inštitút SIPRI už dlhodobo a na základe exaktných analýz poukazuje na to, že tempo zbrojenia vo svete je absolútne neopodstatnené, samoúčelné, že sa týmto spôsobom posilňuje militarizmus, nie bezpečnosť. Väčšina občanov si nevie predstaviť, čo od nás žiadajú. V našom prípade zdvihnutie armádneho rozpočtu o takmer 80 percent znamená zvýšenie o takmer miliardu eur. Znamená to celkom určite škrtať v sociálnych službách. Takže odporúčam všetkým tým politickým tárajom, ktorí opakujú obohratú pesničku o našich záväzkoch, aby vysvetlili nejakej dôchodkyni, ak ju nájdu hrabať sa v smetiakoch, že jej penzia a valorizácia dôchodku bola obetovaná na nové tanky, že sme sa radšej nechali vydierať fašizujúcim segmentom americkej elity, ako by sme mali sledovať slovenské záujmy. Tu by som skôr opäť poukázal aj na niečo iné.
Slovensko spolu so všetkými členskými štátmi OSN prijalo aj iný záväzok, vyčleniť na rozvojovú spoluprácu 0,7 % HDP. Okrem Dánska, Švédska a Nórska ho z európskych štátov nedodržiava nikto. Slovensko dáva na rozvojovú pomoc až urážlivo malú sumu – 0,08 % HDP. Pritom si dovolím tvrdiť, že vyčlenenie 0,7 % HDP na rozvojovú pomoc určenú konkrétne na stabilizáciu blízkeho európskeho zahraničia (severnej Afriky a Blízkeho východu) by našu bezpečnosť posilnilo viac ako tá istá suma navýšená na vojenské výdavky. Niečo podobné povedal nedávno aj predseda Európskej komisie Juncker, keď v odpovedi na americké vydieranie poukázal na to, že súčasťou európskej bezpečnostnej politiky je aj rozvojová pomoc. No a minulý týždeň vydala OSN varovanie, že svet čelí najväčšej humanitárnej kríze od roku 1945, že až 20 miliónom ľudí hrozí smrť hladom. Na odvrátenie hladomoru potrebuje OSN zohnať do júla 4,4 miliardy dolárov. Zatiaľ zohnala len 90 miliónov, ktoré promptne poslala Európska únia, tradične najväčší odosielateľ rozvojovej pomoci. Pritom len USA dávajú do zbrojenia okolo 600 miliárd ročne. Toto sa vám zdá normálne? Chceme si vari zamiesiť na ďalšiu utečeneckú vlnu a budeme radšej vrážať miliardy do nákupu nepotrebných zbraní, ako by sme mali stabilizovať Afriku?
Je prítomnosť vojsk NATO v pobaltských krajinách len nevyhnutnou obranou proti prípadnej ruskej agresii, ktorej sa vraj obávajú tamojšie vlády, tak ako to deklaruje velenie Aliancie, alebo je v hre niečo viac?
Spojené štáty – lebo o tie tu ide predovšetkým, oni vyvíjajú tlak na ostatné členské štáty, ktorý interpretujú ako ich „vôľu“ – sa roky snažia dostať vojenskú techniku k ruským hraniciam. Skúšali to v Uzbekistane, skúšali to v Gruzínsku, skúšali to na Ukrajine, teraz si našli zámienku v Pobaltí. Je to len zámienka na obkľúčenie nepriateľa, nič viac. Je skutočne trápne, keď sa rozmiestnenie ruských vojsk pri hraniciach na ich vlastnom území interpretuje ako akt agresie, kým americké vojská v pobaltských štátoch sú vraj rozmiestnené na obranu. Tá lživá propaganda je do očí bijúca a rezignácia médií na kritické myslenie žalostná.
Čo hovoríte na debaty o prípadnom vybudovaní spoločného jadrového arzenálu EÚ? Je niečo také vôbec potrebné?
Filozofia európskej obrany by mala byť postavená na niečom inom ako militarizme a intervencionizme. Európska únia je mierový projekt a takým by aj mala zostať. Už som spomínal rozvojovú pomoc a stabilizáciu blízkeho zahraničia. Ale aj na súčasnom spore Holandska a Turecka vidíte nevyhnutnosť spoločnej zahraničnej politiky. Keby bola v tomto smere EÚ jednotná, Turecko by si niečo také nedovolilo. Takto sa vyhráža malému štátu z pozície sily a niektoré členské štáty EÚ pokrytecky vyjadrujú ľútosť nad sporom dvoch spojencov v NATO, ale nič viac na obranu Holandska nepodniknú.
- Reklama -
