Pripomína, že v EÚ sú tri krajiny s významnou komunitou tureckých občanov: Nemecko (1,5 milióna), Holandsko (359-tisíc) a Rakúsko (110-tisíc). To je už dosť voličov na to, aby v referende naplánovanom na 16. apríla mohli zohrať rolu jazýčka váh. Súčasné prieskumy preferencií nie sú jednoznačné a Erdogan sa musí obávať možnosti, že svoje referendum nevyhrá, píše Kechlibar.
Ešte pred rokom by sa báť nemusel, ale medzitým sa stalo niečo, čo zhoršilo jeho vyhliadky na úspech. Hospodársky boom v Turecku sa zastavil a vystriedali ho problémy. HDP na hlavu sa znížilo, ratingová agentúra Fitch posunula hodnotenie tureckých dlhopisov na dosť mizernú úroveň – BBB – a o pár dní zhoršila aj hodnotenie osemnástich tureckých bánk. Inflácia prekročila 10 %. Turecká líra už niekoľko mesiacov klesá. To všetko predstavuje pre prezidenta Erdogana problém. Popularita jeho strany AKP totiž nie je založená len na islame a na tom, že Erdogan je „silný muž“. Veľa mestských voličov podporuje AKP preto, že za jej vlády došlo k výraznému rastu životnej úrovne v krajine. Ak sa tento rast natrvalo zadrhne, môžu sa začať obzerať po nejakej alternatíve, podotýka Kechlibar.
Podľa neho teda niet divu, že Erdogan je nervózny a snaží sa zaistiť si podporu od zahraničných Turkov. Tých totiž domáca ekonomická situácia nepostihuje a môžu sa dať ľahšie zmobilizovať rečami o slávnom a veľkom Turecku.
Lenže skutočnosť, že predstavitelia cudzieho štátu rozbehli veľkú volebnú kampaň na území západnej Európy, podráždila vo všetkých postihnutých krajinách verejnú mienku, upozorňuje Kechlibar.
Hlavným javiskom celej drámy je Nemecko. Tam žije najviac Erdoganových priaznivcov a tam sa má zároveň konať najviac predvolebných zhromaždení.
Nemecká vláda – na rozdiel od holandskej – je opatrná. Ani kancelárka Angela Merkelová, ani jej protikandidát z SPD Martin Schulz sa k téme zatiaľ nevyjadrili. Všetok protitlak vychádza z nižších politických úrovní.
Guráž, aby zakázalo vystúpenie tureckého ministra spravodlivosti, nabralo malé mesto Gaggenau, ktoré vyhlásilo, že nie je schopné zaistiť adekvátnu bezpečnosť. Ďalším v rade bol Kolín nad Rýnom, ktorý neposkytol sálu pre ministra hospodárstva. V Hamburgu sa proti vystúpeniu ministra zahraničia Cavusoglua zdvihol ďalší protest (mesto práve rieši vážny problém týkajúci sa tureckej náboženskej organizácie DITIB), podotýka Kechlibar.
Prezidenta Erdogana tento odpor Nemcov rozčuľuje natoľko, že situáciu komentoval slovami: „Vaše praktiky sa vôbec nelíšia od niekdajších praktík nacistov!“
A aby dal najavo, že on sám nemá s nacistickým poňatím politiky rozhodne nič spoločné, dodal: „Keď budem chcieť, prídem pokojne zajtra. Prídem, a keby ma nechceli pustiť do krajiny alebo sa mi snažili zabrániť v prejave, vyvolám povstanie.“
Spolková politická vrstva si s týmto druhom vyhrážok podľa Kechlibara nevie rady. Ako už uviedol, dvaja hlavní kandidáti na kancelára (Angela Merkelová a Martin Schulz) zatiaľ nenašli odvahu sa k veci nejako postaviť. Minister zahraničia Sigmar Gabriel vystupuje zmierlivo až submisívne („Zostávam priateľom Turkov v Nemecku aj v Turecku!“), čo má zrejme niečo spoločné s tým, že jeho rodná strana SPD si vždy kultivovala nemeckých Turkov ako dôležitý voličský blok (pozri napríklad prieskum, podľa ktorého by SPD do Bundestagu volilo 64 % Turkov).
Len na krajinskej úrovni sa občas niekto ozve hlasnejšie. Najmä Bavori turecké volebné akcie tvrdo odmietajú. Môžu si to dovoliť vzhľadom na to, že v Bavorsku je podstatne menej Turkov ako v Porýní či v Berlíne.
Následne Kechlibar zostavuje prognózu toho, ako sa asi všetko bude vyvíjať.
Po prvé: Erdogan od svojej nemeckej a holandskej kampane takmer určite neustúpi. Nejde mu len o státisíce hlasov. V stávke sú aj jeho tvár a politický imidž silného muža. Práve v týchto dňoch o ňom dávajú v tureckých kinách výpravný film, ktorý sa volá jednoducho Reis (Vodca; nie je to originálny titul – aj tak chcel, aby ho jeho nasledovníci volali Saddám Husajn). Keby teraz pán Vodca zaradil spiatočku pred nejakými neveriacimi, bola by jeho povesť v Turecku ohrozená. A naopak – ak celému svetu predvedie, že ho nikto nezastaví, budú ho jeho voliči ešte viac obdivovať.
Po druhé: Táto hra mu zrejme vyjde. Súčasná nemecká ani holandská vláda nebudú ochotné riskovať skutočné pouličné násilnosti len preto, aby presadili svoju vlastnú suverenitu a právo. Pozri aj ich pasívny prístup v migračnej kríze. Keď bude niekto Erdoganovi pri jeho cestách klásť účinný odpor, bude to Rakúsko.
Po tretie: Nemecká sociálna demokracia (SPD) má vážny problém. Roky si predchádzala miestnych Turkov. Lenže medzi nimi je zároveň mnoho priaznivcov prezidenta Erdogana. SPD teraz hrozí, že sa prostredníctvom pôsobenia svojich tureckých voličov stane predĺženou rukou AKP v Nemecku. To bude pre mnohých iných členov a fanúšikov nestráviteľné sústo. Vnútorné napätie medzi „protureckým“ a „prozápadným“ krídlom môže časom stranu rozštiepiť.
Po štvrté: Situácia má až príliš veľa paralel so sudetskou krízou, ktorá sa odohrala pred 80 rokmi. Turecko, samozrejme, nemôže formálne anektovať Porýnie alebo Berlín, ale môže získať v príslušných komunitách taký vplyv, že sa naozaj stanú „štátom v štáte“, v ktorom nebude mať Berlín faktickú možnosť vynucovať svoje pravidlá, ak nebude chcieť riskovať niečo ako občiansku vojnu. Príznačná je tiež paranoidná rétorika tureckých predstaviteľov: všetci sa nás snažia poškodiť, teroristi, špióni, sprisahanci riadení zo zahraničia, ale Turecko je teraz VEĽKÉ a SILNÉ a nepodvolí sa! To je duševné rozpoloženie, v ktorom si národy kolektívne zdôvodnia ľubovoľnú agresiu – „len sa bránia“.
Podcenil holandského premiéra
Kechlibar sa ďalej podrobne venuje diplomatickej roztržke medzi Tureckom a Holandskom.
Priznal, že podcenil holandského premiéra Rutteho. Buď je odvážnejší, ako som si myslel, alebo bol pár dní pred voľbami pod oveľa väčším „tlakom okolností“, ako som si myslel, píše Kechlibar. V každom prípade sa Rutte rozhodol na turecké provokácie odpovedať. Holandské úrady zakázali pristátie lietadla, ktoré viezlo tureckého ministra zahraničia na stretnutie s jeho miestnymi priaznivcami. Od tej chvíle začal konflikt eskalovať.
Zúriaci Turci vyslali do Holandska ministerku pre rodinné záležitosti Fatmu Betül Sayanovú Kayovú. Mala vystúpiť na tureckom konzuláte v Rotterdame, no nedostala sa tam. Holandská polícia zablokovala ulice okolo budovy konzulátu a znemožnila, aby jej kolóna pokračovala v ďalšej jazde. Boli povolané aj ozbrojené špeciálne jednotky – keby niečo.
Ministerka sa po váhaní otočila a odišla do Nemecka, tweetujúc svoju nespokojnosť celému svetu.
Na uliciach sa však medzitým začal zhromažďovať dav Turkov, priaznivcov prezidenta Erdogana, odhadovaný na 1 000 – 2 000 osôb. Primátor mesta Rotterdam Ahmed Aboutaleb (pôvodom rifský Maročan) zakázal všetky zhromaždenia. Demonštranti začali hádzať po polícii kamene, tá proti nim zasiahla a rozohnala ich vodnými delami a obuškami, pripomína Kechlibar.
Turecká štátnosť má výrazne imperiálny charakter
Poukazuje na to, že turecká štátnosť má výrazne imperiálny charakter už od čias, keď vznikla, to jest nejakých 900 rokov. Žiadny iný národ v okolí Európy nemá takú dlhú a neprerušovanú tradíciu budovania svojej ríše na cudzom území. Vnucovať iným národom svoju vôľu silou je v tureckej politike úplná prirodzenosť, asi ako keď slnko svieti a vtáčiky spievajú; divné by bolo to nerobiť.
Erdogan je podľa Kechlibara len ďalším pokračovateľom tejto imperiálnej tradície, ktorá dočasne ochabla pod vplyvom porážok na Balkáne koncom 19. storočia (ale napríklad z hľadiska takých Kurdov neochabla nikdy). Robiť predvolebnú kampaň v iných štátoch je síce drzosť vysokého stupňa, ale jeho priaznivcom to pripadá prirodzené. Sú páni, veľkí, silní, majú na to nárok.
Celá vec sa rozhodne ešte neskončila, domnieva sa Kechlibar. Strata tváre je pre orientálne kultúry horšia ako smrť. Však už aj turecký premiér Yildirim ohlásil „najtvrdšie protiopatrenia“. Byť držiteľom holandského pasu a nachádzať sa na tureckom území bude teraz asi dosť prekérne. Čakať môžeme všeličo: zatýkanie ďalších ľudí vrátane cudzincov, obsadenie ambasády, možno aj vypustenie ďalšej vlny migrantov na Balkán; v tureckých táboroch ich žijú tri milióny, a aj keby sa im nechcelo ísť do Európy, turecká polícia ich „presvedčí“ a oni pôjdu, píše Kechlibar.
Celý text si môžete prečítať TU.
