EÚ vyprovokovala Majdan, rozoštvala Ukrajinu a teraz sa na ňu vykašle. Strašenie ruským nebezpečenstvom môže byť len zámienka k vlastnému útoku, objasňuje odborník

    0
    Milan Syruček (Autor: Hans Štembera)

    Do akej miery má očakávať Ukrajina zhodu či nezhodu Trumpa a Putina? Môže to byť pre Kyjev zásadné, a pre túto vládu? Zdá sa, že Putin aj Trump sa budú rešpektovať…

    Situáciu Ukrajiny by som mohol prirovnať k jednému z ostrovov z knihy nemeckého autora Luciena Deprijcka Ostrovy, na ktorých stroskotávam. Bolo ich celkom osemnásť, mňa však najviac zaujal tento. Príbeh je taký krátky, že ho celý odcitujem: „Na pobreží siedmeho ostrova, na ktorom stroskotávam, vlaje nemecká vlajka. Z posledných síl sa snažím doplávať kraulom zostávajúcu časť ku spásonosnej pláži, kde stojí nejaký muž a volá na mňa: Človeče, neviete čítať? Tu je plávanie prísne zakázané!”

    Ukrajina sa plazí s vyplazeným jazykom pred dvere EÚ, ale tam naráža na bruselskú byrokraciu vyžadujúcu dané pravidlá a tiež na holandské veto. Dostala síce od EÚ sľub, že od 12. júna bude mať bezvízový styk, ktorý tak úporne žiadala, ale to bude asi všetko, čo získa. Takže jej zostáva jediná nádej – že o osude krajiny sa rozhodne medzi Moskvou a Washingtonom.

    Je to síce smutné a pripomína mi to pre nás tak tragický rok 1938, ale faktom je, že aj bez ohľadu na to, že je Ukrajina najmenej trikrát väčšia, ako bolo vtedy Československo, vkladá viac svoj osud do cudzích než do vlastných rúk. Ako žalostné pre krajinu, rovnajúcu sa v geografickej veľkosti Francúzsku! Bohužiaľ, nie ekonomickej a najmä politickej.

    EÚ v podstate vyprovokovala Majdan 2014, rozoštvala Ukrajincov a Rusov, ale výsledok, ktorý rozhodne nie je smotanou, si má táto krajina zlízat sama, čo očividne nemôže. Stane sa Pobaltím po Ribbentrop-Molotovovom pakte? Mám k Ukrajine osobný citový vzťah a tým viac ľutujem, že osud krajiny leží mimo tejto krajiny. Nech sa Trump a Putin dohodnú akokoľvek – a pravdepodobne sa dohodnú -, budú tak robiť s dokonalou neznalosťou podstaty problému, teda vlastných ukrajinských záujmov (napokon, pozná ich vôbec sama Ukrajina?), zato však s plným ohľadom na vlastné veľmocenské záujmy.

    Aj keď USA pravdepodobne zostanú neoblomné v otázke Krymu, protiruské sankcie by sa mohli do určitej miery obmedziť…

    Krym bol a je zástupný problém už preto, že je ťažké stanoviť – preložené do inej reči – jeho “DNA”. Už som sa niekoľkokrát zmieňoval o tom, že podľa dokumentov zo Stalinovho osobného archívu, digitalizovaného po dohode s prezidentom Jeľcinom, ktorý je teraz k dispozícii na stránkach Yale University a pre Američanov a Rusov bezplatný, sa Krym stal ukrajinským nie preto, že sa tak Chruščov subjektívne rozhodol, či už opitý, alebo triezvy, ale to vyplynulo z jeho snahy nerešpektovať dohodu, ktorú už v roku 1921 uzavrela americká židovská organizácia Joint s vtedajším sovietskym ruským vedením, čo boli Trockij, Zinoviev, Kamenev, takisto všetci židia – posvätenú Stalinom a podpísanú vtedajším ruským komisárom pre zahraničné vzťahy Čičerinom v Berlíne.

    Podľa nej ruská vláda okamžite dostane mnohomiliónovú dolárovú pôžičku za to, že časom vytvorí na Kryme a čiernomorskom pobreží autonómny židovský štát pre asi 800 000 bieloruských a ukrajinských židov, žijúcich vtedy v nevýslovne zlých podmienkach. Za to nebude musieť vrátiť ani dolár, v opačnom prípade celú sumu plus úroky a koeficient inflácie. Termín sa z rôznych dôvodov odďaľoval, až ten konečný stanovili na rok 1954. Medzitým Stalin zomrel a Chruščov nemienil dohodu splniť, tým skôr, že medzitým už vznikla autonómna židovská oblasť pri Vladivostoku v blízkosti čínskych hraníc. Jeho poradcovia mu vtedy navrhli, aby Krym odovzdal Ukrajine, lebo dohoda bola podpísaná s Ruskou federáciou – vtedy ZSSR ešte neexistovalo – a teda ak Krym prejde pod inú jurisdikciu, nech americkí židia rokujú s ukrajinskou vládou. Takže vlastne Američania boli do krymského problému zatiahnutí podstatne skôr než s dnešnou dilemou, či uznať, alebo neuznať ruskú anexiu.

    Neviem, či Trumpovi poradcovia vytiahnu aj túto záležitosť a asi to nie je pre jeho rozhodovanie podstatné. Asi to skončí podobne ako s ostrovom Damanskij uprostred rieky Ussuri: V marci 1969 tam o tento necelý kilometer štvorcový bojovali tisíce ruských a čínských vojakov, bola tam nasadená dokonca nová ruská tajná zbraň Grad, ktorá doslova vyparila na šesttisíc Číňanov. A potom sa v septembri toho istého roku pri návrate z Ho Či Minovho pohrebu v Hanoji zastavil v Pekingu premiér Alexej Kosygin a po pár minútach rokovaní s Mao Ce-tungom celú záležitosť zmietli zo stola. Na ňom totiž ležali podstatne významnejšie návrhy, ktoré predstavujú základný zvrat vo vzájomných vzťahoch.

    Môžete nás oboznámiť s históriou vzťahov Ruska, resp. ZSSR s Čínou? Môže Donald Trump chcieť ekonomicky i vojensky zničiť krajinu čínskeho draka a Rusko držať v diaľke, aby do konfliktu príliš nezasahovalo?

    Ak sa nebudem vracať do dávnej minulosti a začnem minulým storočím, musím predovšetkým spomenúť Michaila Markoviča Borodina, vlastným menom Gruzenberga, ktorý bol popredným sovietskym poradcom v Číne najmä v rokoch 1923 – 1927. Dosiahol uzavretie prvého jednotného frontu, pod jeho vedením došlo k reorganizácii oboch politických strán – Čankajšekovej a Mao Ce-tungovej – a k založeniu masových výcvikových inštitúcií, ako bola Akadémia Whampoa, ktorá pripravila dôstojníkov pre národnooslobodzovací boj. Po Čankajšekovom šanghajskom puči sa vrátil do Moskvy. Prvýkrát sa Mao Ce-tung stretol so Stalinom až v decembri 1949 po víťazstve čínskej revolúcie. Do Moskvy išiel novopečený čínsky vodca vlakom štrnásť dní. Rokovania sa skončili 14. februára podpisom Zmluvy o priateľstve, spojenectve a vzájomnej pomoci. Po Maovom odchode do Moskvy politbyro Komunistickej strany Číny zvažovalo svoju stratégiu voči Indočíne. K rokovaniam pozvali do Pekingu vodcu vietnamského protifrancúzskeho odbojového hnutia Ho Či Mina, ktorý sa do čínskej metropoly vypravil pešo pod menom Ting. Z Ťing-si, kam dorazil 16. januára, to už bola oficiálna návšteva. Po telefonickej dohode s Mao Ce-tungom odišiel do ruskej metropoly 3. februára v sprievode čínskeho premiéra Čou En-laja aj vietnamský prezident. To bolo prvé a posledné spoločné stretnutie Stalina s najvýznamnejšími predstaviteľmi komunistických a nacionalistických síl v Ázii.

    Z Chruščovových zápiskov je známe, že Stalin sa však k Ho Či Minovi správal veľmi podozrievavo a predovšetkým povýšene. Jeden detail: Ho Či Min si nechal od Stalina podpísať jedno číslo časopisu ZSSR vo výstavbe. Súčasne Stalin nariadil sovietskej ochranke vietnamského prezidenta, aby mu toto číslo vzala a veľmi sa zabával tým, ako ho potom Ho Či Min márne hľadal. Práve táto zdanlivá maličkosť dokazuje, aký mali v Moskve prezieravý vzťah ku kórejskému boju ázijských súdruhov. Podstatnejšie sa to prejavilo v postupnom ochladení ako voči Mao Ce-tungovi osobne, tak k revolučnej dráhe, ktorú zvolili čínski a tiež vietnamskí a ďalší komunisti.

    Po Chruščovovej kritike Stalinovho kultu osobnosti v roku 1956 sa tento vzťah zmenil na roztržku, ktorá nebola len ideologická, ale mala mnohé praktické dôsledky. Číňania napríklad ostro kritizovali Chruščova, že vôbec predniesol tento referát. Napokon, neboli jediní, tiež bývalý generálny tajomník našej komunistickej strany Miloš Jakeš to dodnes odsudzuje. Roztržka prerástla do otvoreného nepriateľstva, keď najmä z čínskej strany sa ozývali hlasy, napríklad Čou En-laja, že ZSSR je pre Čínu nepriateľom číslo jeden a že skôr začne sovietsko-čínska vojna ako americko-čínska. Jedným z dôvodov bolo, že Moskva po niekoľkých sľuboch odmietla nakoniec odovzdať Číne svoje tajomstvo výroby jadrových zbraní. Číňania to vyriešili tým, že prehovorili čínskych vedcov, ktorí pracovali v americkom jadrovom výskume, aby sa vrátili do Pekingu a tak v októbri 1964 mohla byť otestovaná prvá čínska jadrová bomba. Takzvaná kultúrna revolúcia a zmätky, ktoré vyvolala, toto nepriateľstvo len prehĺbili. Prerástlo až do najrôznejších ozbrojených konfliktov, ktoré vyvrcholili bojom na Ussuri, ako som sa už o tom zmienil. Trvalo vlastne až do Kosyginovej druhej návštevy Pekingu – tá prvá v roku 1965 žiadne zlepšenie nepriniesla, keď sa vzájomné vzťahy začali postupne zlepšovať. Ale zatiaľ to bola taká sínusoida. To, že sa prestalo bojovať, neznamenalo, že už padali bratské bozky.

    Jedným z príkladov bol vojenský čínsky útok proti Vietnamu vo februári 1979. Čína ním chcela Vietnam potrestať za to, že vojensky zasiahol v Kambodži proti Červeným Kmérom. Hoci to mala byť len “kárajúca expedícia”, bolo do nej nasadených najmenej 250 000 čínskych vojakov. Bol som vtedy vo Vietname a odišiel som na tento front, aby som písal o ňom reportáže. Nebudem sa však tu zaoberať detailmi, len sa zmienim, že ako reakcia na túto čínsku akciu sovietske velenie odvolalo z NDR časť svojich jednotiek, aby nimi posilnilo svoju hranicu s Čínou. Po týždni sa však čínske jednotky museli neslávne stiahnuť, tiež v Pekingu dochádzalo postupne k politickému upokojeniu a k ekonomickému rozmachu. Medzitým prišiel do vedenia sovietskych komunistov Michail Gorbačov a nepriateľstvo sa postupne začalo meniť zase na priateľstvo.

    Neodvracia Vladimir Putin záujem o Európu a nepreferuje práve skôr Čínu, prípadne Indiu?

    Nezabúdajme na jedno podstatné. Už z tých čias, keď kozák Jermak dobyl pre ruského cára Sibír, ktorý svojou geografickou polohou patrí k Ázii, bol v Rusku spor, či je skôr proeurópske, či proázijské, alebo vôbec ničie, jednoducho samo sebou. Pre to, aby sa Rusko orientovalo predovšetkým na Áziu, horlil už F. M. Dostojevskij. To pokračovalo aj za komunistickej éry.

    Je zaujímavé, že medzi ruskými odporcami komunizmu boli mnohí, ktorí záchranu videli v tom, že sa Rusko vôbec odkloní od Európy, jej politického myslenia a preorientuje sa na Áziu, či aspoň vytvorí akúsi mýtickú Euroáziu. V neposlednom rade, že Rusko sa môže stať ideálnym mostom medzi Západom a Východom, ktoré sa inak nikdy nemôžu stretnúť. Nechcem tu citovať mnohých intelektuálov, ktorí sa takto vyslovovali.

    Chcem tým len naznačiť, že práve k tejto myšlienke sa vrátil Vladimir Putin so svojím projektom Euroázijského zväzu ako samostatným pólom vplyvu v multipolárnom svete 21. storočia. Táto výzva sa neobracia len k svetovým politikom, ale predovšetkým k vlastnému ľudu. Má ho presvedčiť, že nie je pre Rusko nič strašné v tom, že sa od neho Európa odvracia a nechce ho prijímať ako rovnocenného partnera. Ak sa okná a dvere do Európy neotvoria, ako sa o to snažil Peter I. a ďalší ruskí proeurópania, sú na Východe takmer neobmedzené priestory, rozvíjajúce sa ekonomiky a stále dôležitejší svetoví štátnici, s ktorými sa dá spojiť či aspoň spolupracovať pri deľbe svetovej moci.

    Vidíte nebezpečenstvo možného vojenského konfliktu v Pobaltí, keď na seba mieria ťažké zbrane NATO z Poľska a Litvy a na druhej strane z ruského Kaliningradu? Pred eskaláciou napätia varoval aj Michail Gorbačov…

    Chápem to skôr ako dráždenie špendlíkom doteraz spiaceho medveďa. Nespomínam si na žiadne vyhlásenia ruských aj tých najzúrivejších nacionalistov vrátane Žirinovského, že by niekdy uplatňovali nejaký “historický nárok” na Pobaltie, ako sa to robilo – a doteraz robí – v prípade Ukrajiny. Pripojenie Pobaltia k ZSSR bolo skôr Hitlerovým darčekom Stalinovi než jeho požiadavkou, hoci, samozrejme, mu išlo o vytvorenie akéhosi “obranného pásma” okolo ZSSR, ale to mohlo mať rôzne podoby. Ruské tanky vo Vilniuse v januári 1991, ktoré zaútočili na sily opozície, ktoré zabrali televíznu stanicu a pri ktorom zahynulo 13 ľudí, zaskočili samotného Gorbačova. Niekoľko dní mlčal, potom vystúpil v Najvyššom soviete, odsúdil násilie a vyjadril sústrasť obetiam. Ako mi sám povedal jeho vtedajší hovorca Andrej Gračov, Gorbačov chcel dokonca ísť do Vilniusu na pohreb obetí, ale prehovorili ho, predovšetkým jeho žena Raisa, aby zbytočne neriskoval. Veľmi túto tragédiu prežíval, lebo v zásade odporovala jeho princípu nenásilia a predovšetkým jeho novej doktríne nazvanej vtedajším hovorcom sovietskeho ministerstva zahraničia Gerasimovom Sinatrova doktrína podľa najpopulárnejšej piesne tohto amerického speváka My way – Moja cesta.

    Nezdá sa mi preto pravdepodobné, že by sa dnes tak karta obrátila a Rusko by malo nejaký strategický záujem zabrať si Pobaltie. Preto si musíme položiť inú otázku: Nemá práve to vyprovokovať Rusko k nejakej akcii, aby to mohlo byť neskôr použité ako argument o jeho agresivite? Napríklad práve tak, ako nacisti nechali zapáliť Ríšsky snem a zviedli to na komunistov, aby tým mohli zdôvodniť ich prenasledovanie, ku ktorému predtým nemali žiadny zjavný dôvod?

    Je tu ešte jeden aspekt, o ktorom som sa už kedysi zmienil a teraz ho len pripomínam. Je to prítomnosť cudzích jednotiek na území suverénneho štátu. Aj sebapriateľskejších a so suverenitou inak pošramotenou. A predsa… Spomínam si, že vo februári 1948 priletel za vtedajším naším premiérom Klementom Gottwaldom Valerian Zorin so Stalinovým osobným príkazom Gottwaldovi, aby v tých kritických dňoch politickej krízy požiadal o pomoc sovietsku armádu. Gottwald to však odmietol s tým, že jednak to ani nie je potrebné a na druhej strane, že by to naši ľudia nikdy nepochopili. Za prezidentovania Antonína Novotného bol na neho niekoľkokrát robený z Moskvy nátlak, aby nechal na našom území rozmiestniť sovietskych vojakov aspoň symbolicky. Vždy to však odmietol s poukazom na našu suverenitu, inak narušovanú desiatkami sovietskych poradcov v rôznych inštitúciách. Ale armáda je armáda. Tak sme až do augusta 1968 boli v rámci socialistického tábora enklávou, hoci sme susedili s NATO, v ktorej sa nenachádzala žiadna stála sovietska posádka. Aj preto musel prísť august 1968, inak by sem Moskva svojich vojakov na trvalý pobyt asi nedostala.

    Preto som rád, že tu nemáme žiadnu cudziu jednotku NATO, hoci sme sami členmi tejto Aliancie. Snáď práve preto by sme ju asi nemali mať. Americká bojová technika len cez nás prešla, ale mnohí z tých, ktorí jej mávali a pri jej zastávke si ju prezerali, by asi boli menej nadšení, keby sa tí vojaci rozhodli zostať tu natrvalo. To nie je len otázka nášho priateľstva či spojenectva, to je z druhej strany tiež otázka dôvery k nám. V spojenectve obstojíme sami či radšej pod dohľadom?

    - Reklama -