Začnime čerstvou udalosťou priamo z ´kuchyne´ SaS. Na domácej politickej scéne zarezonoval odchod Jozefa Mihála z partaje. Ako vy zo svojej pozície vnímate Mihálov koniec v strane?
Samozrejme, je to škoda, no verím, že to sa všetko dobre skončí a to predovšetkým v tom zmysle, že zostaneme zajedno s pánom Mihálom aj po jeho odchode. Keďže naším hlavným (straníckym) cieľom je boj proti korupcii, respektíve boj za lepšiu spoločnosť. Celkovo si však myslím, že ten odchod zo strany nie je niečo až tak strašne významné, ako sa to v médiách vykresľuje.
Pritom niektorí politológovia vám ako strane v posledných dňoch už takpovediac „kopali politický hrob“ a prorokovali, že sa vaša strana môže aj rozpadnúť…
Na toto by som použil anglický výraz ´wishful thinking´, čo sa dá preložiť ako zbožné prianie, pričom si myslím, že aj medzi politológmi sa nájdu ľudia, ktorí by boli radi, keby to tak bolo. Nič také ale ani zďaleka nehrozí. Dokonca si naopak myslím, že to stranu môže vnútorne posilniť a ešte viac sa potvrdí, že kto chce dobre a seriózne robiť aj mimo strany, tak ho nebudeme považovať za konkurenciu. Teda aspoň ja Jozefa Mihála za konkurenciu nepovažujem. Je to slušný človek a to je podstatné.
Dá sa však povedať, že Richard Sulík nastavil momentálne nové, respektíve iné smerovanie strany?
Vôbec by som to takto nevidel. Dôležitá vec, ktorú treba v tejto súvislosti zmieniť je, že Richard Sulík má na slovenského politika jednu výnimočnú vlastnosť – presadzuje slobodu názorov, pokiaľ tá základná línia je spoločná.
V živote som uňho nepočul, že by niekoho rigorózne vytláčal zo strany len preto, že druhá osoba má na nejaké veci iný názor. Čiže nič také, že by sa strana rozdeľovala, nehrozí. Richard Sulík je v tomto veľký líder strany, že nás vedie ideovo, ale pritom každý máme rozdielne názory na parciálne veci a zároveň sa snažíme pracovať v tom odbore, ktorý je našou odbornou doménou.
Predseda SaS Richard Sulík (vpravo) a teraz už bývalý podpredseda strany Jozef Mihál. Zdroj: TASR
Vaše civilné povolanie je advokát, pričom v rámci NR SR ste členom ústavnoprávneho výboru. Aktuálne sa médiá poriadne „opreli“ do špeciálneho prokurátora Dušana Kováčika, ktorý za osem rokov, čo je vo funkcii nepodal jedinú obžalobu. Naopak, existuje podozrenie, že svojím konaním zametal veľké kauzy (napr. Gorila, Bašternák), keď odobril zamietnutie trestného stíhania v spomínaných kauzách. Ako vy odborne hodnotíte Kováčikovo pôsobenie v úrade?
Dovolím si tvrdiť, že toto vidím trošku jednoznačnejšie ako novinári. Lebo aj médiá sa vyjadrujú na túto tému až príliš kulantne a opatrne. Pritom podľa mňa je to úplne jasné. Pán Kováčik totiž nerobí nič iné, ako zabraňuje vyšetreniu najväčších korupčných škandálov a potrestaniu reálnych vinníkov. To je jeho celoživotné ´dielo´ a jeho postavenie ani nemá iný účel.
A my, čo do toho trochu viac vidíme, nepotrebujeme článok v novinách, lebo vieme, že to tak je. A vždy to aj tak bolo. Predsa každý vie, že sa tu žiadna kauza nikdy nevyšetrila, ba dokonca sa ani nedostala pred súd.
Vôbec myšlienka vložiť takúto moc do rúk jedného človeka, ktorého sa potom niekto zmocní, je absolútne nezmyselná. Tento človek tam skrátka neplní nič iné len to, že je hrádzou tomu, čo sa týka vyšetrovania tejto vládnej mafie. A túto rolu Kováčik plní. Povedať, že on niečo zametá pod koberec by bolo v tomto prípade až priveľmi lichotivé.
Takisto nelichotivo sa vyjadrujete o stave nášho súdnictva ako celku. Zhruba pred dvoma týždňami ste rozvírili hladinu svojím vyhlásením, že bratislavský krajský súd je najskorumpovanejším súdom na Slovensku. To sa dotklo Združenia sudcov Slovenska (ZSS), ktoré požaduje vaše ospravedlnenie. Spravíte tak?
Nie je sa začo, samozrejme, ospravedlniť. Keď dávam takéto vyhlásenia, robím tak v postavení poslanca národnej rady, ktorý má preto výrokovú imunitu, aby mohol o takýchto veciach hovoriť. Poslanec NR SR, ktorý je v opozícii, tak nemá v podstate žiadne právomoci. Vždy sme tam prehlasovaní jedným uceleným vládnym valom, ktorý hlasuje ako jeden muž.
Jediné, čo nám je ešte dovolené, je, že môžeme zatiaľ stále povedať, čo si skutočne myslíme. My sme takí tí dvorní šašovia, ako to Igor Matovič nazýva. Môžeme si povedať, čo si myslíme, no to je asi tak všetko. A keď niektorí sudcovia, ktorých mentálna výbava je komunistická, to nepochopia, tak potom, bohužiaľ. Či už je to pán Sopoliga, alebo aj pani Javorčíková. Hoci mi je ľúto, že to musím takto povedať.
To sú ľudia s komunistickým nastavením. Veď aj pani predsedníčka Najvyššieho súdu SR tesne po tom, ako ju menovali, tak jej prvá reakcia bola, že rozsudky najvyššieho súdu sa nekomentujú, ale sa vykonávajú. Veď to je úplná zvrátenosť.
Až potom sa pani sudkyňa skorigovala, keď jej niekto pošepol, že toto sa už teraz nehovorí. Prosto už len to, že sudcovia sa opovážia namietať proti tomu, čo povie poslanec NR SR, je dôkazom, že vôbec nepochopili svoje postavenie. Sudca má etickú povinnosť vyjadrovať sa zdržanlivo a v situácii, keď on sám je kritizovaný, nesmie dať nijako najavo, že to nejakým spôsobom ovplyvňuje jeho úsudok. To je základ sudcovskej etiky.
A taký sudca ako pán Sopoliga, ktorý organizoval tzv. protidiskriminačné harabínovské žaloby, mi nebude diktovať, čo mám robiť alebo komu by som sa mal ospravedlňovať.
Málokto o vás vie, že v roku 1982 ste v mladom veku emigrovali do Kanady, kde ste strávili celých desať rokov. Prečo ste sa rozhodli utiecť z Československa? A ako vás vlastne ovplyvnila táto skúsenosť?
Pozrite, takáto vec vám, pochopiteľne, úplne zmení život. A ten dôvod prečo som sa rozhodol odísť, bol ten, že som pociťoval, že tu nežijem tak, ako by som chcel žiť, teda slobodne. Mal som šťastie, že už vtedy som vedel veľmi dobre po anglicky, pričom tá severoamerická mentalita voľnosti vyjadrovania vlastných názorov išla ruka v ruke aj s tamojším ekonomickým rozvojom. A to priťahovalo nielen mňa, ale aj moju manželku. Takže bolo len otázkou času, kedy sa pre tento krok odhodláme.
Nebola to ľahké a boli aj obdobia, keď sme sa tam životom dosť pretĺkali. Nebola to teda nejaká veľká sláva. Občas sme sa mali aj dobre, no nie vždy. Ten život som tam spoznal z rôznych stránok. A ako ma to ovplyvnilo? Určite výrazne, lebo ak žijete taký dlhý čas v rámci formatívnych rokov svojho života v úplne slobodnej a absolútne funkčnej krajine, tak to vo vás vytvorí akýsi lepší morálny základ. A myslím, že to sa po mojom návrate späť do vlasti snažím aspoň v malej miere realizovať.
V každom prípade, Kanadu považujem za úžasnú krajinu, ktorá je v mnohých smeroch takmer nedosiahnuteľná. Napriek tomu, že som tam nebol nejako ´prudko´ úspešný.
Má aj Slovensko potenciál dosiahnuť jedného dňa takú životnú úroveň, respektíve vyspelosť spoločnosti ako krajina „javorového listu“?
To aké ´danosti´ má Kanada, z nej robia výnimočný štát. Ten britský základ rešpektovania práva, ako aj to, že to je nesmierne bohatá krajina, ju stavajú do pozície, že asi ťažko ju Slovensko niekedy dobehne v tomto smere.
V čo ale môžeme dúfať, je, že sa rýchlo môžeme presunúť na úroveň, kde sa dá v danej krajine slušne žiť. Ale dobehnúť Kanadu nevidím príliš reálne. Napokon, takmer v každom rebríčku najlepších krajín na život okupuje Kanada popredné priečky.
A na záver pre vás možno nie veľmi príjemná téma. Pred pár dňami ste mali v NR SR veľmi ostrú výmenu názorov s Erikom Tomášom zo Smeru. Prečo vzplanuli tieto vášne? Môžete k tomuto incidentu povedať viac?
Ako som už spomenul, my v strane máme vo zvyku, ja možno ešte o trošku viac, nazývať veci pravými menami v parlamente. Úlohou pána Tomáša je zakrývať prešľapy vládnej koalície. Takže je pochopiteľné, že pri takomto veľkom rozdiele v postojoch príde aj k nejakým osobnejším potýčkam. Ja sedím v parlamente hneď vedľa poslancov Smeru, neďaleko pána Tomáša a nie ja som zvyknutý, aby nejaký mladý, ´nevycválaný´ človek takto na mňa otváral ústa.
Nemám problém povedať mu, čo si o ňom myslím. On to trošku nezvládol a trošku ma chytil oboma rukami, ako keby sa ma snažil vytlačiť z rokovacej sály, no veľmi rýchlo sa spamätal, takže to nepovažujem za nejaký útok. Bolo to prekročenie istých mantinelov, no to je asi tak všetko. Nemyslím si, že až na tú jednu okolnosť by to vybočovalo z toho, čo sa v parlamente bežne deje. My vravíme, čo sa v tejto krajine deje, pričom smeráci aj iní sa to snažia zakrývať.
Erik Tomáš ale do médií povedal, že vy ste pri incidente začali byť naňho osobný, no on už na to nechcel reagovať…
To priznávam, že som bol naňho osobný a že som ho rôzne označil, no aj to sa v parlamente deje. Nie je to nič mimoriadne.
Ale bolo to mierené len naňho, však? Nebolo to namierené napr. na jeho blízkych?
Nie, iba naňho. Veď ja ho ani nepoznám. Ja som len v podstate komentoval, čo som si myslel, že on hovorí a čo to značí o tom, čo je on za človeka. A jeho to očividne nejako vytočilo. To je celé.
