Ak sa povie Škandinávia, lepšie severná Európa, predstavíme si jednak výbojných Vikingov, ktorí dobývali nielen Britské ostrovy, ale aj ďalšie európske krajiny, a dokonca sa o nich hovorí ako o prvých „objaviteľoch“ Ameriky… Iste je to zúžený pohľad, ale predsa – v tej našej stredoeurópskej kotline máme DNA nielen východných národov a Keltov, ale aj Vikingov?
Musíme si uvedomiť, ako náhle a dramaticky vstúpila Škandinávia do európskych dejín. Na žiadnej zo starovekých máp, ktoré zachytávajú aj Indiu a Čínu, Škandináviu nenájdeme. Stredozemskí vzdelanci o nej jednoducho až do sklonku antiky nemali tušenie. Je paradoxné, že Rimania kolonizovali štyristo rokov Anglicko až po škótske pohraničie, ale o existencii Škandinávie okrem neurčitých dohadov nevedeli. Kimbrovia a Teutóni, ktorí pochádzali z územia dnešného Dánska, niekoľkokrát porazili okolo roku 100 pred Kristom počas postupu na juh rímske armády a nakrátko obsadili aj Pádsku nížinu. Rimanom však chýbali konkrétnejšie geografické znalosti severnej Európy. Pre nich to boli iba tajomné prízraky, ktoré sa vynorili z nordických hmiel. Rimania urobili osudovú strategickú chybu, keď svoju expanziu dovnútra kontinentu zastavili na Rýne a na Dunaji, čím zostali provinčne stredomorskou civilizáciou, ktorá sa pripravila o potenciálne nesmierne prírodné a ľudské zdroje strednej a severnej Európy. Až v ranom stredoveku, keď na troskách Západorímskej ríše vznikali primitívne germánske štáty, bola Škandinávia pokladaná vedľa Svätej zeme a Tróje za jedno z imaginárnych ohnísk, z ktorého vzišli podľa dobovej genealógie všetky európske národy.
Severania zaskočili dvakrát svojou vojnovou energiou západnú civilizáciu. Prvýkrát to bolo medzi ôsmym až desiatym storočím, keď postrašili západoeurópsku kresťanskú spoločnosť, ktorá sa spamätávala z islamskej expanzie, a druhýkrát k tomu došlo v sedemnástom storočí, keď Švédi s francúzskou finančnou pomocou zabránili rekatolizácii severného Nemecka. Škandinávia vrátane Baltského mora predstavovala určitý protipól Stredomoriu, ktorému sa ale nikdy nedokázala politicky, kultúrne a civilizačne úplne vyrovnať. Príčinou bola okrem iného skutočnosť, že Škandinávcom sa nepodarilo napriek niekoľkým ambicióznym pokusom vytvoriť rozsiahlejšiu nordickú mocenskú zónu, ktorá by okrem samotnej Škandinávie a ostrovov v severnom Atlantiku zahŕňala aj Britské ostrovy a Pobaltie. Zrod takéhoto mohutného bloku by pravdepodobne zmenil dejiny Západu, ktorého ťažisko by sa nachádzalo v severnej Európe. Po skončení vikinského veku severským spoločnostiam chýbali znalosti a technológie k ekonomickému vyťaženiu lokálnych prírodných zdrojov a k rozvoju obchodu – a stali sa až do šestnásteho storočia takmer „kolóniou“ nemeckých hanzových miest. Jeden historik dokonca napísal, že Lübeck sa správal ku Škandinávii obdobne ako Španieli k Amerike. Z tejto ekonomickej závislosti sa Škandinávia vymanila prakticky až v čase priemyselnej revolúcie.
V čom je podľa vás mentalita severanov iná? Je to počasím, atypickým – dlhým – striedaním dňa a noci v najsevernejších častiach, divokosťou a nespútanosťou prírody?
Archaické spoločnosti Dánska a južnej Škandinávie sa vyvíjali na periférii rozšíreného keltského a neskôr rímskeho pomedzia, čo z nich urobilo parazitujúce a koristnícke bojové komunity, ktoré si navykli na to, že plienenie a vydieranie je rentabilnejšia činnosť ako napríklad poľnohospodárstvo a rybolov. V Škandinávii sa tiež dlhšie než v iných častiach Európy udržala pohanská tradícia, ktorá vzdorovala christianizácii až do jedenásteho či dvanásteho storočia. Lotta Hedeagerová sa napríklad domnieva, že za vzostupom Odinovho kultu, ku ktorému došlo od polovice prvého tisícročia po Kristovi, sa nachádza osobnosť Attilu. Hunský dobyvateľ vybudoval mohutné impérium rozkladajúce sa od Severného k Čiernemu moru a na výpalnom odvádzanom najmä Východorímskou ríšou získal obrovské množstvo striebra a zlata, ktoré využil na vytvorenie rozsiahlej klientely medzi miestnymi pohlavármi siahajúcej až do Škandinávie. Odin predstavoval božskú personifikáciu, metaforu a výraz fascinácie politickou mocou Attilu medzi severskými komunitami a zohral dôležitú úlohu pri revitalizácii nordického polyteizmu.
V čase vikinských výprav bola teda kresťanská západná Európa zovretá medzi dvoma civilizačnými celkami s odlišným náboženstvom. Na juhu a juhovýchode to bol asertívny islam, ktorý si podrobil pôvodne kresťanské východné Stredomorie a Pyrenejský polostrov, a na severe agresívne pohanskí Vikingovia, ktorí zničili rozvinutú anglosaskú a keltskú kresťanskú kultúru na Britských ostrovoch a pustošili pobrežie dnešného Francúzska a Nemecka. V tejto takmer beznádejnej geopolitickej konštelácii Západ prežil predovšetkým vďaka evanjelizácii a integrácii severanov, ktorých bojové a barbarské energie následne využil počas krížových výprav pri zadržiavaní islamskej rozpínavosti. V stredoveku neexistovalo slovo geopolitika, ale mnohí vtedajší vládcovia preukázali oveľa lepšiu geopolitickú prezieravosť, imagináciu a inštinkt ako politickí vodcovia súčasného Západu. Možno preto vybudovali civilizáciu, ktorá pretrvala ďalších tisíc rokov a položila základy moderného globálneho sveta.
Na druhej strane, miera politického a kultúrneho začlenenia pôvodne barbarských Škandinávcov do kresťanskej spoločnosti bola často obdivuhodná. Stáli pri počiatkoch ruského štátu a normanského Anglicka. Na Sicílii zriadili pozoruhodný prekvitajúci a dobre organizovaný štát, v ktorom žili spoločne v mieri Gréci, Normani, Židia a moslimovia. Anglický York, ktorý bol určitý čas akýmsi hlavným mestom nórskeho sveta, sa stal dynamickým obchodným strediskom, v ktorom bolo možné nájsť hodváb z Ďalekého východu, peniaze zo Samarkandu, jantár z Pobaltia a platidlá v podobe mušlí od Červeného mora. Na miestnych minciach sa vyskytovali vyobrazenia tak Thórovho kladiva a Odinovho havrana, ako aj kresťanského kríža.
Dostávame sa k migrácii. Pojem „hnedí“ či „tmaví“ severania by v minulosti vyvolal minimálne úsmev. Dnes je to realita. Škandinávia, a predovšetkým Švédsko sa otvorilo utečencom tak, až má teraz sociálne i bezpečnostné problémy. Tomu, že v nemeckej vláde je zástupca tureckej menšiny, by sme sa až tak nečudovali, ale že vo švédskej menšinovej vláde bola moslimka, to je pre mnohých viac než udivujúce…
Domnievam sa, že severský fenomén a jeho začlenenie do kresťanskej civilizácie v ranom stredoveku poskytuje kľúč aj k riešeniu dnešnej migračnej krízy. Úspešná integrácia prichádzajúcich z kultúrne značne rozdielneho prostredia, z ktorých sa mnohí navyše netaja animozitou voči nášmu spôsobu života, nespočíva v politike „uznania“ ich kultúrnej odlišnosti. My naozaj nemôžeme a nesmieme umožňovať v mene pseudohumanizmu vznik enkláv, v ktorých by sme rezignovali na presadzovanie hodnôt modernosti. To by bola samovražedná politika ústiaca do sociálneho rozkladu, prípadne do občianskej vojny. Európa sa nesmie premeniť v gigantický Libanon, ktorý bol kedysi rozvinutým štátom.
Multikulturalizmus je eufemizmus pre apartheid. To, čo musia všetci záujemcovia o privilegovaný status plnohodnotného príslušníka modernej západnej civilizácie bezpodmienečne akceptovať, je projekt osvietenskej, sekulárnej, racionálnej, občianskej a technokratickej spoločnosti, ktorý je nosnou víziou Západu od osemnásteho storočia.
Kríza súčasného Západu spočíva v skutočnosti, že mnohí predstavitelia politických a akademických elít rezignovali na fakt, že západná civilizácia je trvalou úlohou spočívajúcou v emancipácii a modernizácii ľudstva. Príslušníci Západu sú aktívnymi účastníkmi na tomto historickom poslaní, nie jeho pasívnymi konzumentmi, či dokonca nepriateľmi. Severania sa úspešne integrovali do kresťanskej spoločnosti, pretože sa energicky a obohacujúco zapojili do napĺňania jej dlhodobých cieľov.
Ak islam pri tejto skúške neobstojí, tým horšie preň, Mohamed by mal v prípade nekompatibility osôb s moslimskými koreňmi s modernosťou nadobudnúť na európskej pôde osud Odina.
„Záhadnejší“ ako Švédi sú pre mnohých Nóri. Zoberme si vyčíňanie masového vraha A. B. Breivika či sociálnu organizáciu Barnevernet. Viacero cestovateľov je prekvapených uzavretosťou Nórov a z ich nie príliš ochotnej komunikácie s neznámymi ľuďmi. Iní, napríklad ochrancovia prírody, upozorňujú, že jedna z posledných krajín, kde je povolený lov veľrýb, je práve Nórsko. Je Nórsko podľa vás natoľko iné, zvláštne, nepochopiteľné pre našinca, pre „Stredoeurópana“?
Nórsko stratilo svoju nezávislosť v štrnástom storočí a začiatkom šestnásteho storočia bolo degradované prakticky na jednu z dánskych provincií. Po skončení sa napoleonských vojen bolo pripojené ku Švédsku v rámci Švédsko-nórskej únie. Samostatné Nórske kráľovstvo bolo obnovené až v roku 1905. Je zaujímavé, že keď v roku 1795 navštívila Škandináviu anglická literátka Mary Wollstonecraftová, pripadalo jej Nórsko ako najslobodnejšia krajina, akú kedy spoznala. Ekonóm Thomas Robert Malthus, ktorý roku 1799 prekročil švédsko-nórske hranice, bol prekvapený oveľa priaznivejšími hospodárskymi podmienkami v Nórsku, ktoré kontrastovali s nesmiernou chudobou švédskeho vnútrozemia, kde sa ľudia živili kôrou zo stromov a trávou.
Škót Samuel Laing žijúci v Nórsku v rokoch 1834 až 1836 pokladal spomínanú krajinu za demokratickejšiu spoločnosť ako vtedajšie Spojené štáty americké a oveľa slobodnejšiu ako konzervatívne Švédsko a napísal: „Neexistujú v Európe šťastnejší ľudia, ako sú nórski roľníci, ktorí vlastnia malý pozemok, nemajú žiadne feudálne povinnosti a sú pánmi vo svojej krajine.“ Neskôr začalo Nórsko v porovnaní so Švédskom a Dánskom v ekonomickom rozvoji zaostávať a po druhej svetovej vojne bolo na škandinávske pomery relatívne chudobným štátom.
Táto situácia sa dramaticky zmenila po roku 1971, keď nálezy obrovských ložísk ropy a zemného plynu v nórskych šelfoch zmenili Nórsko v jednu z najbohatších krajín sveta. Zároveň ale Nórsku hrozí takzvaná holandská choroba spočívajúca v nebezpečenstve, že výlučné spoliehanie sa na nerastné zdroje môže podlomiť miestnu priemyselnú základňu a negatívne sa odraziť aj na mentalite a pracovnej flexibilite obyvateľstva.
